Čo znamená „non“

V analýze sa autor pozerá na príčiny francúzskeho „non“ a rozvíja scenáre možného ďalšieho vývoja ústavného procesu v EÚ.

SLOVO, Partner
SLOVO, Partner

 

Bez ohľadu na to, proti čomu vlastne Francúzi v referende hlasovali, stali sa katalyzátorom krízy. Krízy, ktorú v podstate nespôsobili, len vyvolali, a ktorej rozsah sa ukáže až potom, keď politická elita Európy premení na činy ponaučenia, ktoré si vezme (či nevezme) z nedeľného „non“.

Nie je ťažké vidieť, že za francúzskym „nie“ je mnoho vnútropolitických dôvodov. Za posledný viac ako rok dali voliči prezidentovi Chiracovi trikrát najavo, že s jeho vládou nesúhlasia – v regionálnych i európskych voľbách prehrala na celej čiare a keď namiesto podstatnej zmeny kurzu nasledovali iba kozmetické zmeny vo vláde, v referende o euroústave hlasovali mnohí viac proti prezidentovi než proti dokumentu. Môžeme preto konštatovať, že bolo Chiracovou vážnou politickou chybou zorganizovať referendum o takom dôležitom dokumente práve v čase, keď jeho popularita nezadržateľne klesala, a zároveň neurobiť nič podstatné na jej zvýšenie (antiamerikanizmus už nemá mobilizačný apel roku 2003 a veľké slová hodné „republikánskeho monarchu“ nestačili). Môžeme tiež konštatovať, že Francúzi mali dobrý dôvod trestať svojho prezidenta – vysoká nezamestnanosť, ekonomické problémy, ekonomické „reformy“, ktorými si popudil odbory – a ústavná zmluva je „len“ náhodnou obeťou vnútropolitickej krížovej paľby… V tom prípade by sme však obišli podstatný fakt, že Francúzi hlasujúci proti euroústave odmietli v nedeľu čiastočne aj Európsku úniu (nie nutne jej ústavnú zmluvu) v jej dnešnej podobe.

Významy „nie“

Bude zaujímavé sledovať, ako výsledok francúzskeho referenda zinterpretujú kritici EÚ v strednej a východnej Európe. Zväčša sa grupujú z radikálne neoliberálnych kruhov, ktorým každá zmienka o sociálnom štáte zaváňa komunistickou diktatúrou, a lokálnych stredných podnikateľov (a intelektuálnych apologétov ich záujmov), ktorí sa v skutočnosti boja absolútneho odbúravania bariér na spoločnom trhu a v duchu ekonomického nacionalizmu rozvojového sveta zabaľujú do liberálnych hesiel požiadavky na štátnu ochranu svojich záujmov. Argumenty rôznorodého tábora francúzskych odporcov euroústavy sa, pri svojej rozlišnosti, totiž zhruba stretávali v jednom bode – Európska únia vo svojej dnešnej podobe ohrozuje „sociálny model“ (argument zľava) či neberie ohľad na „obyčajného francúzskeho človeka“ (častý argument sprava). Za strachom z rozšírenia EÚ o Turecko, z presunu firiem za lacnou pracovnou silou do členských krajín na východe Únie, zo záplavy „poľských inštalatérov“ (ktorí sa stali synonymom ľudí z východnej a strednej Európy ochotných pracovať za nižší plat a v horších podmienkach) berúcich pracovné miesta Francúzom v krajine, ktorú považujú za „vlastnú“… – za všetkými týmito argumentmi je neochota časti Francúzov zmeniť svoj životný štandard k horšiemu len pre „dlhodobý zisk“, ktorý sa prejaví bohviekedy a ktorý zhrabne bohviekto. Európska únia stojí, popri všetkých prepletených ekonomických záujmoch a politicko-právnych záväzkoch, v konečnom dôsledku na súhlase ľudí. Po prvé preto, že chce sama seba vidieť ako zväzok demokratických štátov a súčasne demokratickú úniu občanov. A po druhé – Európska únia (možno našťastie) nemôže čerpať svoju legitimitu z nejakej identity dostatočne hlboko zakorenenej v myslení ľudí (kultúrnej, etnickej, náboženskej…), preto je jej jedinou šancou, ospravedlnením existencie, byť nástrojom realizácie ašpirácií ľudí. Argument o Európskej únii ako záchrane Európy pred zničujúcimi vojnami bledne spolu s tým, ako sa v čase vzďaľuje (dúfajme) posledná z nich. Témou dňa sú omnoho prozaickejšie otázky: Ako nastaviť rovnováhu medzi vonkajšími ekonomickými tlakmi globalizácie a sociálnym modelom zabezpečujúcim, aby nikto nebol vylúčený z plnej účasti na spoločenskom živote? Ako priblížiť európsky projekt občanom v momente, keď sa cítia čoraz vzdialenejší aj domácim politickým elitám?

V týchto dvoch otázkach sa spájajú „vnútropolitické“ a „európske“ dôvody, pre ktoré Francúzi v referende euroústavu odmietli. Európska integrácia je hlavne projektom politických elít. Rozhodovanie o jej smere sa deje primárne na netransparentných rokovaniach členov a zástupcov vlád, nie v orgánoch priamo volených a kontrolovaných občanmi. Tie isté politické elity však často podľahnú lákaniu hádzať vinu za ekonomické problémy vlastných krajín na Európsku úniu – a výnimkou nebol ani Chirac.

Náhodná obeť hnevu

Smutnou pravdou je, že všetky menované dôvody a obavy nemali s euroústavou veľa spoločné. Pristúpenie Chorvátska, iných krajín Balkánu či Turecka sa možno trochu skomplikuje, no nie zastaví. Potrebné zmeny v existujúcich zmluvách je možné urobiť – aj bez Konventu a vo väčšine prípadov bez „otravných“ referend. S presunom firiem za lacnejšou pracovnou silou a nižšími daňami nemá euroústava nič spoločné, rovnako ako ani s pohybom pracovnej sily v EÚ. Pokiaľ ide o demokratickosť a transparentnosť Únie, tie ústavná zmluva skôr posilňuje. A „ohrozovanie sociálneho štátu“ má viac spoločné s externými podmienkami vytváranými ekonomickou globalizáciou, politikami národných vlád a nedostatočnou európskou integráciou, ktorá neumožňuje plne uvoľniť potenciál spoločného trhu a vytvoriť efektívnu reguláciu ekonomického života na úrovni celej Únie.

Ústavná zmluva – nutne nedokonalý, kompromisnícky, v konečnom dôsledku nikomu úplne nevyhovujúci dokument, no predsa určitý krok vpred – sa stala obeťou charakteristickej vlastnosti „hnevu ľudu“ (minimálne, ak sa naň pozrieme bez naivno-revolučného idealizmu). Ten je viac proti niečomu než artikulovane za niečo, často nerozlišuje medzi „zlým“, „nie až takým zlým“ a „možno aj dobrým“ a má tendenciu spájať otázky, ktoré spolu nesúvisia. A tu narážame na riziko, že rôznorodé a často protichodné argumenty kritikov euroústavy (a jej prostredníctvom celej EÚ) bude politická elita Únie interpretovať ako neexistenciu reálnej alternatívy, z argumentov sa vyberú len tie vyhovujúce aktuálnym potrebám skupín s väčšou politicko-ekonomickou váhou a artikulovanejšími záujmami, než má heterogénna skupina občanov.

Lepšie a horšie scenáre

Vývoj európskej integrácie skrýva niekoľko dôležitých križovatiek. Rozhodnutia politických elít, na ktorú stranu sa na nich vyberú ovplyvnia, aké vážne budú dôsledky francúzskeho „nie“. Z právneho hľadiska je vec jasná – euroústava nevojde do platnosti, pokiaľ ju neratifikujú všetky členské krajiny. V prípade odmietnutia v jednej či viacerých z nich rozhodne o ďalšom postupe Európska rada.

Je pravdepodobné, že Francúzi neostanú jediní, ktorí euroústavu odmietnu. Ak sa k nim v stredu pridajú Holanďania (v síce konzultatívnom, no politicky dôležitom referende), tábor odporcov dokumentu získa v poľskom a dánskom referende, ktoré sa uskutočnia na jeseň, významný argument. A potom príde (možno) v roku 2006 britské referendum – už teraz nie je jasné, čo by mohlo premiérovi Blairovi pomôcť zachrániť pozitívy výsledok. Rozhodovanie o budúcnosti integračného procesu sa teda bude odohrávať na pozadí hroziaceho dominového efektu zamietnutí, ktorý bude znechucovať podporovateľov a dávať argument odporcom ústavnej zmluvy. Lídri mnohých krajín tak budú vábení nutkaním odvolať referendum vo vlastnej krajine ako zbytočné – ide hlavne o Britániu, kde by Blair musel čeliť takmer istej porážke. Ak mu podľahnú, dajú ústavnému procesu definitívny smrteľný úder.

Nové rokovania o novej ústavnej zmluve neprichádzajú reálne do úvahy. V najbližšej budúcnosti musí Únia vyriešiť komplikované problémy – spoločný rozpočet, realizáciu lisabonských cieľov, reformu spoločnej poľnohospodárskej politiky. Okrem toho je nereálne myslieť si, že by bola „nová európska ústavná zmluva“ podstatne iná. Druhou možnosťou je opakovanie hlasovania vo všetkých krajinách, ktoré euroústavu odmietli. Napokon, stalo sa to už pri Zmluve z Nice i Maastrichtskej zmluve, a keď mohli robiť reparát Íri či Dáni, prečo nie Francúzi, Holanďania, Briti… Je to možný, no nie úplne realistický scenár. Porovnávanie s Maastrichtskou zmluvou či Zmluvou z Nice neobstojí, pretože si pri povahe argumentov vedúcich k odmietnutiu euroústavy ťažko predstaviť „výnimky“, ktoré by neochotné obyvateľstvo presvedčili – bude Turecko členom pre všetkých, len nie pre Francúzov? Bude pre Francúzov Európa „sociálnejšia“ a pre Britov „liberálnejšia“? Asi ťažko…

Nedá sa tiež očakávať, že EÚ proste nechá všetko tak a bude pokračovať po starom. Ústavný proces nebol len výsledkom politickej vôle, ale aj reakciou na reálne problémy, Únia preto nemôže fungovať efektívne v súčasnej štruktúre. Najrealistickejším scenárom je, že sa európski lídri pokúsia „zachrániť“ časti ústavnej zmluvy, ktoré považujú za najdôležitejšie, a prijať ich – opäť v rokovaniach za zavretými dverami. V závislosti od toho, ako sa budú v takom prípade riadiť názormi „zdola“, je možné (teda nie nutné), že to povedie k o niečo efektívnejšej Únii, schopnejšej o niečo lepšie napĺňať ašpirácie občanov. No ak by sa ich snaha o „záchranu EÚ“ končila tam, úplne tým obídu druhý, rovnako dôležitý bod kritiky – nedostatok demokratickej participácie. Kríza nebude zažehnaná.

Iná integrácia

Nesmieme zabúdať na vonkajšie faktory. Diskusia o budúcnosti EÚ sa pohybuje v úzkom rámci europocentrického pohľadu a len občas sa posunie na transatlantickú rovinu. Európska únia však neexistuje v medzinárodnom vákuu a Spojené štáty nie sú jediný hráč, s ktorým musí počítať. Ekonomická konkurencia z Číny či Indie, nové globálne hrozby vynárajúce sa z neuveriteľnej chudoby a nerešpektovania ľudských práv vo veľkej časti sveta, environmentálne problémy, tlak ekonomickej globalizácie – to všetko sú faktory, na ktorých je racionálnou reakciou posilňovanie integrácie. S jej dnešnou podobou a smerovaním však súhlasí čoraz menej Európanov – dnes sú vinení Francúzi, no pred rokom o tom istom vypovedala mimoriadne nízka účasť na eurovoľbách, ten istý odkaz nesú protesty a problémy vlád s podporou v mnohých krajinách Únie. Nájde sa „nový európsky projekt“? Začne sa o ňom vôbec diskusia?


Ďalšie analýzy a komentáre nájdete na stránkach týždenníka Slovo

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA