Európska Rubikova kocka: Kto povedie úniu po roku 2014?

Ak chcú európski lídri po roku 2014 novú trojicu lídrov, musia poskladať Rubikovu kocku. Hugo Brady píše o nádejných kandidátoch v EÚ, v ktorej sa začína meniť rozloženie moci.

Hugo Brady je senior výskumný pracovník v Centre pre európsku reformu.

„O rok sa budú lídri EÚ dohadovať, kto vystrieda Hermana Van Rompuya, José M. Barrosa a Catherine Ashtonovú na postoch predsedu Európskej rady, Európskej komisie a na mieste vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci. Tieto (nepochybne) vyčerpávajúce debaty sa v plnej miere rozvinú po voľbách do Európskeho parlamentu, v máji 2014.

Pozorovatelia európskeho diania si dobre pamätajú na prekvapenie, a pre niektorých aj sklamanie, ktoré na konci novembra 2009 zavládlo po správach o Van Rompuyovi a Ashtonovej. Je možné to vyhodnotiť tak, že obe nominácie ukázali nízky záujem národných vlád o vedúce posty v EÚ, ktoré zaviedla Lisabonská zmluva. Aj opätovné vymenovanie konzervatívneho a zdržanlivého Barossa na ďalších päť rokov len potvrdilo status quo.

Od roku 2009 sa politický obraz v Európe výrazne zmenil. Nemecko sa stalo dominantnou krajinou, vplyv Francúzska sa momentálne vďaka ekonomickým problémom v únii znížil. Vplyv stredomorských krajín s ekonomikami v kríze zase úplne „vykrvácal“. Cyprus, Grécko, Taliansko, PortugalskoŠpanielsko sa stali buď pacientmi alebo priamo „nemocničnými izbami“ EÚ.

Pod vedením Davida Camerona Británia sama seba vyhnala na okraj únie, a to do takej miery, že po roku 2014 bude okrem komisára pre jednotný trh, konkurencieschopnosť alebo obchod, nemožné predstaviť si Brita v akejkoľvek senior pozícii v EÚ. Poľsko sa dnes stavia do polohy „Francúzska Východnej Európy“ – krajiny so zdravou a veľkou ekonomikou, ktorá je doplnkom a zároveň obmedzením sily Nemecka – a do role nezávislého, utilitárneho lídra novších členských štátov.

Keď vezmeme do úvahy tieto faktory, prichádza na rad otázka, akí sú najpravdepodobnejší kandidáti pre trojicu najvyšších funkcií v EÚ po roku 2014. Z juhoeurópskych krajín sa pre vrcholový post v EÚ nejaví nikto ako potenciálne vhodný kandidát. Mario Draghi už šéfuje Európskej centrálnej banke. Franco Fattini, bývalý taliansky minister zahraničných vecí a bývalý eurokomisár má ambíciu po roku 2014 vystriedať vo funkcii generálneho tajomníka NATO Andersa Fogha Rasmussena (Frattini čelí v boji o post v NATO konkurencii zo strany Belgičana Pietra De Crema, Nóra Espena Barth Eideho, Slovinca Danilo Türka, Slováka Miroslava Lajčáka a možno aj prezidenta Turecka Abdullaha Güla).

Jasnými favoritmi na post predsedu Komisie a vysokého komisára pre únijnú zahraničnú politiku sú súčasný premiér Poľska Donald Tusk a jeho výrečný minister zahraničných vecí Radek Sikorski. Je však zrejmé, že do rúk Poliakom nemôžu ísť obidve pozície. Nemecko môže podporiť Tuska kvôli upevneniu politickej aliancie Berlín – Varšava a tiež preto, že je načase, aby top post zastával niekto z novších členských štátov. Otázne ale je, či bude Tusk dostatočne silný na to, aby viedol Komisiu v ťažkých časoch. Nehovoriac o tom, že by mal hľadať pre svoju nomináciu za EĽS podporu v Európskom parlamente. Ak nezvládne túto úlohu, mal by sa ocitnúť v menšej skupine potenciálnych kandidátov na Van Rompuyovu funkciu.

Iná možnosť je, že Sikorski vymení Pan Ki-muna v pozícii generálneho tajomníka OSN. Na základe praxe zaužívanej v OSN sa zdá, že by jeho nástupca mal byť niekto z východnej Európy. Ak aj Sikorski Pan Ki-muna nenahradí, Veľká Británia bude uvažovať v rovine, ktorá nepraje myšlienke, že by vysokým predstaviteľom mal stať priamočiary a cieľavedomý Sikorski. Ten je totiž napriek britským koreňom „šampión európskej integrácie“. Ďalší potenciálni kandidáti sú Švéd Carl Bildt, Fín Alexander Stubb alebo Bulharka Kristalina Georgievová. Posledná menovaná urobila v pozícii eurokomisárky pre humanitnú pomoc na mnohých značný dojem.

Alternatívnym scenárom môže byť, že sa európski lídri dohodnú, že pri danej politickej realite bude rozumné dať jeden z top EÚ postov Nemecku. Post vysokého predstaviteľa môže získať napríklad Frank-Walter Steinmeier, líder opozície v Bundestagu a bývalý minister zahraničných vecí. Aj keby jeho sociálno-demokratická strana nebola po septembrových voľbách súčasťou vlády, Steinmeier má mimoriadnu politickú históriu, bol vicekancelár vo veľkej nemeckej koalícii v rokoch 2005-2009 a jeho menovanie by signalizovalo obnovu záujmu Nemecka prevziať viac zodpovednosti za oblasť zahraničnej politiky.

Slabá pozícia Francúzska predstavuje jeden z najobávanejších politických vývojov v dnešnej EÚ. Viedla k francúzskej neistote, prílišnej nemeckej sebadôvere a k prudkému zhoršeniu francúzsko-nemeckých vzťahov. Ideálne by bolo, ak by francúzsky prezident Francois Hollande za budúcu predsedníčku Komisie presadzoval dnešnú hlavu Medzinárodného menového fondu Christine Lagardovú. Lagardová by predstavovala najlepšie šance mať efektívnu protiváhu severoeurópskemu presvedčeniu, že úsporné opatrenia ako také sú liekom na choroby eurozóny.

Pod vedením Lagardovej bol MMF kritikom najzávažnejších európskych politík formovaných touto (nemeckou) ortodoxiou. Lagardová je ale stredopravá politička, bývalá ministerka financií vo vláde Nicolasa Sarkozyho, preto by asi nezískala hlasy Strany európskych socialistov. Okrem toho je tiež namočená do zatiaľ bezvýsledného vyšetrovania podozrení z korupcie z čias, kedy pôsobila vo francúzskej vláde. Všetky tieto veci pravdepodobne znemožnia Lagardovej kandidovať, čo je škoda. Bola by silnejšou kandidátkou v Európskom parlamente na pozíciu predsedníčky Komisie ako Tusk, či (Viviane) Redingová.

Potom je tu Pascal Lamy, súčasná hlava Svetovej obchodnej organizácie a bývalý európsky komisár, pôvodne z ľavicového prostredia, pôsobil ako poradca bývalého francúzskeho ministra a socialistického predsedu vlády, Jacquesa Delorsa, rovnako aj bývalého socialistického premiéra Pierra Mauroya. Holland by mal zvážiť podporu Lamyho na post predsedu Strany európskych socialistov, čo by mohlo podoprieť francúzsky vplyv v Únii. 

Európski lídri majú pred sebou Rubikovu kocku politických úvah, ktorú musia poskladať, ak chcú v roku 2014 zostaviť nový triumvirát európskych lídrov. Musia nájsť troch kandidátov, ktorí budú správne politicky a geograficky vyvážení. Musia uspokojiť citlivosť demokratickej legitimity, vyváženosť pohlaví a obavy, že Únia sa pomaly rozdeľuje na tajný spolok, eurozónu, a tých bez spoločnej meny, prijímateľov príkazov. Finálna podoba tria bude do veľkej miery závislá na kríze v eurozóne, ktorá bude do májových volieb v roku 2014 ďalej pretvárať európske politiky.

Pri momentálnych výzvach, ktorým Európa čelí, zostáva dúfať, že vlády a paneurópske politické strany sa na kandidátoch dohodnú. Môže sa však stať, že výsledky volieb spojené s alchymistickým efektom procesov okolo menovania nových ľudí eliminujú kandidátov prvej voľby a dodajú zdanie dôveryhodnosti tým nepravdepodobným. V tomto zmysle by mohol rok 2014 zopakovať rok 2009.“

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA