Europeizácia Európy

Eurozóna je centrum globálnej finančnej krízy, pretože iba tam, v oblasti s druhou najdôležitejšou menou hneď po dolári, zasiahla kríza slabú „štruktúru“, a nie štát s reálnou mocou. Je to štruktúra, ktorá mrhá s dôverou občanov a trhov v jej schopnosť riešiť konflikty a zároveň tlačí medzinárodný finančný systém na pokraj katastrofy.

Inými slovami, finančná kríza iba reflektuje politickú krízu v eurozóne – a tá spochybňuje samotnú existenciu európskeho projektu ako celku. Ak zlyhá európska menová únia, nezostane z jednotného trhu alebo z európskych inštitúcii veľa. Museli by sme odpísať šesť desaťročí úspešnej európskej integrácie, a navyše s neznámymi dôsledkami.

V dobe keď sa končí dve storočia trvajúca predominancia Západu, by zlyhanie splývalo so vznikom nového svetového poriadku. Moc a bohatstvo sa posúvajú do východnej Ázie a iných rozvíjajúcich sa krajín, zatiaľ čo Amerika je zamestnaná svojimi vlastnými problémami a postupne sa obracia od Atlantiku k Pacifiku. Ak si teraz Európania neurčia svoje záujmy, tak to za nich nikto iný neurobí. Ak sa Európa nestane strojcom svojho vlastného osudu, stane sa objektom nových svetových síl.

Príčina európskej krízy nie sú tri dekády neoliberalizmu. Nie je to spôsobené kolapsom úverovej bubliny nafúknutej špekuláciami, porušením maastrichtských kritérií, explodujúcim dlhom alebo chtivými bankami. Napriek tomu, že všetky tieto faktory sú dôležité, problémom Európy nie je to, čo sa stalo, ale to, čo sa nestalo: vytvorenie spoločnej európskej vlády.

Na začiatku 90-tých rokov, kedy sa väčšina členských štátov Európskej únie rozhodovala, že vytvoria menovú úniu s jednotnou menou a centrálnou bankou, idea centrálnej vlády nemala podporu. Výsledok je, že táto fáza vytvárania menovej únie sa odsunula, čo zanechalo pôsobivú budovu, ktorej však chýbali pevné základy aby mohla zabezpečiť stabilitu v časoch krízy. Menová suverenita sa stala spoločnou vecou; avšak právomoc potrebná na jej vykonávanie zostala u národných štátov.

V tej dobe sa verilo, že formálne pravidlá – ktoré ukladajú povinné limity na deficity, dlhy a infláciu – budú stačiť. Avšak tento predpoklad pre pravidlá sa ukázal byť ilúziou: princípy musia byť vždy podložené mocou; inak neprejdu testom reality.

Text uverejňujeme v spolupráci s Project Syndicate. 

Celý komentár môžete nájsť na tejto linke.

Pozadie

Joschka Fischer bol medzi rokmi 1998 až 2005 nemeckým ministrom zahraničných vecí a vicekancelár Spolkovej republiky Nemecko. Takmer 20 rokov zastával pozíciu lídra strany Zelených v Nemecku.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA