Francúzsko, Nemecko a Británia v Konvente – spoločné záujmy, či každý iným smerom?

Štúdia skúma pozície troch veľkých krajín - Francúzska, Nemecka a Veľkej Británie - počas rokovaní Konventu o budúcnosti Európskej únie.

 

Úvod

Ako sa končí práca Konventu a pozornosť sa presúva na Medzivládnu konferenciu (IGC), centrálnou otázkou sa stáva kompatibilita názorov a reakcií členských a pristupujúcich krajín, pokiaľ ide o návrh ústavy vypracovaný Konventom. Šestnásť mesiacov verejnej diskusie, spolu s verejnými vyhláseniami rozličných vlád, ponúkajú o tejto otázke mnoho informácií. Niektoré zo základných rozporov Konventu sa určite opäť vynoria na IGC – nie len rozdiel medzi integracionistickými a medzivládnymi názormi na budúcnosť EÚ, ale tiež napätie medzi väčšími a malými krajinami, ktoré sa v Konvente vynorili hlavne počas hlavnej debaty o inštitucionálnych zmenách.

V tejto analýze skúmame hlbšie pozície troch väčších krajín počas Konventu – Francúzska, Nemecka a Veľkej Británie. Vychádzame pritom z publikovaných pozičných dokumentov i neoficiálnych rozhovorov a nepublikovaných zdrojov. Rozsah zhody a rozdielov medzi týmito krajinami môže prispieť k porozumeniu širšieho fungovania Konventu a pravdepodobnej dynamiky IGC. Analýza konvergencií a divergencií názorov na strategický rozvoj únie vrhá svetlo aj na budúcu politickú dynamiku rozšírenej EÚ.

Hoci boli rozdiely medzi malými a veľkými krajinami jedným zo základných definujúcich aspektov Konventu, Francúzsko, Nemecko a Veľká Británia nemajú väčšinou na budúcnosť únie rovnaké názory, predovšetkým pokiaľ ide o inštitucionálne otázky. Viac prointegračné názory Nemecka stáli vždy v kontraste k striktne medzivládnemu postoju Veľkej Británie. Francúzsko sa snažilo stáť niekde medzi nimi, snažiac sa vytvoriť silnú Európu, no zároveň nepodkopať pozície národných vlád.

Pozorovatelia, vrátanie niektorých v Británii, ostali prekvapení obnovou francúzsko-nemeckého partnerstva na začiatku jesene 2002. Dokazoval to fakt, že v Konvente predložili spoločne mnoho pozičných dokumentov, z ktorých najkľúčovejší, z januára 2003, sa týkal inštitúcií EÚ. V mnohých prípadoch fungovalo Francúzsko ako sprostredkovateľ pri hľadaní spoločných pozícií všetkých troch krajín v kľúčových inštitucionálnych otázkach. Zohralo kľúčovú úlohu pri presviedčaní Nemecka, aby prijalo myšlienku stáleho prezidenta európskej rady, rovnako tak pri presviedčaní Británie, aby súhlasila s vytvorením posti ministra zahraničných vecí EÚ. Jednou z diskutovaných otázok tiež je, či pozícia sprostredkovateľa znamená, že Francúzsko je najochotnejšie prijať závery Konventu.

Budúci rozvoj spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) bol kriticky zatienený irackou krízou. Napriek zničujúcim rozdielom medzi Francúzskom a Nemeckom na jednej strane a Veľkou Britániou na druhej, našla sa v Konvente spoločná reč v niektorých aspektoch zahraničnej a obrannej politiky. Nie však všetkých. No inštitucionálne návrhy Konventu o budúcnosti Európy nemôžu vyriešiť rozdielne prístupy a hodnotenia prijaté v týchto troch krajinách. Každopádne, dohoda o inštitucionálnych krokoch v zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politike sú nevyhnutným prvkom, ak chceme uvažovať o rozvoji unikátne európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

Plnú verziu analýzy aj ďalšie publikácie možno nájsť na internetovej stránke Centre for European Policy Studies.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA