Francúzski socialisti pred európskym múrom

Autor analyzuje vnútorný rozpor francúzskej Socialistickej strany v otázke referenda o európskej ústavnej zmluve a pýta sa na dôsledky možného "nie" vo vnútrostraníckom referende.

SLOVO, Partner
SLOVO, Partner

 

V novembri sa Socialistická strana obráti na svojich členov, aby sa dohodli na spoločnom postoji k ratifikácii európskej ústavy. Ohlásením zámeru robiť kampaň za „nie“ ústave seje Laurent Fabius vietor. Hrozí tak, že voľba socialistov na jeseň bude pre referendum 2005 rozhodujúca.

Laurent Fabius oznámil 9. septembra svoj negatívny postoj k európskej ústave. V Socialistickej strane, ktorá sa rozhodla, že v referende 2005 budú mať jej členovia rovnaký volebný postoj, nastal rozkol. Na jednej strane ju ťahajú prezidentské ambície hlavných predstaviteľov, na druhej strane pôsobí vernosť európskej politike v Mitterrandovom či Delorsovom duchu. V tejto situácii čaká stranu búrlivá jeseň. Laurent Fabius, bývalý predseda vlády (1984 – 1986), bývalý predseda Národného zhromaždenia a bývalý prvý tajomník Socialistickej strany, na seba takto berie zodpovednosť za ostré interné debaty a za riziko, že bude stáť za začiatkami francúzskeho „nie“ európskej ústave.

Historická nejednotnosť a strategický kontext

V histórii Socialistickej strany vždy existovali rozkoly týkajúce sa postoja k vytváraniu Európy. Až na Mitterrandov a hlavne Delorsov podnet strana urobila (roku 1983) jasný európsky výber. Rozkoly však pretrvávali, najdôležitejší z nich vyústil do odchodu suverenistu Chevénementa roku 2000. V súčasnej konfigurácii je strana vzhľadom na európsku otázku rozdelená na tri veľké prúdy. Prvý (predstavuje asi 40 percent členov) je stelesnený v osobe prvého tajomníka Françoisa Hollanda. Druhý (predstavuje len nepatrne menšie percento) sa skladá z dvoch skupín s negatívnym postojom k súčasnému vytváraniu Európy. Tieto sú často blízke pozíciám alterglobalistov a načúvajú, ako tvrdia, obavám členskej základne. A napokon tretí, ktorý je zostavený zo zástancov Fabiusa. Tento prúd predstavuje asi 20 percent členov a na jar 2003 pripel k zvoleniu

F. Hollanda na čelo strany. Ich zahrávanie sa s euroskepticizmom môže viesť k víťazstvu „nie“ ústave v internom referende Socialistickej strany. Môže mať aj vplyv na budúce prezidentské voľby roku 2007.

Všeobecne sa uvažuje o troch najpravdepodobnejších kandidatúrach: prvú predstavuje prvý tajomník strany François Hollande, ktorý je kompromisnou osobnosťou posilnenou víťazstvom v jarných voľbách. Ďalší kandidát, Dominique Strauss–Kahn, má povesť seriózneho a kompetentného politika. Napokon je to Laurent Fabius, večný kandidát na túto kandidatúru. Víťazstvo „nie“ by znamenalo porážku prvých dvoch kandidátov a posilnenie pozície tretieho.

Oneskorené aggornamiento

V tomto kontexte nie je Fabiusov postoj až taký prekvapivý. Jeho protivníci (vnútri i mimo strany) mu však stále pripomínajú, že protirečí jeho politickým aktivitám za posledných pätnásť rokov.

V období vstúpenia Španielska a Portugalska do Únie pôsobil ako predseda vlády, bol priaznivo naklonený Jednotnému európskemu aktu, bol prvým tajomníkom strany počas kampane za „áno“ ratifikácii Maastrichtskej dohody a sympatizoval aj s dohodou z Nice. Napriek tomu Laurent Fabius požaduje „výrazné úpravy trajektórie“ v európskej politike, ktorej podľa jeho názoru hrozí, že sa stane zónou voľného obchodu. Ľudia blízki Fabiusovi tiež pripomínajú, že Socialistická strana vyhrala európske voľby vo Francúzsku s týmito témami: sociálna Európa, ochrana verejných služieb a boj proti delokalizácii. Podľa nich by voliči nepochopili, keby ich strana vyzývala voliť „áno“ dokumentu, ktorý tieto body rieši neuspokojivo. Fabius nepopiera istý pokrok (hlavne vzhľadom na ochranu verejných služieb, ich „princípy“ a „podmienky“ fungovania by mal definovať európsky zákon), považuje ich však za nedostatočné.

Podľa názoru socialistov priaznivo naklonených ratifikácii ústava neobsahuje nič spiatočnícke, skôr naopak, viacero výrazných vylepšení. Z ich pohľadu môže byť zaujímavým základom na neskorší vývoj. Jej odmietnutie by, podľa nich, so sebou prinieslo dva vážne následky: v prvom rade by nadlho zabrzdilo kvalitatívny rast pri vytváraní Európy, po druhé, v dôsledku toho by bolo blokovanie fungovania inštitúcií podľa systému dohodnutého v Nice, na ktorého neuspokojivom charaktere sa odteraz všetci zhodnú.

Dôvody socialistického „nie“ a niekoľko neznámych dôvodov

Existujú minimálne tri dôvody socialistického „nie“. Prvý je záležitosťou mocenských vzťahov v rámci prúdov Socialistickej strany. Druhý je spojený s ľavičiarskym pokúšaním a klasickou opozičnou demagógiou strany, odkiaľ pochádza obava z lepšej ponuky od protieurópskej strany na uspokojenie členov. Tretí sa týka kváziplebiscitného obrazu, ktorý majú Francúzi v súvislosti s referendom. Pre mnoho socialistov by voľba „áno“ znamenala voľbu „Chirac po druhý raz“ (po prezidentských voľbách roku 2002). Francúzsky prezident nedávno sľúbil, že bude robiť všetko pre to, aby kampaň nebola straníckou kampaňou, a že pôjde jasne o európsky vklad. Zostáva nám len veriť tomu.

Okrem toho je tu pár otázok. Ak sa socialisti vyslovia za „áno“, aký bude postoj tých, ktorí s tým nesúhlasia? A, obzvlášť, aký bude postoj Laurenta Fabiusa? A zase naopak, ak zvíťazí „nie“, môže to spôsobiť zmeny vo vedení strany? Odchod F. Hollanda, marginalizáciu D. Strauss-Kahna? Treťou, ešte dôležitejšou otázkou, je: Aký dosah bude mať „nie“ pre Socialistickú stranu u európskych socialistických partnerov? Hrozba i obavy zo straty vierohodnosti Socialistickej strany sú namieste.

„Áno“ socialistov by však i tak nevyriešilo všetky problémy. V prvom rade treba povedať, že nič nevylučuje možnosť, že nejaká iná európska krajina odmietne európsku ústavu ešte pred vyjadrením Francúzov. V druhom rade nie je vylúčené, že socialisti, ktorí nesúhlasia s dokumentom (a iní), pri voľbe neuposlúchnu inštrukcie strany. V krajine, kde sú euroskeptické formácie vo veľkom množstve a môžu sa oprieť o momentálne všeobecne prevládajúci nepokoj, je takto možná silná mobilizácia v prospech „nie“. A napokon bude dôležitý postoj Jacquesa Chiraca a jeho väčšiny. Ak by mali debatu politizovať za hranice rozumného (v prospech „áno“), Francúzi by mu to mohli pekne spočítať.

Hrozí, že voľba „nie“ zvíťazí. Fabius však nebude jedinou príčinou. Absencia európskej debaty úspešne narúšala tvorenie Únie. Vďaka dobre známemu obrazu postmodernej, nadnárodnej formy v duchu „o nás bez nás“ začali byť Francúzi čím ďalej, tým viac podozrievaví. Pozícia, ktorú Laurent Fabius zaujal, má minimálne tú výhodu, že sa zúčastníme (možno) ozajstnej obojstrannej debaty o zmysle a obsahu európskej ústavy. Malé špekulácie a veľké ambície jedných i druhých môžu prispieť aspoň k tomu.


Ďalšie analýzy nájdete na stránkach týždenníka Slovo

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA