História a implikácie odmietnutej Ústavnej zmluvy

Keďže skepticizmus ohľadom oživenia Európskej ústavy narastá, autor vo svojom príspevku k diskusii o budúcnosti Európy analyzuje historickú a inštitucionálnu logiku textu, rovnako ako ich dopad na budúcnosť Únie.

CEPS, logo
CEPS, logo

 

Prvá časť analýzy sa venuje „identifikácii logiky, ktorá je v pozadí reťazca udalostí stojacich pri vzniku Ústavy” – ústavy, ktorú paradoxne nikdy európski lídri nepožadovali. Na deskripciu reforiem Zmlúv, ktoré boli uskutočňované od prvého prísľubu EÚ v roku 1993, že sa rozšíri o krajiny strednej a východnej Európy autor aplikuje „odhalenie zdôvodnených preferencií”, teda ekonomický koncept, podľa ktorého „človek spozná hodnoty ľudí len v kontexte ťažkých rozhodnutí.

Hlavnými „odhalenými preferenciami” v kontexte Ústavy podľa autora sú:

  • Po medzivládnej konferencii v roku 1996 sa lídri EÚ jednohlasne zhodli na tom, že „východné rozšírenie” bude vyžadovať reformu európskych inštitúcií ešte predtým, než vstúpia noví členovia.
  • V Amsterdamskej zmluve (1999) potvrdili túto preferenciu zúžením zoznamu nevyhnutných požiadaviek na vstup na dva kľúčové aspekty: hlasovanie v Rade ministrov a vytváranie Komisie.
  • V Nice (2000) sa zhodli na „domácom upratovaní” a prišli so zmluvou, ktorá sa javila ako nedostatočná na vyriešnie problémov spojených s rozšírením.
  • V Ústavnej zmluve (2003-2004) lídri EÚ zmenili niektoré pravidlá (Zmluvy z Nice) bez toho, že by začali platiť, čo svedčí o fakte, že o ich nedostatkoch vedeli od začiatku. Avšak prevažná väčšina Ústavných článkov „bola len reorganizáciou existujúcich zmlúv”.

Druhá časť analýzy sa snaží vysporiadať so súčasnou výzvou: Ústavná zmluva v slepej uličke a EÚ s 25 členmi, spravovaná na základe zlých zákonov (Zmluvy z Nice). Preto sa „niečo urobiť musí, ale čo a ako?” Hoci toto sú len domnienky, autor vidí budúcnosť Únie takto:

  • Holandské a francúzske „nie” zostane v platnosti
  • Akékoľvek opätovné rokovania o existujúcej zmluve budú neúspešné, pretože hlavný argument pre „túto náhodnú Ústavu” – teda „zabezpečiť, že rozšírenie nebude znamenať prebudenie sa z európskeho sna” – stratí pre 25-člennú Úniu zmysel
  • Jedinou cestou preto môže byť stratégia „počkajme a uvidíme”, že dva roky stará Zmluva z Nice vyprodukuje niekoľko bolestivých kríz. Autor okrem toho verí, že „v istom bode sa dosiahne vrchol a nastane široký konsenzus v 27-člennej Únii ohľadom potreby inštitucionálnej reformy”. Aj keď je to tažké predpovedať, autor si myslí, že pravdepodobne to nebude prípad rokov 2008-2009.

Plné znenie analýzy je dostupné v anglickom jazyku na tejto linke.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA