EÚ 2010: Ako po Lisabone

Únia bude musieť využiť všetko, čo jej nová zmluva vyslovene nezakazuje, aby posunula integráciu a vyzbrojila blok novými nástrojmi a inovatívnymi politikami.

„Dlhoočakávaný vstup zmluvy do platnosti priniesol mnohým úľavu. Celá jedna éra európskej integrácie charakterizovaná opakujúcimi sa kolami medzivládnych rokovaní, náročným ratifikačným procesom a opätovnými prispôsobovaniami zmluvy sa skončila.

Inštitúcie EÚ a jej lídri budú musieť vyťažiť z Lisabonu čo sa dá. To ale bude znamenať aj využiť jej sivé miesta –

  • ustanovenia, ktoré umožňujú meniť spôsob prijímania legislatívneho aktu (procec, alebo hlasovanie) – tzv. passerelles,
  • niekoľko ustanovení o posilnenej spolupráci,
  • a všetko to, čo zmluva vyslovene nezakazuje

Zatiaľ je ale prvou úlohou efektívne a kreatívne implementovať Lisabonskú zmluvu, aby sme mali nové štruktúry plne funkčné ešte pred koncom roka 2010.

Prvú fázu tranzície vystrieda obdobie konsolidácie a prispôsobovania, ktoré sa môže skončiť niekedy v horizonte rokov 2012-2013, kedy sa zároveň bude musieť dohadovať nová finančná perspektíva na nasledujúcich sedem rokov. Pri vnútornej transformácii by ale Únia nemala zabúdať na externé výzvy, ktoré rastú exponenciálnym radom.

Kodanská konferencia, resp. jej neúspech by mal byť pre EÚ vytriezvením a zdravým šokom a to nie len v oblasti politiky ochrany klímy. Jej výsledky boli skromné, najmä ak sa merajú v porovnaní s ambíciami, očakávaniami a stanovenými cieľmi Únie. Európske návrhy a prístupy takmer neboli brané do úvahy.

Európski účastníci boli jasne marginalizovaní a museli sa pridať k dohode, ktorá vznikla mimo nich – medzi USA a Brazíliou, Južnou Afrikou, Indiou a najmä Čínou.

Samozrejme kodanské fiasko nebolo len európske, keďže predstavovalo ukážkový príklad "neefektívneho multilateralizmu".  Pred konferenciou bolo príliš málo technickej prípravy (na rozdiel od Kjótskej konferencie) a príliš veľa politických póz.

Tento model správania je ale dobre známy všetkým, ktorí analyzovali spôsob, akým sa EÚ správa na multilaterálnych fórach. S výnimkou obchodu, kde EÚ hovorí jedným hlasom a koncentruje sa na spoločný záujem, Európa riskuje, že bude na globálnej úrovni slabo zastúpená a neefektívna.

Európania sú príliš zahľadení do seba a na svoje národné agendy, prípadne jediný smer ich vonkajšej pozornosti – Spojené štáty. Napríklad v obchode EÚ nebude braná vážne, ak nebude schopná modernizovať sa a dosiahnuť úroveň rastu, ktorý by sa aspoň priblížil niektorej z vychádzajúcich mocností.

Alebo euro: eurozóna zatiaľ relatívne dobre obstála v kríze aj vďaka pragmatickému prístupu Európskej centrálnej banky. No pravidlá, ktorými sa menová únia riadi sú staré 20 rokov a len ťažko budú vhodné na zvládanie výziev post-krízového prostredia.

Podobne je to s rozširovaním, čo nie je v týchto dňoch príliš populárna téma v EÚ. No u našich susedov určite je. Neochota Únie zaviazať sa k ich rýchlej integrácii (aj pri plnení podmienok) oslabuje transformačnú silu navonok a spomaľuje plnú europeizáciu.

Ak chce Únia niečo robiť s rizikom vnútorného patu, vonkajšej irelevancie a kolektívneho úpadku, budú musieť staré a nové orgány EÚ lepšie artikulovať spoločný záujem za hranicou najmenšieho spoločného menovateľa dvadsaťsedmičky. Skrátka, Európa potrebuje „tých, čo zmenia hru“ v rámci existujúcich pravidiel.

Preto predstavuje Lisabonská zmluva potrebný, ale nedostatočný nástroj – keďže nie len že neposkytuje nové nástroje pre ekonomické riadenie, ale ani automaticky nevygeneruje politickú vôľu a strategickú víziu.  V nasledujúcom desaťročí bude toto všetko veľmi potrebné a nebude to otázka voľby ale nevyhnutnosti“.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA