Cesta Švédska do EÚ na pozadí spoločenských špecifík

Autor skúma príčina rezervovaného postoja Švédov voči európskej integrácii, zároveň analyzuje cestu krajiny do Európskej únie a jej pôsobenie vo funkcii predsedníckej krajiny.

 

Od januára 2001 preberá Švédsko po Francúzsku predsedníctvo v Európskej únii. Až do júna budú švédski politici zodpovední za koordináciu a chod celej Únie. Na rozdiel od Fínska, kde boli prípravy na predsedníctvo predmetom živej diskusie, vo Švédsku sa ešte tesne na konci roku mlčalo. Akoby Švédsko preberalo predsednícke kreslo takmer nedobrovoľne a s istou rozpačitosťou.

Švédi – ”NJA till EU”

Jeden švédsky komik označil postoj väčšiny Švédov pred hlasovaním o vstupe krajiny do členstva ako ”NJA till EU”. Znamenalo to čosi ako ÁNO (JA) aj NIE (NEJ) dohromady. Čiže – neviem. Referendum o členstve v EÚ, ktoré prebehlo v novembri 1994, dopadlo presne podľa zmienenej formule. Pre vstup sa vyslovila slabá nadpolovičná väčšina, a tak v januári 1995 ”pribudla na vlajke EÚ švédska hviezdička”. Už o niekoľko mesiacov neskôr sa však vo výskumoch verejnej mienky jasná nadpolovičná väčšina vyslovila proti členstvu. V súčasnosti sa podpora švédskeho členstva v EÚ nestabilne pohybuje okolo 40 %. Pre krajinu, ktorá preberá predsednícke kreslo, to nie je práve tá najlepšia vizitka.

Švédski politici považujú slabú podporu členstva v EÚ medzi obyvateľmi za zásadný problém, ktorý bude značne komplikovať blízke hlasovanie o vstupe do EMÚ. Vlažný vzťah k EÚ však nie je v tejto krajine žiadnou novinkou. Švédi láskou ku kontinentu nikdy neprekypovali, dokonca je možné hovoriť o určitej forme dešpektu. Tento fenomén bol najväčšou brzdou švédskeho integračného procesu počas dlhých rokov vyjednávania Švédska s Európskymi spoločenstvami od šesťdesiatych do deväťdesiatych rokov. Ako vo svojej knihe napísal jeden známy švédsky politik, pred vstupom do EÚ bolo treba vyhrať vojnu proti predstavám vlastného obyvateľstva.

Neutralita – argument proti integrácii

S euroskepticizmom väčšiny obyvateľstva korešpondovala švédska politika neutrality, uplatňovaná zhruba od krymskej vojny. Pri stanovení oficiálneho stanoviska voči integračnému procesu v šesťdesiatych rokoch dlhoročný premiér Tage Erlander spomínal práve neutralitu ako hlavnú príčinu, prečo Švédsko nemôže vstúpiť do ES. Podľa Erlandera bolo pre neutrálnu krajinu nemysliteľné vstúpiť do organizácie, ktorá si za hlavný cieľ kladie integráciu hospodárskych mechanizmov európskych krajín. Tento rigorózny postoj umocňoval fakt, že všetky vtedajšie členské štáty EU boli zároveň členmi NATO. Bližšia spolupráca s krajinami Európskeho spoločenstva by znamenala stratu vierohodnosti neutrality ako švédskej oficiálnej strategickej doktríny. Hlavným, i keď nevysloveným, cieľom Švédska vo vzťahu k EÚ sa stalo dosiahnutie takej formy pridruženia, ktoré by mu de facto zaručovalo všetky hospodárske výhody bez samotnej integrácie do európskych štruktúr. Takýto postoj nezaručil Švédsku v očiach európskych politikov prílišnú popularitu. Jeden z nemeckých vyjednávačov prirovnal taktiku Švédska k ”vylizovaniu šľahačky z chutného európskeho koláča”. Mimochodom Eúropske združenie voľného obchodu (EZVO), ktoré vzniklo vo švédskom Saltsjöbad ako konkurenčná organizácia ES, bolo predovšetkým iniciatívou Švédska a Veľkej Británie. Posledným argumentom, ku ktorému sa švédski politici často uchyľovali pri snahách získať ”špeciálny štatút” v ES, bola neutralita. Tá má pre väčšinu Švédov akýsi citový rozmer. Nepatrenie ani do jedného z oboch vojenských a ideologických blokov bola, a do určitej miery stále ešte zostáva, súčasťou švédskej identity. Nie náhodou zaútočili v deväťdesiatych rokoch proeurópsky orientovaní politici v rámci kampane za vstup do EÚ práve na neutralitu. Pravicová vláda menovala v roku 1993 parlamentný výbor, ktorý ”odhalil” pravý stav švédskej neutrality počas studenej vojny. Zo štúdie vyplynulo mimo iného, že Švédsko od päťdesiatych rokov udržiavalo tesné vojenské kontakty s NATO a že vojenská technika vyrábaná švédskymi zbrojovkami SAAB či Bofors bola zosúladená s technickými parametrami Aliancie.

Isté je, že v odpore Švédov k integrácii do EÚ hral veľmi silnú rolu aspekt neutrality. Prevládala obava, že pokiaľ sa krajina stane súčasťou ES, stratí nielen neutralitu, ale aj svoju výnimočnosť, ktorú táto dlhodobá neutralita umožňovala. Inými slovami: stratí časť svojej identity. Tento pocit paradoxne zosilnel práve v priebehu šesťdesiatych rokov, keď sa fakticky začali rokovania s ES. Veľkou mierou k tomu prispeli švédski sociálni demokrati, a predovšetkým charizmatický predseda strany Olof Palme. Práve on totiž dokázal vyjadriť a ideologicky zformulovať pocit švédskej výnimočnosti, ktorý je, podobne ako u Britov, historicky podmienený a latentne prítomný pri národnej sebaidentifikácii. Tieto švédske charakterové rysy Palme majstrovsky využil vo vnútropolitickom boji proti švédskej pravici, ktorá sa v spojení s veľkopodnikateľmi tradične profilovala ako proeurópska.

Švédska ”tretia cesta”

Čo sa týka švédskej politickej scény, už v tridsiatych rokoch si dominantné postavenie získala Sociálno-demokratická strana a dokázala si ho udržať až doteraz. Sociálni demokrati participovali, s krátkou prestávkou v sedemdesiatych rokoch, v každej švédskej vláde. Počas vládnutia tejto strany zažilo Švédsko hlavne v povojnovom období obrovský hospodársky rast, za ktorým nasledovala mohutná expanzia verejného sektoru. Švédska ekonomika a životná úroveň priemerného Švéda sa v šesťdesiatych rokoch zaradili medzi absolútnu svetovú špičku. Sociálni demokrati prezentovali tento ”švédsky zázrak” doma aj v zahraničí ako dôkaz toho, že ”tretia cesta” – ako cesta medzi tvrdým kapitalizmom a socialistickou plánovanou ekonomikou – môže skutočne v praxi fungovať. Nezáujem o bližšiu integráciu Švédska do ES mal okrem iného korene v presvedčení švédskych sociálnych demokratov, že európske kontinentálne krajiny prenechávajú vo svojich ekonomikách príliš veľký priestor trhu. Okrem toho považovali sociálni demokrati a s nimi väčšina Švédov západoeurópske kontinentálne krajiny za príliš podriadené vplyvu USA a jeho zahraničnej politike. V snahe profilovať Švédsko ako ”morálnu veľmoc” zašli švédski sociálni demokrati tak ďaleko, že po kritike zásahu USA vo Vietname USA odvolali svojho veľvyslanca a prerušili so Švédskom na nejakú dobu diplomatické styky.

Európa je ďaleko

Podstatnú úlohu pri formovaní vzťahu Švédska k ES, respektíve EÚ, hral a stále hrá geografický a kultúrno-civilizačný aspekt. Napriek tomu, že sa Švédske kráľovstvo rozprestiera na poloostrove patriacemu k európskemu kontinentu, geografická vzdialenosť pre Švéda žijúceho v Štockholme nie je ani dnes nezanedbateľná. Mnohí možno netušia, že z Malmö, najjužnejšieho švédskeho veľkomesta, je to do Štockholmu rovnako ďaleko ako do Prahy. V hlavách Švédov pretrváva ”psychologická vzdialenosť” ku kontinentu rovnako ako pocit určitej formy izolovanosti. Most Öresund medzi Malmö a Kodaňou, otvorený v júni 2000, môže prispieť k ich pomalému odbúravaniu. Cesta cez Dánsko však stále trvá podstatne dlhšie než napríklad štvrťhodinová cesta vlakom cez Lamanšský kanál. Okrem toho je poplatok za prechod mostu pomerne vysoký (550 švédskych korún tam a naspäť). Nie je nezaujímavé, že najväčší odpor vôči stavbe mostu bol medzi odporcami vstupu do EÚ.

Na rozdiel napríklad od Čiech nebolo Švédsko nikdy v takej miere križovatkou európskych dejín. V rannom stredoveku sa Vikingovia orientovali skôr na obchod s Ruskom a arabskými oblasťami, aj keď samozrejme nevynechávali Francúzsko, Škótsko či Sicíliu. Švédsky panovník Karl XII. sa vo svojich výpadoch tiež orientoval skôr na Poľsko, Pobaltie a Rusko. Snáď jediný krát Švédsko aktívne zasiahlo do osudov Západo- a Stredoeurópanov počas tridsaťročnej vojny. Zážitky z prvej a druhej svetovej vojny, ktoré spájali generáciu zakladateľov Európskeho spoločenstva, boli až na niektoré výnimky (Folke Bernadotte či Raul Wallenberg) pre švédskych politikov neznáme.

Švédsko – vzor demokracie?

Turbulentné dejiny kontinentálnej Európy 20. storočia sa Švédsku vyhli. Švédi však nevnímajú túto skutočnosť iba ako vec náhody, ale skôr ju pripisujú múdrosti a zdatnosti švédskych politikov, ktorí vždy dokázali krajinu uchrániť pred najhoršími excesmi. Prvá aj druhá svetová vojna býva niekedy vykresľovaná ako zámerná voľba Európanov, ktorí sa bezmyšlienkovite vrhli do bezbrehého chaosu. Dodnes sa niekedy politika kontinentálnych európskych krajín vníma ako príliš chaotická a nečitateľná, bez stopy švédskej tradície mierneho a trpezlivého vyjednávania. Častým argumentom protivníkov švédskeho vstupu do EU bolo tvrdenie, že členské štáty EU trpia chronickým deficitom demokracie. Prijímanie rozhodnutí a jednanie Európskej komisie bolo vnímané ako príliš uzavreté a tajnostkárske na rozdiel od otvorenosti švédskych politikov. Tí sú tradične ”down to earth” a bez aureoly ”tých najmúdrejších”. V Švédsku je dnes veľmi kritizovaný obrovský byrokratický aparát EU. Byrokracia a ”prekombinovanosť” organizácie štátnych orgánov je priemerným občanom vnímaná ako typický kontinentálny fenomén. Kritici ich dávajú do protikladu so švédskym zmyslom pre praktickosť a poriadok. Určitú rolu tu hraje tiež skutočnosť, že Švédsko je na rozdiel od väčšiny európskych štátov protestantskou krajinou. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch vnímalo Švédsko ES ako spolok katolíckych krajín. Do istej miery tento obraz pretrváva.

Zmena kurzu

Postavenie Švédska v Európe a vo svete radikálne zmenil príchod osemdesiatych rokov. Ekonomické ťažkosti negatívne ovplyvnili hodnotu koruny. Na to sa naviazali aj politické komplikácie a určitá strata medzinárodnej prestíže. Veľké švédske podniky začali sťahovať podstatné časti svojej produkcie do zahraničia. Švédska koruna niekoľkokrát devalvovala. Nezamestnanosť vyskočila z 2% až na 12%. Reálne príjmy rapídne klesli a spolu s nimi klesala aj životná úroveň. Hospodársky prepad bol napokon hlavný dôvod, prečo vedenie sociálnej demokracie náhle zmenilo svoj negatívny postoj k ES a pár mesiacov pred voľbami v septembri 1991 oficiálne podalo žiadosť o členstvo. Na zmene kurzu sa významne podpísal fakt, že rokovania o asociačnej dohode medzi EZVO a ES sa pre švédsku stranu nevyvíjali priaznivo a finálna podoba dohody vo veľmi malej miere zohľadňovala švédske požiadavky. Zároveň stratil svoju váhu jeden z najhlavnejších argumentov odporcov vstupu. Neutralita nebola v novej medzinárodnej situácii ďalej relevantná. Švédske členstvo v EÚ bolo teda nakoniec skôr ”vynútené” než dobrovoľné.

Začiatok deväťdesiatych rokov sa pre Švédsko niesol v znamení zmeny. Voľby v septembri 1991 vyhrala pravicová Moderaterna, ktorá sa postavila do čela pravicovej koaličnej vlády. Sociálna demokracia zaznamenala najhlbší prepad od tridsiatych rokov. Do Riksdagu sa dostali nové, zväčša populistické a protestné politické strany (Ny Demokrati). Do istej miery to bola reakcia obyvateľstva na náhlu zmenu politického kurzu sociálnych demokratov a niektorých pravicových strán v otázke švédskeho členstva v EÚ. Časťou obyvateľstva bola zmena postoja vnímaná ako ”zrada”. Otázka členstva hlboko rozštiepila sociálno-demokratické hnutie. To zároveň stratilo svoje dlhodobé väzby na zamestnanecké odbory, ktoré vystupovali proti EÚ. Ako dôsledok rýchlych zmien sa medzi politickou elitou a tradične konzervatívnym obyvateľstvom vytvorila akási názorová priepasť. Zatiaľ čo sa politici odhodlali problém švédskej ekonomiky riešiť rýchlym vstupom do Únie, obyvateľstvo trpelo pocitom ohrozenia a uchyľovalo sa k izolacionizmu. Bolo jasné, že väčšina Švédov prežíva určitú formu krízy identity.

Pomaly, ale isto do EÚ

Úlohu prekonať vo veľkej časti švédskej spoločnosti, ktorá si len veľmi bolestivo zvykala na stratu postavenia na európskej hospodárskej špičke, odpor proti EÚ zobral na seba predovšetkým pravicový premiér Carl Bildt. Dokázal získať politickú iniciatívu a psychicky pripraviť obyvateľstvo na členstvo. V rámci kampane aktívne útočil na určité aspekty tradičných švédskych stereotypov a predstáv, čím sa mu na jednej strane podarilo presvedčiť väčšinu Švédov o nutnosti bližšej integrácie s Európou, ale na druhe strane si tým získal nesympatie pomerne veľkej časti obyvateľstva. Najčastejšie musel čeliť obvineniam, že neobjektívne podporuje aktivity proeurópskeho táboru. Aj preto po referende o členstve zazneli z radikálnejšieho spektra spoločnosti názory, že členstvo v EÚ bolo dosiahnuté podfukom a manipuláciou.

V lete 1991 po podaní švédskej žiadosti o členstvo v EU sa politické spektrum relatívne rovnomerne rozdelilo na prívržencov a odporcov vstupu. Zatiaľčo protieurópsky tábor (Nej till EU) mohol počítať so stabilnou podporou časti obyvateľstva, prointegračné hnutie (Ja till EU) dostávalo štedré finančné dotácie od švédskych veľkopodnikateľov a faktickú morálnu podporu pravicovej vlády. Dôležité bolo, že špičky sociálnej demokracie sa napokon jednoznačne vyslovili pre členstvo, čím sice odradili časť svojho elektorátu, ale výrazne prispeli ku konečnému víťaztvu proeurópskej skupiny. Debata a agitácia pre, respektíve proti členstvu, sa viedla v emocionálne vypätej atmosfére. Oba tábory používali citovo podfarebenú argumentáciu a rétoriku v boji, ktorý sa mohol javiť takmer ako ”veľký boj o Švédsko”.

Prečo nie EÚ

Najhlavnejším argumentom protieurópskeho tábora bolo tvrdenie, že Švédsko svojím vstupom stratí štátnu suverenitu a možnosť ovplyvňovať domácu politiku. Rozhodovanie o Švédsku sa údajne malo preniesť do Bruselu. Hrozili, že v dôsledku členstva dojde k zvýšeniu daní, lebo Švédsko bude čistým platičom a bude musieť ešte viac prispievať do spoločného európskeho rozpočtu. Silné enviromentálne cítenie švédskej spoločnosti bolo vyburcované tvrdeniami, že EÚ bude Švédsko nútiť k znižovaniu štandardov pre ochranu životného prostredia, pretože členské štáty nie sú schopné zaistiť rovnaký stupeň ochrany. Odporcovia členstva využívali aj xenofóbne prvky. Hrozili nekontrolovateľným prílivom cudzincov prilákaných vysokou životnou úrovňou, ktorí budú Švédom konkurovať na pracovnom trhu. Vďačnou témou boli tiež nemeckí turisti. Tí po vstupe Švédska do EÚ mali údajne začať lavínovito zkupovať chalupy situované v krásnej švédskej prírode. Tento argument rezonuje napríklad aj u odporcov českého vstupu do EÚ.

Prečo áno EÚ

Prívrženci členstva, rekrutovaní predovšetkým z pravicových politických strán (Moderaterna, Folkpartiet, Kristdemokraterna) a mládežnických organizácií (MUF, Studenternas Högerförbund), prezentovali členstvo v EÚ ako jediný spôsob na obnovenie pôvodnej hospodárskej a životnej úrovne. Vyzdvihovali pozitíva spojené s možnosťou študovať a jednoduchšie cestovať po Európe a investovať na spoločnom európskom trhu. V podstate sa jednalo o zrkadlovitý odraz antieurópskych argumentov vnímaných z eurooptimistickej perspektívy. Rovnako proeurópsky tábor útočil na údajnú švédsku ohraničenosť a zahľadenosť do seba, dával ich do kontrastu s nemenej mýtickým kontinentálnym kozmopolitizmom. Vstupom do EÚ dostávalo Švédsko možnosť raz a navždy sa zbaviť svojho provincionalizmu a izolácie.

Euroskepticizmus pretrváva

Ná základe referenda, ktoré prebehlo v novembri 1994, sa Švédsko spolu s Rakúskom a Fínskom stalo členom EÚ. Debata o členstve odznela, emócie utíchli, ale skepticizmus vôči EÚ pretrváva. V prieskumoch verejnej mienky sa väčšina obyvateľstva pravidelne vyslovuje proti členstvu. Určitým indikátorom nespokojenosti je tiež nárast volebných preferencií švédskych komunistov (Vänsterpartiet), ktorí sa profilujú ako výrazne protieurópska a protestná strana (momentálne cca. 17%). V posledných voľbách do Európskeho parlamentu získali komunisti najväčší počet hlasov. Kontroverzná predsedníčka strany, Gudrun Schyman, je dnes najpopulárnejším švédskym politikom. Na druhej strane je možné pozorovať prepad menších pravicových strán Center a Folkpartiet na úkor relatívne novej konzervatívnej strany Kristdemokraterna, profilujúcej sa ako ochranca tradičných švédskych morálnych hodnôt. Tento vývoj sa paradoxne odohráva na pozadí obnoveného hospodárskeho rastu, ktorý sa spomalil až posledných mesiacoch roku 2000 (konkurzy internetových firiem). Švédski politici však práve kvôli tomuto latentnému väčšinovému euroskepticizmu vyčkávajú s vypísaním referenda o švédskom členstve v EMÚ.

Aké bude švédske predsedníctvo?

Aké priority bude teda Švédsko počas svojho predsedníctva presadzovať a akú politiku môžeme očakávať? Vo februári 2000 vypracovalo švédske ministerstvo zahraničia predbežný program, ktorého relevantné časti sa budúci polrok bude snažiť realizovať v praxi (dokument je prístupný aj v angličtine na http://www.utrikes.regeringen.se/eu/startsidan.htm). Podľa neho bude Švédsko sledovať tieto priority: trvale udržateľný rozvoj, zamestnanosť v Únii, ochrana európskeho konzumenta, regionálny rozvoj, životné prostredie a IT-priemysel. Celkove sa dá povedať, že hlavná pozornosť bude venovaná sociálnej dimenzii Únie. Pre ČR je pozitívne, že program švédskeho predsedníctva, definuje rozšírenie EÚ ako jednu z najdôležitejsích oblastí. Záujmom Švédska je čo najrýchlejšie rozšírenie EÚ, konštatuje program. Je pravdepodobné, že Švédsko bude v tomto procese favoritizovať hlavne Estónsko a do menšej miery aj Poľsko. Rozšírenie je vnímané ako príležitosť k expanzii švédskej produkcie na nové trhy. V očiach euroskeptických švédskych politikov je však zároveň aj jednou z hlavných možností ako zbrzdiť proces prehlbovania ekonomickej a politickej integrácie v rámci EÚ.

Cesta Švédska do Európskej únie nebola jednoduchá. Na rozdiel od Českej republiky však nemuselo podnikať náročný zápas so splňovaním ekonomických kritérii nutných pre vstup do EÚ. Hlavnú bariéru v jeho prípade predstavovalo vlastné obyvateľstvo, ktoré vo svojej podstate doteraz zostáva euroskeptické. Tento fakt by Česká republika počas švédskeho predsedníctva mohla využiť vo svoj prospech. Záleží len na zdatnosti a schopnostiach českých vyjednávačov. Oboznámenosť so švédskou mentalitou a so záujmamy tejto krajiny šance na úspech podstatne zvyšujú.


Autor študoval na Fakulte sociálnych věd Univerzity Karlovy, obor Ruské a východoeurópske štúdie

Ďalšie analýzy môžete nájsť na stránke Integrace.cz

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA