Ako vykročí nová Európska komisia?

Aké očakávania sa spájajú s novou Európskou komisiou? Budú naplnené? V závere autor konštatuje, „doterajšia prezentácia i fazóna väčšiny Barrosovho tímu dávajú tušiť, že nové kolégium vôbec nemusí dopadnúť zle“.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

V novembri 2004 sa ujme funkcie nová Európska komisia pod vedením bývalého portugalského premiéra Josého Manuela Barrosa. Nástup Barrosovho tímu nesprevádzajú bombastické očakávania. Prevláda skôr zvedavá otázka, ako sa komisia vyrovná s problémom vlastnej vnútornej súdržnosti a do akej miery sa jej podarí úspešne spolupracovať s ostatnými aktérmi v EÚ.

Barroso má náročnú úlohu riadiť veľký tím. Nová komisia sa má skladať z 25 členov, po plánovanom pristúpení Bulharska a Rumunska v roku 2007 sa počet komisárov rozšíri na 27. K postupnému upusteniu od zásady „jeden štát – jeden komisár“ môže dôjsť, ak vstúpi do platnosti Zmluva zakladajúca Ústavu pre Európu (ústavná zmluva), ktorá predpokladá konečné zníženie počtu komisárov na číslo korešpondujúce dvom tretinám členských štátov EÚ.

Ani komisie Jacqua Santera a Romana Prodiho, ktoré mali „len“ 20 členov, sa totiž nemohli pýšiť kolektívnym štýlom práce. V posledných rokoch bolo badať, že každý z členov tohto vnútorne komplexného telesa má prirodzenú tendenciu obhajovať záujmy vlastného portfólia či neformálne komunikovať preferencie svojho materského štátu. Navyše sociálni psychológovia tvrdia, že optimálnu pracovnú dynamiku a tímové nasadenie dosiahne skupina zložená z 10 až 12 ľudí.

Doterajšie Barrosove kroky však naznačili jeho zdravé sebavedomie i vysoké ambície viesť komisiu ako kohézne teleso. Barroso opakovane deklaroval rovnocenné postavenie budúcich členov komisie a pri zostavovaní svojho tímu nevyhovel verejne artikulovaným požiadavkám Nemcov a Francúzov, ktorí prejavili záujem kontrolovať tzv. „superportfóliá“ zamerané na ekonomické záležitosti spoločného európskeho trhu, respektíve hospodársku súťaž. Günter Verheugen i Jacques Barrot budú síce novými podpredsedami EK, no nominant nemeckej vlády ponesie zodpovednosť za rezort podnikania a priemyslu, zatiaľ čo francúzskemu zástupcovi pripadne oblasť dopravy.

Predseda komisie plánuje posilniť ducha kolegiality aj jednoduchými administratívnymi krokmi. Úrady všetkých členov Barrosovho kolégia budú sídliť pod jednou strechou bruselskej budovy Berlaymont a komisári sa budú stretávať na pravidelných neformálnych diskusiách, ktoré by mali zlepšiť spoluprácu i komunikáciu medzi ich kabinetmi.

Treba dúfať, že utužovanie vzťahov v rámci vedenia komisie neodsunie do úzadia význam kontaktov jednotlivých komisárov s generálnymi riaditeľstvami (DG) komisie, ktoré predstavujú jadro jej úradníckych kapacít. Na rozdiel od úradov komisárov sídla DG zostávajú roztrúsené po Bruseli.

Medzi faktormi, ktoré môžu v najbližšom období naštrbiť súdržnosť komisie, je úspešná ratifikácia ústavnej zmluvy. Ak začne platiť nedávno dohodnutá zmena zmluvných základov EÚ, Barrosa a jeho kolegov čaká nejasne vymedzená spolupráca s ministrom zahraničných vecí únie, ktorý má byť súčasťou komisie a zároveň sa zodpovedať členským krajinám v Rade ministrov.

Jednotu komisie však z krátkodobého hľadiska určite posilní jasné vymedzenie pracovných priorít. Barroso už identifikoval tri kľúčové oblasti pre prácu svojho tímu – týkajú sa informačného toku a hospodárskych a zahraničnopolitických aktivít. Nová podpredsedníčka Margot Wallström má pripraviť komunikačnú stratégiu, ktorá pomôže ozrejmiť poslanie i fungovanie únie. Sám šéf komisie má zastávať pozíciu predsedu skupiny komisárov pre lisabonskú stratégiu, ako aj predsedu skupiny komisárov pre vonkajšie vzťahy.

Sám vojak v poli

To, či sa únia „priblíži občanovi“, či sa posilní konkurencieschopnosť hospodárstva EÚ v súlade s lisabonskou stratégiou, alebo či sa bude na poli zahraničnopolitických aktivít únie nielen hovoriť, ale aj konať, však vonkoncom nezávisí len od komisie. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika zostáva primárnou doménou členských krajín. Napokon aj obsah nedávno prijatej Európskej politiky susedstva odráža skôr obmedzenú vôľu štátov EÚ spoločne sa výrazným spôsobom angažovať v bezprostrednom susedstve únie ako neschopnosť komisie vyprodukovať zásadnejšiu koncepciu. Aj realizácia cieľov Lisabonskej stratégie je primárne podmienená schopnosťou vlád a parlamentov krajín únie presadzovať hospodárske a spoločenské reformy.

Komisia teda môže ponúknuť impulz či návod na plnenie verejných cieľov EÚ, z dlhodobého hľadiska však realizácia takýchto priorít často záleží na súhre hlasu EK s ostatnými aktérmi únie. Od čias Jacqua Delorsa, ktorý viedol dve Európske komisie v rokoch 1985 – 1995, sa však táto inštitúcia teší pochybnej vážnosti v rámci mocenskej architektúry únie. Pripomeňme len, že Delorsov nástupca Jacques Santer a jeho komisári odstúpili zo svojich postov po podozreniach z korupčných praktík ešte pred vypršaním svojho oficiálneho mandátu. Začiatkom roka 1999 to bola tá najhoršia vizitka pre orgán zodpovedný za prípravu a uplatňovanie zákonov Európskych spoločenstiev a Európskej únie.

Prodi, ktorý nahradil Santera, síce inicioval významné procedurálne zmeny vo fungovaní komisie a zaviedol i prísnejšie pravidlá pre prácu jej členov a úradníkov, nepodarilo sa mu však zásadne zvýšiť dôveryhodnosť tejto inštitúcie. Doteraz posledný predseda komisie sa zapíše do dejín v súvislosti s úspešným rozšírením EÚ o 10 nových členských krajín, ale mnohí pozorovatelia si ho budú pamätať najmä ako málo akčného šéfa, ktorý až príliš okato podľahol vlastnej ambícii zvíťaziť v nadchádzajúcich talianskych parlamentných voľbách.

Prodi nedokázal reagovať ráznymi personálnymi či administratívnymi opatreniami na reálne podozrenia, že štatistický úrad EÚ Eurostat, za ktorý komisia zodpovedá, zneužíval finančné prostriedky. Komisia zároveň nebola schopná konať proti Francúzsku a Nemecku, ktoré opakovane porušili pravidlá Paktu stability pre fungovanie spoločnej meny euro. Až Európsky súdny dvor dal komisii v tejto kauze za pravdu. No dlhodobý politický rešpekt členských krajín pred hlasom komisie možno len ťažko budovať na základe súdnych verdiktov.

Pred Barrosom je tak neľahká spolupráca s oboma zákonodarnými inštitúciami EÚ: Európskym parlamentom (EP) a Radou ministrov. EP má rastúcu ambíciu spolurozhodovať o zložení komisie a kontrolovať jej činnosť a už vypočúvania predstaviteľov Barrosovho tímu pred výbormi EP a následné vyslovenie súhlasu plénom štrasburského parlamentu koncom októbra 2004 čo-to naznačia o spôsobilosti jednotlivých komisárov a kredibilite komisie ako celku. Rada ministrov, dnes zložená z 25 členských krajín, je záujmovo široká, politicky rôznorodá a len málokedy schopná rýchlych a závažných rozhodnutí.

V minulosti platilo, že ak má komisia úspešne plniť vlastné exekutívne právomoci, musí s radou spolupracovať. V rozšírenej únii a bez porovnateľne akceptovateľného politického projektu, akým bol svojho času Jednotný európsky trh s podporou Thatcherovej, Kohla a Mitterranda, je komisia v situácii, keď sa musí spoľahnúť najmä na vlastnú šikovnosť, odbornosť i bezúhonnosť v snahe o presvedčivú komunikáciu s potenciálnymi partnermi. Štartovacia pozícia budúcich obyvateľov Berlaymontu nie je najlepšia, ale doterajšia prezentácia i fazóna väčšiny Barrosovho tímu dávajú tušiť, že nové kolégium vôbec nemusí dopadnúť zle.


Autor pracuje vo Výskumnom centre SFPA, n. o.

Ďalšie analýzy nájdete v Listoch SFPA, ktoré vydáva Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA