EÚ na olympiáde: Neviditeľná mocnosť

Londýnske hry by mali potvrdiť pozíciu EÚ ako hlavnej soft power (mimnimálne v športovej dimenzii) a to napriek hospodárskej kríze na starom kontinente.

„Európske štáty majú za sebou dlhú históriu dobrých výkonov na letných Olympijských hrách. OH sú najdôležitejšou športovou udalosťou, ktorá sa koná každé štyri roky. Poznáme tiež dlhú históriu miešania hier s politikou.

Sovietsky zväz a Spojené štáty používali Olympiády ako príležitosť na projekciu a zvyšovanie svojej „mäkkej moci“ (soft power).  

Ak použijeme túto starú techniku, aká by bola „mäkká moc“ EÚ meraná kolektívnym výkonom členských štátov na letných OH od roku 1992? (Základným predpokladom samozrejme je, že tu ide o aktivity členských štátov nie inštitúcií EÚ. Ich prítomnosť a vidietľnosť na veľkých športových udalostiach je aj za tie roky veľmi obmedzená).

Najdôležitejšie zistenie ukazuje, že „mäkká moc“ EÚ neklesá, skôr naopak, spoločný výkon má od roku 1992 stúpajúcu tendenciu, čo je samozrejmé možné pripísať rozširovaniu Únie.

Druhé najdôležitejšie pozorovanie sa týka práve samotného rozširovania.

Rozšírenia v rokoch 1995, 2004 a 2007 pomohli zmierniť upadajúcu „mäkkú moc“ 12 starých členských štátov. Počas hier v roku 2008 bol výkon EÚ najlepší v histórii z pohľadu zlatých medailí ale aj celkového počtu získaných medailí.

Čo sa stane v Londýne závisí na európskych atlétoch. Politika hostenia hier však bude pokračovať. Po Londýne sa hry nevrátia na pôdu EÚ aspoň najbližších 10 rokov.

Za posledných 20 rokoch hostil členských štát EÚ hry v roku 1992 – Bracelona, 2004 v Aténach a 2012  Londýne. Zimná olympiáda sa konala v roku 1994 v Albertville a v roku 2006 v Turíne.

Najbližšia šanca pre EÚ sú hry v Madride v roku 2020, za predpokladu, že Madrid presvedčí výbor (súťaží s Istanbulom, Tokyom, rozhodnutie padne v roku 2013).

Pekinská olympiáda sa považuje za vstup Číny ako globálnej soft power. Najlepšie počínanie EÚ pokiaľ ide o medaily, si sotva niekto všimol.

Samozrejme treba mať na pamäti, že nie je úplne férové porovnávať kolektívny výkon EÚ s jednotlivými krajinami.

Čo nás ale londýnske hry naučia o globálnej „soft power“? Športová trajektória je jasná, mali by sme očakávať okolo 55 až 90 zlatých medailí a celkovo asi 280 medailí získaných zástupcami 27 členských štátov EÚ.

Aspoň v športe by to malo potvrdiť pozíciu EÚ ako mocnosti a to napriek finančnej kríze na starom kontinente. Možno ich tiež považovať, vďaka pozícii Británie ako mosta medzi Európou a Amerikou, za transatlantickú odveď na vzostup východnej Ázie.

Prítomnosť európskych inštitúcií na hrách je veľmi obmedzená napriek tomu, že sa konajú veľmi blízko k Bruselu. Táto situácia stojí za pozornosť. V procese budovania silenejšej Európskej únie mnohí kritici argumentujú, že sme svedkami nedostatku paneurópskej identity a paneurópskej solidarity.

Iste, nie je tu žiadny európsky „démos“, no minimálne by jeden európsky politický aktér by mohol sformulovať uznanie pre úspešných atlétov z členských krajín EÚ. Otázka preto je – pogratuluje Herman van Rompuy všetkým úspešným medailistom z EÚ. Mal by to urobiť?

Ak predseda podporuje rozvoj paneurópskej solidarity a paneurópskej identity potom by mal. Bolo by to tiež v duchu novej politiky EÚ v oblasti športu – zakotvenej v Lisabonskej zmluve. Zatiaľ bol prístup inštitúcií EÚ k športu socio-ekonomický, nie politický.

Ako býva zvykom takmer po každých hrách, aj tieto budú označené za najúspešnejšie v histórii. Čo nám ale povedia o európskej mäkkej moci? Uvidíme za dva týždne.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA