Grécka geopolitická orientácia nie je samozrejmosťou

Pre svoju geografickú polohu a geopolitický význam bude Grécko v hre ešte veľa rokov, myslí si Robert D. Kaplan.

Robert D. Kaplan je hlavný geopolitický analytik Stratfor.

"Grécko sa nachádza na mieste, kde Západ končí aj začína. Západ ako humanistický ideál vznikol v antických Aténach, kde súcit s jednotlivcom nahradil brutalitu neďalekých civilizácií Egypta a Mezopotámie. Vojna medzi Gréckom a Perziou, ktorú zdokumentoval Herodotos v 5. storočí pred Kristom zadefinovala rozdiely medzi Západom a Východom, ktoré vydržali tisíce rokov.

Grécko je kresťanské, no je aj ortodoxné – je rovnako duchovne blízke Rusku aj Západu. Geograficky je rovnako vzdialené od Bruselu ako od Moskvy. Grécko síce "vynašlo" Západ s jeho demokratickými inováciami, no na viac ako tisíc rokov sa stalo dieťaťom byzantského a tureckého despotizmu.

Grécko bolo severozápadnou baštou starovekej civilizácie Blízkeho východu. Po rozpade Rímskej ríše sa však dejiny presunuli na sever do chladnejšej klímy a obyvatelia Grécka sa ocitli v chudobnom juhovýchodnom okraji Európy.

Moderné Grécko bojovalo s týmto schizofrenickým dedičstvom. Na začiatku 20. storočia sa zopakovala grécko-perzská vojna, keď po konci prvej svetovej vojny bojovalo Grécko s Tureckom. Grécko bolo nútené ustúpiť a v dôsledku svojej prehry muselo viac ako milión etnických Grékov utiecť z Malej Ázie do Grécka, čím krajina ešte viac schudobnela. (Táto grécka diaspóra v Malej Ázii predstavovala do momentu svojho vyhostenia veľký zdroj bohatstva).

Nielen prvá svetová vojna mala v Grécku krvavú dohru. Po druhej svetovej vojne nasledovala občianska vojna medzi pravičiarmi a komunistami. Grécko sa vyhlo Varšavskej zmluve iba o vlások, čo znovu dokazuje nestabilnú geopolitickú polohu Grécka medzi Západom a Východom.

Grécko sa prebíjalo ďalej. V 70-tych rokoch zavládol v krajine brutálny diktátorský režim (vedený plukovníkmi z Peloponézu), ktorý trval sedem rokov. Strach z ďalšieho prevratu pretrval aj počas prvotnej fázy formovania demokratického režimu.

Aj keď sa v antickom Grécku olympijská tradícia začala a konali sa tam aj prvé moderné Olympijské hry v roku 1896, už v roku 1996 nebola krajina schopná hostiť Olympiádu, pretože na to nestačila ako z organizačnej tak aj z infraštruktúrnej stránky. Podarilo sa to v roku 2004, no finančné náklady s tým spojené prispeli k ekonomickej zraniteľnosti už beztak zadlženej krajiny.

Nie je náhoda, že Grécko má najväčšie ekonomické problémy spomedzi krajín Európskej únie. Fakt, že sa nachádza na juhovýchodnom okraji Európy s tým veľmi súvisí. Grécky ekonomický a politický vývoj nesie znaky, ktoré nie sú tak celkom charakteristické pre moderný Západ.

Približne tri štvrtiny gréckych firiem sú rodinné a spoliehajú sa na prácu členov rodiny, čo sťažuje podmienky pre tých, ktorí do rodiny nepatria. Daňové podvody sú až príliš bežné. Hospodárstvo trpí nedostatkom konkurencieschopnosti, a to napriek tomu, že je grécka ekonomika založená hlavne na službách, ktoré sa primárne spoliehajú na turizmus. Priemysel je skôr zakrpatený. Tieto charakteristiky sú spojené s nevhodnými politikami, ktoré boli prijaté za posledné desaťročia, ale sú aj produktom histórie a kultúry, ktoré sú zase produktom geografie. Grécko nemá dostatok úrodnej zeme na to, aby bolo poľnohospodárskou mocnosťou.

Ďalším problémom je politická zaostalosť. Grécke politické strany boli dlhú dobu paternalistické, upriamené na veľké osobnosti a veľkých vodcov, no s malou formálnou a organizačnou podporou. George Papandreou (starý otec nedávneho gréckeho premiéra) dokonca viedol stranu, ktorá niesla jeho meno.

Grécke politické strany sú rodinným biznisom v oveľa väčšej miere než v iných západných demokraciách. Strana, ktorá sa dostala k moci, dominovala nie len nad najvyššími zložkami byrokracie, ako tomu je vo vyspelých demokraciách, ale aj nad strednými a najnižšími úrovňami. Štátne inštitúcie boli spolitizované od hlavy až po päty.

Grécko nemalo ani klasické politické strany – umiernenú ľavicovú a modernú konzervatívnu stranu, ako je tomu v západnej Európe. Namiesto toho mala krajina silne ľavicovú stranu, Panhelénske socialistické hnutie (PASOK), ktoré počas Studenej vojny otvorene sympatizovalo s radikálnymi režimami Baseda Al Assada v Sýrii a s Muammara Kadáfiho v Líbyi, a tak trochu spiatočnícku pravicovú stranu Nová demokracia. Do politického stredu sa začali tieto strany posúvať iba nedávno.

Vznik novej radikálne ľavicovej strany SYRIZA a radikálneho pravicovo-neonacistického hnutia Zlatý úsvit (ktoré predstavuje znovuoživenie vojenskej junty z rokov 1967 až 1974), je ozvenou Grécka z polovice minulého storočia. Tieto radikálne skupiny zrodila extrémna ekonomická kríza. Ak by v blížiacich sa voľbách dopadli zle, naznačovalo by to, že sa grécki voliči odvrátili od extrémizmu a natrvalo sa pridali k politickému stredu – čiže smerom k politickej modernite.

V Európe existuje silná tendencia mávnuť nad Gréckom rukou a prehlásiť, že nestojí za tie problémy. Takýto prístup však zaváňa pokrytectvom a ide proti záujmom Západu. Keď sa Grécko stalo v roku 1981 členom Európskej únie, nebola jeho ekonomika na to pripravená. Brusel urobil politické rozhodnutie, nie ekonomické – tak ako to urobil aj v roku 2002, keď Grécko vstúpilo do eurozóny. V obidvoch prípadoch sa základný kameň – realita gréckej ekonomiky – odsunul nabok v prospech abstraktnej a kvázi-historickej vízie o Európe, ktorá sa bude rozprestierať od Pyrenejského poloostrova až po východné Stredomorie.

Grécko mohlo počas 80. rokov – keď som tam sedem rokov žil – využiť prísun finančných prostriedkov z Európskej únie a reformovať svoju ekonomiku. Namiesto toho použil premiér Papandreou (PASOK) tieto zdroje na rozšírenie byrokracie. Grécko sa nerozvíjalo a hazard Bruselu nevyšiel. Smutnou iróniou je, že hriechy Andreasa Papandreoua začali byť viditeľné počas vlády jeho syna Georga Papandreoua, ktorého krátka vláda medzi rokmi 2009 až 2011 bola poznačená ekonomickým dedičstvom jeho otca.

Záujem Západu však diktuje, že ak aj Grécko eurozónu opustí – a je to veľké "ak" – zostane naďalej zakotvené v Európskej únii a v NATO. Nech už sa Grécko zbaví eura alebo nie, čakajú jeho ekonomiku ťažké roky. To znamená, že vzhľadom na jeho geografickú polohu, by sa nemala politická orientácia Grécka považovať za samozrejmosť.

Napríklad Číňania masívne investovali do rozvoja aténskeho prístavu Pireus. Rusi, na druhej strane, majú úzke ekonomické a spravodajské vzťahy s gréckou časťou Cypru. Špekuluje sa o tom, že v dobe, kedy Grécko trpí nedostatkom peňazí a Rusko ich má prebytok, a v prípade zmeny režimu v Sýrii a následnom vypudení Rusov zo sýrskych prístavov, by sa mohli grécke námorné zariadenia stať pre Moskvu atraktívne. Treba mať na pamäti, že Grécko a Cyprus majú moderné európske dejiny, pretože mali pre západné mocnosti strategický význam.

Inými slovami, kvôli svojej geografickej polohe a geopolitickému významu bude Grécko v hre ešte veľa rokov."

REKLAMA

REKLAMA