Budúcnosť je federálna

Analýza tvrdí, že EÚ je a po mnoho rokov bola federálnym systémom vládnutia a že Rímske zmluvy tento vývoj úplne predvídali.

 

Koncom tohto roka mi ponúkli post riaditeľa Federal Trust. Okamžite som súhlasil. Väčšina mojich priateľov mi okamžite gratulovala. Iní boli nadšení menej. „Federalizmus“, tvrdili, je konceptom prinajlepšom nepopulárnym a prinajhoršom neakceptovateľným pre väčšinu britskej verejnej mienky. Z think-tanku zastávajúceho federalistické myšlienky pre nich nemôže vzísť nič dobré. O tri mesiace neskôr už viem, že som mal pravdu, keď som kuvikov ignoroval. V britskom, európskom i svetovom kontexte sa federalizmus rýchlo dostáva do popredia. Nie je už príliš vzdialenou budúcnosťou, mnohí politici a komentátori zistia, že boli federalistami aj bez toho, aby to vedeli.


Federalizmus nie je vždy nutne centralizujúci ani decentralizujúci. Je pragmatickou filozofiou stojacou na centrálnej téze, že rozličné úrovne vlády sú vhodné, z pohľadu efektivity i zodpovednosti, na rozličné úlohy a kompetencie. Legitímnou je debata, ktoré úlohy patria v konkrétnom čase na ktorú úroveň. Naviac, niektoré z hlavných úloh môže zdieľať aj niekoľko úrovní vlády. No hlavnou zásadou federalizmu je odmietnutie akéhokoľvek ústavného modelu, založeného na jedinej, všeobecne platnej úrovni vládnej autority. Práve z tohto dôvodu by federalisti nikdy nedopustili vytvorenie všeobjímajúceho centralizovaného európskeho superštátu. Z rovnakého dôvodu však bojujú proti centralizačným snahám národných vlád. Donedávna bola z tejto druhej pozície terčom kritiky predovšetkým Veľká Británia s jej filozoficky i administratívne vysoko centralizovaným vládnutím. Tradičný život britskej ústavnosti sa však zmenil a bude sa meniť. A s ním aj pohľad na filozofiu zvanú „federalizmus“.


Aj keď sa o tom všeobecne nehovorí, vláda Spojeného kráľovstva je dnes omnoho „federálnejšia“, než bola pred desiatimi rokmi. Dôležité rozhodnutia ovplyvňujúce život miliónov občanov, ktoré by boli v roku 1996 prijaté v parlamente či vo vláde, sa dnes pravidelne robia v Edinburghu či Cardiffe. Prijímajú ich demokraticky volení politici, ktorí nemajú nič spoločné s aktuálnou väčšinou vo Westminsteri. Ich pozícia je odvodená od úplne samostatného volebného procesu, s vlastnými procedúrami, kontroverziami i vedúcimi osobnosťami. V niektorých prípadoch sú ich rozhodnutia v rozpore s väčšinou Spojeného kráľovstva. Aj keď si Westminster zachoval právo vziať späť právomoci udelené regionálnym parlamentom, je nepravdepodobné, že by sa krajina vrátila späť do obdobia pevného centralizmu.


Primnoho politikov a komentátorov v Británii nechcelo prijať následky tohto vývoja. Iróniou je, že najskôr ich rozoznajú najzarytejší oponenti, ktorí predpokladajú, že to bude viesť k rozpadu štátu. Dôvodom, prečo je debata o Európskej únii v Británii taká zmätená, je neochota britských vlád vysvetliť zásadne federálnu podstatu Európskej únie a jej inštitúcií. Bola by to škoda, ak by podobne zahmlenou ostala debata o anglických regionálnych zhromaždeniach či o zvýšení právomocí pre Edinburgh, Cardiff a Belfast.


V skutočnosti by priznanie, že Británia je federalizujúcim politickým organizmom, uľahčilo verejnosti i politikom prijať federalistickú logiku, ktorá sa odráža v Giscardovom návrhu ústavy EÚ. Bolo chybné myslieť si, že bývalý francúzsky prezident na čele Konventu predstaví dokument, ktorý Londýn ľahko prijme, lebo bude založený na medzivládnej spolupráci. Nech by boli Giscardove osobné návrhy akékoľvek, Konvent pod jeho vedením mohol dospieť len k takej ústave, v ktorej sa dlho existujúce federálne štruktúry a federálne inštitúcie únie správne odrazia. Otázkou nebola „federalistická“, či „medzivládna“ ústava. Šlo o to, či v prevažne federalistickej Európskej únii ostanú medzivládne prvky, a ako sa zabezpečí zodpovednosť federálnych štruktúr.


Je stále jasnejšie, že pravý význam Európskeho konventu nie je v jeho modeli rozvoja EÚ. Na rokovacom stole ostali kontroverzné otázky, ktoré sa týkajú predovšetkým obrannej a zahraničnej politiky. Bude sa nimi zaoberať Medzivládna konferencia. Autentickým prínosom Konventu je však najmä kodifikácia a vyjasnenie toho, čo už bolo dosiahnuté. Ak majú slová nejaký význam, Európska únia je – a po mnoho rokov bola – „federálnym systémom“ vládnutia, v ktorom si národné a európske inštitúcie rozdeľujú kompetencie. Tento vývoj Rímska dohoda úplne predpokladala. Vytvorila zložitú inštitucionálnu štruktúru pochopiteľnú len v prípade, ak sa predpokladalo, že sa Európske spoločenstvo, a neskôr Európska únia, pretvorí na politickú entitu omnoho širšiu než je len organizácia podporujúca obchod. Z filozofického a psychologického uhla pohľadu je Giscardov Konvent momentom, v ktorom sa niekedy skrytá federálna povaha EÚ otvorene ukáže. Niektoré národné vlády, nie len britská, budú pravdepodobne potrebovať čas na prispôsobenie sa realite.


Verím, že v nasledujúcich mesiacoch pribudnú do paralelných debát o britskom a európskom federalizme dôležité príspevky. Hlavnou úlohou bude vyvrátiť kritiku, že federalizmus v Británii znamená koniec Spojeného kráľovstva a európsky federalizmus vytvorenie všeobjímajúceho superštátu. Diskusia sa neobmedzí len na európske otázky. Federalizmus sa týka aj úlohy a vývoja medzinárodných inštitúcií ako Svetová obchodná organizácia, Svetová banka a OSN. Je častou súčasťou federalistických analýz, že vláda zákona, ktorej je Európska únia príkladom, je pre medzinárodné vzťahy omnoho lepším konceptom, ako systémová nepredvídateľnosť silového zápasenia medzi národmi. Dnešná kríza okolo Iraku ilustruje tento aspekt federalistického myslenia jasnejšie, než akékoľvek slová. Jednotlivci a vlády požadujúce autorizujúcu rezolúciu OSN ako podmienku pre vojenský zásah voči Iraku prijímajú, vedome či nevedome, klasicky federalistickú pozíciu. Len zriedka sa svet ocitol v období, v ktorom by sa zbiehalo toľko línií argumentov – národných, európskych i medzinárodných – podporujúcich relevantnosť federalistickej myšlienky.

Ďalšie analýzy si môžete prečítať na internetovej stránke The Federal Trust.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA