Dve Európy – hľadanie budúcnosti integrácie

Po tom, ako sa v decembri európski lídri nedokázali dohodnúť na definitívnom znení európskej ústavy, začínala sa väčšina komentárov v médiách dvoma spôsobmi: „Európa sa ocitla v kríze...“ a „Íri majú pred sebou neľahkú úlohu...“.

 

Po tom, ako sa v decembri európski lídri nedokázali dohodnúť na definitívnom znení európskej ústavy, začínala sa väčšina komentárov v médiách dvoma spôsobmi: „Európa sa ocitla v kríze…“ a „Íri majú pred sebou neľahkú úlohu…“.

V prvej fáze sa hľadal vinník neúspechu (a ozvalo sa niekoľko osamelých hlasov, že vzájomné obviňovanie ničomu nepomôže). Každý z veľkých hráčov zohral svoju úlohu. Talianskemu predsedníctvu pod vedením Silvia Berlusconiho možno oprávnene vyčítať nedostatočnú prípravu a málo systematickosti (Írsko napríklad pri preberaní agendy nedostalo zoznam čiastkových dohôd, ktoré s jednotlivými krajinami v separátnych rokovaniach Berlusconi dosiahol – niektoré z nich neboli pravdepodobne nikdy v písomnej podobe).

Poľský premiér Leszek Miller sa dostal sám do politického rohu, zo Zmluvy z Nice sa stala otázka, na ktorej sa lámala vnútropolitická situácia v Poľsku. Symbolická hodnota neustúpenia pri prijatí jednoduchšieho systému dvojitej väčšiny, ktorý navrhol konvent, bola nakoniec v poľskom prípade omnoho vyššia ako reálna nevýhodnosť zmeny. Ak do analýzy započítame stratu, ktorú utrpel európsky obraz Poľska (situácia zašla tak ďaleko, že dokonca komisár pre rozširovanie Günter Verheugen verejne „oľutoval“ svoje snahy chrániť záujmy Varšavy – čo bolo na jeho štandard mimoriadne silné vyjadrenie), bolo by pre Varšavu omnoho výhodnejšie, keby na poslednú chvíľu prijala jeden z kompromisov ponúknutých Talianskom. S blížiacimi sa parlamentnými voľbami a klesajúcou podporou pre svoju stranu si to však Miller nemohol dovoliť. Lenže politické hry v EÚ sú seriál, nie jednodielna dráma. Akákoľvek ďalšia poľská vláda (o to viac, ak by bola opäť Millerova) bude po decembrovom Bruseli presadzovať svoje priority v únii s veľkými ťažkosťami.

Ak sa poľská „tvrdohlavosť“ dá pochopiť na základe vnútropolitických pohnútok, postoj Francúzska je v niektorých aspektoch na prvý pohľad záhadný. Rovnako ako Miller aj Chirac odmietol prijať kompromisné riešenie. Nešlo mu pritom o popularitu vo vlastnej krajine, navyše, ak by niektoré z navrhovaných riešení prijal, ocitlo by sa Poľsko izolované a celá váha viny za prípadný neúspech rokovaní by pripadla iba naň. Vysvetlením by mohol byť názor Kristy Hughesovej z prominentného think-tanku Centre for Europea Policy Studies – že skutočnou prioritou Francúzska je vybudovanie „integračného jadra“, dvojrýchlostnej Európy, na čo stroskotanie rokovaní Medzivládnej konferencie vytvorilo veľmi dobré podmienky. Natíska sa však druhá otázka – prečo by mal Paríž záujem o nové delenie integrujúcej sa Európy? Kristy Hughes ponúka aj druhé vysvetlenie – prijatie nového systému určovania kvalifikovanej väčšiny (ktoré by francúzsku pozíciu oslabilo) Paríž v konečnom dôsledku nechcel. V tom prípade by svoje zohrali aj obavy, ktoré vyvoláva veľký vplyv, aký by po prípadnom vstupe získalo Turecko. Rozčlenenie integrácie na „jadro“ a „perifériu“ by tiež ponúkalo možnosť vytvárať menšie skupiny, v ktorých by si Francúzsko dokázalo udržať silnejšie postavenie.

Svojsky sa zachovala Veľká Británia. Aj keď je politika Tonyho Blaira oproti zatvrdenému euroskepticizmu Margaret Thatcherovej a Johna Majora veľkým posunom, nemožno ju ani náhodou označiť za „silne proeurópsku“. Aj počas rokovaní o ústave pokračovalo vo svojej schizofrenickej úlohe. Na jednej strane sa nakoniec pripojilo k francúzsko-nemeckej iniciatíve na vybudovanie európskej obrany, na druhej strane sa pripojilo k skupinám vystupujúcim proti francúzsko-nemeckému partnerstvu. Aj keď britskí predstavitelia verejne vyhlásili, že v spore medzi systémom určovania kvalifikovanej väčšiny pripravenom konventom a tým, ktorý sa dohodol v Nice, nemajú nijaké priority, nakoniec podporili Poľsko a Španielsko. V symbolickej rovine to teda bolo otvorené prihlásenie sa k obavám z „Európy, ktorej dominuje os Paríž – Berlín“. Blairova britská európska politika, ktorá chce oficiálne zohrávať „funkciu mosta medzi oboma brehmi Atlantiku“ sa tak v mnohom podobá na „udržiavanie rovnováhy na starom kontinente“, o ktoré sa Britské impériu snažilo počas takzvaného európskeho koncertu po napoleónskych vojnách. Dnes už však nejde o to, či nejaká krajina bude dominovať Európe, ale o potrebu zintenzívnenia a zefektívnenia európskej integrácie. V stále nových oblastiach sa ukazuje, že nedostatky európskej politiky sú spôsobené nedostatkom spolupráce, nie jej nadbytkom.

Treba pripomenúť, že proces prijímania európskej ústavy prebehol vo veľmi komplikovanom prostredí. Negatívne ho ovplyvnilo prepuknutie irackej krízy (a z nej prameniace rozdelenie únie), zhoršenie postoja Bushovej administratívy voči európskej integrácii ako takej (prejavilo sa predovšetkým v dosť dôraznom odpore voči projektu spoločnej európskej obrany), no predovšetkým diskusie o budúcnosti Paktu stability a rastu. Práve Nemecko a Francúzsko boli postavené do pozície „naničhodníka“. Bez toho, aby sa analyzovali skutočné dosahy Paktu stability a rastu (minimálne v médiách), boli Chirac a Schröder považovaní za tých, ktorí ohrozujú stabilitu európskeho hospodárstva (a tým aj budúcnosti európskej integrácie). Spoločným menovateľom väčšiny príčin vedúcich k decembrovému zlyhaniu je však nadradenie národnej politiky.

Legitímou otázkou je, či budúcnosť Európskej únie spočíva vo variabilnej geometrii (dvojrýchlostnej únii). Legitimitu jej dávajú minimálne vyjadrenia francúzskych a nemeckých predstaviteľov. V nedávnom interview pre časopis Der Spiegel sa Gerhard Schröder vyjadril, že ak sa nepodarí uzavrieť rokovania o európskej ústave do konca roka 2004, dvojrýchlostná Európa sa stane reálnou alternatívou: „Nechcem to, no musím sa pripraviť na fakt, že vývoj môže ísť týmto smerom.“

Viacrýchlostná Európa je skutočnosťou už dávnejšie – nie všetky krajiny prijali spoločnú menu, nie všetky sú (a po rozšírení nebudú) súčasťou schengenského priestoru, fakticky ju vytvárajú aj výnimky, ktoré si niektoré členské krajiny vyrokovali. Napriek tomu, s možnosťou viacrýchlostnej Európy sú spojené minimálne dva problémy. Pokiaľ nebude prijatá európska ústavná zmluva, riadi sa integračný proces existujúcimi hodnotami. A podľa nich musí posilnená spolupráca v konkrétnych oblastiach spĺňať tri podmienky: musí byť otvorená všetkým členom, zahŕňať minimálne osem krajín a vo väčšine prípadov ju musí odsúhlasiť kvalifikovaná väčšina. Druhá a tretia podmienka neprispievajú k pružnosti uplatňovania posilnenej spolupráce, práve naopak.

Navyše, variabilná geometria, v ktorej jedna skupina členov spolupracuje bližšie v jednej oblasti, druhá v inej, atď. neprispieva k transparentnosti európskej politiky. Európsku úniu a jej inštitúcie tým ešte väčšmi vzďaľuje od občanov. A tak hoci môže byť vytvorenie „integračného jadra“ pohodlným nástrojom prekonania dočasnej krízy v integračnom procese, netreba zabúdať, že hodnotenie sa nesmie opierať len o jeden faktor ( navyše úzko chápaný) – efektivitu. Minimálne rovnako dôležité sú demokratickosť a pozitívne prejavený súhlas európskych občanov.


Ďalšie komentáre môžete nájsť na stránke Slova

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA