60. ročník “najprestížnejšej piesňovej súťaže populárnej hudby v Európe”: Je už všetko jasné?

Víťazstvo z jubilejného šesťdesiateho ročníka pesničkového festivalu Eurovision Song Contest si odniesla energická skladba „Heroes“ v podaní Månsa Zelmerlöwa. Mladý Švéd porazil ruskú speváčku Polinu Gagarinovú a jej hymnickú skladbu „A Million Voices“ a taliansku baladu „Grande Amore“ tria Il Volo.

Eurovision-Song-Contest-2015-Vienna
eurovision.tv

Poradie neprekvapilo a predpovedali ho stávkové kancelárie. Švédsko zvíťazilo v histórii súťaže už šiesty raz, ostatne v roku 2013. Slovensko vo Viedni chýbalo a výrazne sa nepresadili ani skladby našich susedov z Poľska, Maďarska, Česka a Rakúska.

Roky oznamujú organizátori rast sledovanosti zápolenia populárnych piesní z krajín združených v európskej únii verejno-právnych vysielateľov (EBU). Obvykle sa koná v druhej polovici mája a v krajine, ktorá zvíťazila v predchádzajúcom ročníku. Aktuálne odhady sa blížia k dvesto miliónom divákov celosvetovo. Dlho si však znalci „kvalitnej hudobnej produkcie“ a mnohí hudobní kritici kladú však aj otázku, ako si môže súťaž udržať, resp. zvyšovať popularitu, keď úroveň nejedného príspevku si zasluhuje kritiku za neinvenčnosť, anachronizmus, výpožičky odinakadiaľ, nudu, priemernosť, skurilnosť a pod. a aj hlasovanie o víťazovi má byť „spolitizované“? Nie je tajomstvom, že o nezamýšľanú popularitu sa Eurovízii starajú viacerí žurnalisti a publicisti, ktorí sa pri viacerých súťažiacich a ich výkonoch neostýchajú a nevolia tie práve „najkorektnejšie“ komentáre.

Medzinárodná pesničková súťaž Eurovision Song Contest (ESC) sa aktuálne presťahovala k naším juhozápadným susedom, po víťazstve rakúskeho reprezentanta/-tky Conchity Wurst (Thomas Neuwirth, s piesňou „Rise Like a Phoenix“[1]) vlani v Kodani. Jubilejný šesťdesiaty ročník hostila počas uplynulého týždňa Viedeň v priestoroch multifunkčnej mestskej haly (Wiener Stadthalle). Z reproduktorov televíznych príjmačov sa pravidelene ozývali tóny Charpentierovho prelúdia k Tedeum a ESC priniesla viac ako tri hodiny prenosov zo semifinálových večerov (19[2]. a 21. mája 2015[3]). O miestenku do  finále súťažilo tridsaťtri krajín[4]. Počas štvorhodinového sobotňajšieho večera vystúpili okrem dvadsiatky kvalifikantov aj „veľká päťka“ (Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Španielsko a Spojené kráľovstvo – najväčší prispievatelia do rozpočtu EBU) a Rakúsko ako usporiadateľská krajina. Novinkou bola účasť Austrálie, ktorej vedenie súťaže ponúklo divokú kartu.

Už pred časom zapísali pesničkovú súťaž do známej knihy svetových rekordov vďaka jej dlhej tradícii. Prvé stránky histórie súťaže sa začali písať desať rokov po skončení druhej svetovej vojny vo švajčiarskom Lugane. Ako inšpirácia slúžil známy festival talianskej piesne v San Reme. Pred rokom 1990 sa zo socialistických štátov zúčastňovala Eurovízie len bývalá Juhoslávia (od roku 1961 v zásade do rozpadu federácie). Popularitu si súťaž udržala v nástupníckých štátoch Západného Balkánu, obľúbili si ju aj vo viacerých štátoch bývalého Sovietskeho zväzu a socialistického tábora. Do pádu železnej opony sa slovenská verejnosť dozvedala o „grand prix“ najskôr z (ilegálne sledovaného) vysielania západných televízií a sprostredkovane aj z domáceho éteru, ktorým zneli preberané hity v podaní stálic českej a slovenskej populárnej hudby.

Východný blok sa pokúšal so Západom držať krok. Ponúkal viaceré možnosti pre export a medzinárodnú prezentáciu soc popu. Diváci v Česko-Slovensku si zvykli na priame prenosy z Bratislavskej lýry. Spievať sa chodilo do letovísk, ako boli poľské Sopoty, ruské Soči, na Slnčev brjag (Slnečné pobrežie) v Bulharsku Súperilo sa o Orfeov, lýry, atď. V druhej polovici 1970-tych rokov sa snažili v socialistickom tábore konkurovať Eurovízii zatraktívnením sopotského festivalu na súťažnú prehliadku Cenu Intervízie (Intervidenie). Zúčastňovalo sa aj Fínsko, ktoré bolo pravidelným účastníkom aj západnej Eurovízie. Pokus vydržal len pár rokov.

Účinkovanie Slovenska na siedmich, resp. ôsmich ročníkoch ESC možno rozdeliť do dvoch období. Prvé účinkovanie sa týka 90-tych rokov (do roku 1998). Druhé rokov 2009 – 2012. O veľkých úspechoch nemôže byť zatiaľ reč. V prvom období, aj keď sme sa nominovali do finále (platili aj iné pravidlá), končili slovenské piesne na chvoste. V novodobých snahách sme doposiaľ neprešli bránami semifinále. V iných postsocialistických krajinách poznajú aj úspešnejší príbeh. Víťazstvo, resp. popredné miesta dosiahli v novodobej histórii už Estónsko, Lotyšsko, Ukrajina, Srbsko, RuskoAzerbajdžan. Maďarsko to viackrát dotiahlo do prvej desiatky, podobne aj Poľsko.

Aká bola jubilejná Eurovízia?

Aktuálnemu ročníku nechýbali digitálne a svetelné efekty, nablýskanosť, výpravnosť a sprievodný program. Dokonca možno práve technológie rozhodli o víťazovi. Spievalo sa čisto aj falošne, róby boli minimalistické aj barokové, podobne aj aktivity tanečného komparzu a vokalistov. Nechýbali dokrútky so súťažiacimi, ktoré prezentovali Rakúsko ako zaujímavú destináciu a snáď poslúžili aj tak vysokým príjmom z turizmu v alpskej republike. Podľa niektorých pozorovateľov bol tento ročník, ktorého mottom bolo „stavanie mostov“ serióznejší.

Dlhoročný britský komentátor programu pre BBC Graham Norton spomenul pred novinármi pri udeľovaní cien BAFTA, že v semifinálových kolách a aj vo finále vidí menej „gýčovitých novôt“ a upozornil na pretlak balád. Tie dominujú festivalu už nejaký ten štvrtok. A možno aj preto v najvyššie umiestnených skladbách nájdeme také, ktoré sa od mainstreamu odlíšili. Okrem piesne, ktorá je kombináciou italopopu a opery sú tam piesne skôr hymnického charakteru, aj keď každá inak, ale aj príspevky, ktoré majú bližie skôr k alternatívnemu prúdu (napr. Lotyšsko). V komentároch slovenskej dvojice Baláž a Hubinák, ktorí v  nočnej show (RTVS – Rádio FM) sprostedkovali svoje dojmy z finálového kola, dominovalo viac pohoršenie a irónia nad nudou a „umeleckou hodnotou“. Vlani ich „súkromní“ favoriti v súťaži obstáli, tento rok jeden z nich (Nemecko) skončil celkom na chvoste. Nomináciu vlastných kritizovali už tradične aj britské médiá (duo Electro Velvet – Alex Larke a Bianca Nicholas[5]). Ich  swingová skladba tiež nezapadala do mainstreamu. Len iróniou je, že od nevďačného posledného miesta (celkovo len 5 bodov, 24. miesto) ich zachránilo, že francúzskemu šansónu sa ušlo ešte o bod menej a rakúsky (The Makemakes, skladba „I am yours“) a dokonca ani spomínaný nemecký song (Ann Sophie, „Black Smoke“) nebodovali vôbec. Zrejme „odlišnosť“ nie je jediným zaručeným receptom, ako v Eurovízii zaujať.

Eurovízia sa ani tento rok výrazne neodchýlila od trendov z minulých rokov. Je to do istej miery prehliadka hviezd a hviezdičiek, ktoré sú aktuálnym, resp. starším produktom rôznych národných speváckych a talentových súťaží a festivalov, muzikálových spevákov a aj umelcov „druhej ligy“. Casting ako taký nie je nový fenomén súťaží o popidol/superstar, či hlas, s ktorými sa roztrhlo vrece naprieč glóbom. V Eurovízii ho úspešne aplikovali minimálne už začiatkom 80-tych rokov (vystúpenia britskej štvorice Bucks Fizz s piesňou “Making Your Mind Up”).

Globalizácia pôsobí  a spev v rodnej reči sa stáva raritou. Súťaži kraľuje angličtina. Materčinu si interpreti rezervujú skôr pre národnú kvalifikáciu, ako napr. Srbka. S neanglickým textom vystúpili v tohtoročnom finále francúzska speváčka Lisa Angell, rumunská kapela Voltaj, talianske trio, Macedónčan Knez a Španielka. Aj na tlačových konferenciách komunikovala väčšina účastníkov solídnou angličtinou.

Rizikom priamych prenosov sú nechcené prerieknutia. Upokojiť nás môže, že nielen Slovensko si notoricky zamieňajú vo svete so Slovinskom (a prípadne opačne). Od Elnura z Azerbajdžanu počas druhého semifinále sme počuli zreteľné “thank u Australia”, snáď ako poďakovanie hostiteľom. Nevylučujeme, že v tichosti povedal možno „Europe“, prípadne „Eurasia“ a v tom prípade by bol vďačný všetkým počúvajúcim kontinentom.

Hlásenie výsledkov je neodmysliteľnou aj keď zdĺhavou, ale pre mnohých „kultovou časťou“ každého ročníka. Poskytuje aj priestor pre sebaprezentáciu moderátoriek a moderátorov, ex-finalistov, či starších víťazov. Poradie, v akom sa Viedeň spájala s ostatnými krajinami nastavuje špeciálny matematický algoritmus, ktorého úlohou je udržať faktor „napätia“ čo najdlhšie. Prekvapenie sa však nekonalo. Od začiatku všetko nasvedčovalo, že súboj sa odohrá medzi oboma víťazmi semifinálových kôl, Ruskom a Švédskom. Miešať karty mohli podľa „papierových“ predpokladov aj Taliansko a Belgicko. Víťazstvo švédskej skladby „Heroes“ v podaní Månsa Zelmerlöwa bolo jasné až po odhlásení výsledkov z tridsiatich troch štátov. Po konečnom súčte bodov delilo striebornú skladbu (293 bodov) „Milion Voices“ zaspievanú Polinou Gagarinovou od „Grande Amore“ v podaní talianskeho tenorového mužského tria Il Volo – Piero Barone, Ignazio Boschetto a Gianluca Ginoble len 9 bodov. Odstup víťaznej skladby bol výraznejší. Švédsko dosiahlo najvyššie hodnotenie celkovo v dvanástich zúčastňujúcich sa krajinách, Rusko v piatich a tretie Taliansko v deviatich. Rusi však mali až jedenásť nominácií na druhé miesto, kde sa Taliansko tak často neobjavilo. Pripomíname, že hlasovanie je kombináciou „hlasu ľudu“ a názoru národných odborných porôt (nominovaných vysielateľmi). Detailné publikované výsledky umožňujú hlbšie analýzy[6].

Slovensko nenominovalo svojho zástupcu od súťaže usporiadanej Azerbajdžanom v Baku v roku 2012. Vtedy obsadilo posledné miesto v svojom semifinále. Tentokrát sa výraznejšie nepresadil ani jeden zo zúčastňujúcich sa susedov (Maďarsko, Poľsko, Česko a Rakúsko).

Predsa politika

Pravidlá ESC sa snažia držať súťaž v  „apolitickej“ a „ľahko-zábavnej“ rovine. No v histórii sa z nejedného songu politika vynorila. Nezastreli ju ani nariadené zmeny textov, či diskvalifikácie. O tom sa tu aj inde písalo už viackrát. Vzhľadom na trvajúcu geopolitickú situáciu a konflikt na východe Európy sa aj počítalo, že sa vyšlú posolstvá umelcov, prípadne sprostredkovane ich domovských krajín, „mestu a svetu“. Rakúska televízia priniesla v posledných dňoch v tejto súvislosti dvojdielny dokument „Pop a politika“[7], ktorý mapuje tému vzťahov súdobej hudby a politiky a prináša reflexie nielen protagonistov, ale aj viacerých európskych hudobných žurnalistov a historikov.

Vývoj na Ukrajine (podľa oficiálnych stanovísk nezúčastňuje sa aj z dôvodu ukrajinsko-ruského konfliktu) a postoje ruských vedúcich elít k niektorým západným hodnotám a trendom si v predposlednom ročníku „odniesli“ ruské dvojičky sestry Tolmačevové. Publikum ich vybučalo a vypískalo. Nakoľko si organizátori nemohli byť istí ani s viedenským publikom (a nemohli s ním spraviť osobné pohovory, ako mala vo zvyku Florence Foster Jenkinsová), pripravili sa na riziko. Priestor okolo javiska zabezpečili technológiou proti šíreniu nadmerného hluku. A ani vstupenky neboli práce najlacnejšia položka. Napriek tomu sa v predeloch na Polinu Gagarinovú ozýval v pozadí vo vysielaní skôr piskot, ako ovácie. Situáciu sa snažila zachraňovať vlaňajšia víťazka a jedna z moderátoriek Conchita osobnou podporou peknej Ruske. Práve s ňou  mali (nielen) Rusi svojho času verbálny „problém“. Snáď tiež pripomeňme, že v tomto kontexte zvláštne vyznela aj Polinina pieseň s mierovým posolstvom[8].

 


[1] https://www.youtube.com/watch?v=ZakVu6Mdtt8

[2] http://www.eurovision.tv/page/vienna-2015/about/semi-final-1

[3] http://www.eurovision.tv/page/vienna-2015/about/semi-final-2

[4] http://www.eurovision.tv/page/vienna-2015/about/grand-final

[5] https://www.youtube.com/watch?t=16&v=s6r1tUhl1cQ

[6] http://www.eurovision.tv/page/results

[7] http://tvthek.orf.at/program/ESC-Semifinale-1-Pop-und-Politik/9757359/ESC-Semifinale-1-Pop-und-Politik/9762893 ; http://tvthek.orf.at/program/ESC-Semifinale-2-Pop-und-Politik/9786158/ESC-Semifinale-2-Pop-und-Politik/9796280

[8] http://www.youtube.com/watch?v=jBVY7Glcd84&list=PLmWYEDTNOGUK4Unr8ma3cmiQFQoy0P4a1

REKLAMA

REKLAMA