Hovoriť o zániku národného štátu je predčasné

V analýze autor podáva argumenty proti tvrdeniu, že národný štát čoskoro zanikne. Na jeho budúcnosť sa pozerá z pohľadu futurológa.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Otázku o fungovaní národného štátu kladiete dnes, v období, ktoré niektorí filozofi označujú ako postmoderné. Populárna téza hovorí, že národný štát je na jednej strane príliš malý, na druhej strane príliš veľký. Príliš veľký na riešenie konkrétnych problémov občanov na miestnej a regionálnej úrovni – napokon aj princíp subsidiarity, na ktorý sa odvolávajú orgány EÚ, funguje skôr formálne; príliš malý na riešenie tzv. globálnych problémov ľudstva, týkajúcich sa spoločnej zodpovednosti za osud pozemskej civilizácie

V prvom prípade sa treba pýtať, či nejde vlastne o krízu demokratickej participácie, v druhom prípade treba hovoriť o globálnom vládnutí, lebo inak nie je možné uvažovať o celosvetovej zodpovednosti ľudských bytostí. Pochopiteľne, z hľadiska medzinárodných vzťahov treba uvažovať o rozdiele medzi superveľmocou, regionálnymi veľmocami, tzv. veľkými a malými štátmi, ako sa vytvára globálna sieť závislostí, pričom čím ďalej, tým väčšmi sa potvrdzuje prvotnosť ekonomiky vo vzťahu k politike. Niečo také svojho času hlásal učebnicový marxizmus-leninizmus.

Podľa môjho názoru sú úvahy o zániku národných štátov a marginalizácii ich významu prinajmenšom predčasné. Naopak, národné štáty, aj keď dochádza k transformácii ich funkcií, budú v najbližšej budúcnosti zohrávať dôležitú úlohu. Schopnosťou rozhodovania v globálnom meradle, tzv. rezolutikou, sa zaoberal v niekoľkých správach z konca minulého storočia Rímsky klub. Pojem vládnutie na rozdiel od vlády sa neobmedzuje na „večný“ spor medzi ľavicou a pravicou, dnes presnejšie medzi ľavým a pravým stredom, ktorý sa týka rozsahu štátnej intervencie do pôsobenia trhového mechanizmu, resp. rozsahu súkromnej iniciatívy a povinnosti štátu uplatňovať princíp solidarity. V tejto súvislosti by sa dalo diskutovať o „kyvadle“, ktoré sa odchýlilo od sociálneho štátu k neokonzervatívnym (thatcherizmus) a neoliberálnym (reaganomika) koncepciám privatizácie funkcií štátu.

V politickej rovine sa táto nerovnováha alebo extrémny výkyv kyvadla javí ako programová kríza politiky sociálnej demokracie, čo by nemuselo mať iba negatívny dosah – pokiaľ by jej predstavitelia boli schopní prezentovať alternatívu, a tým posunúť kyvadlo do stredu, čo však – vzhľadom na pokračovanie procesu globalizácie – nie je v blízkej budúcnosti vo výhľade.

Politológ Yehezkel Dror pred desiatimi rokmi konštatoval, že tvrdenie o neovládateľnosti spoločnosti a zlyhaní vlád je frázou, problém treba identifikovať ako neadekvátne kapacity vládnutia. Napriek tomu, že ad hoc hnutia, mimovládne organizácie, miestne a regionálne autority získavajú vplyv, vlády národných štátov zostanú v najbližšej budúcnosti dominantné pri riadení vecí verejných, a teda všetky pokusy o vylepšenie schopností vládnutia sa budú sústreďovať na tejto úrovni, až potom sa budú týkať inštitúcií na nadnárodnej, resp. na globálnej úrovni. Dror svoju novú koncepciu nazval raison d΄humanité. Mala by nahradiť raison d΄état, spätý so sekularizovaným chápaním štátu od čias N. Machiavelliho až po vznik moderných národných štátov v 19. storočí.

Výsledkom globálnej transformácie má byť napríklad kategória ľudských práv a zodpovednosti, kultúrny pluralizmus, solidarita, morálna výchova, napredovanie demokracie s uznaním práva na uprednostnenie alternatívnych režimov a pod.(1)

Tieto východiskové predpoklady by sa dali tendenčne označiť ako utopické, pravdaže, keby sme v realite neboli svedkami až fatálnej nepripravenosti spoločností a zastaraných vlád, dožadovania sa slobôd bez zodpovednosti v mene extrémneho individualizmu a radikálneho hedonizmu (E. Fromm), ktorý pripomína fázu úpadku Rímskej ríše.

Proces globalizácie, ako ho anticipoval istý K. Marx v polovici 19. storočia, znamená nekompromisné presadenie výlučne ekonomického záujmu v celosvetovom meradle, čiže maximalizáciu zisku bez akýchkoľvek prekážok. Sociológ Jan Keller vo svojich prácach poukázal na tri spôsoby, ktorými firmy zvyšujú zisk:

  • 1. vyrábajú tam, kde je lacná pracovná sila;

  • 2. predávajú tam, kde je zatiaľ ešte vysoká kúpna sila;

  • 3. vyhľadávajú daňové raje, resp. prázdniny.

Veľké nadnárodné firmy teda nemajú záujem na udržiavaní verejného sektora, kúpnej sily obyvateľstva či sociálneho zabezpečenia zamestnancov. Svoje náklady dokonca prenášajú aj mimo pracovného času, na celú rodinu a domácnosť pracovníka, resp. na zvyšky postupne demontovaného sociálneho štátu. Výsledkom je neistá práca, neistý dôchodok a neistá budúcnosť detí, t. j. likvidácia spoločnosti zamestnania ako výdobytku modernej doby.(2)

Spomínaný K. Marx sa v duchu osvietenstva odvolával na pochybnú historickú nevyhnutnosť, v súčasnosti však pojem globalizácia plní rovnakú funkciu: budúcnosť má svoju poslednú podobu, ktorá sa odhaľuje v dejinách, a tou je „globálny trh, globálna vláda a globálna občianska spoločnosť“. Prekonáva všetky lokálne, historické a morálne obmedzenia, ktoré kladú globálnemu trhu a globálnej vláde náboženstvá, etické normy a kultúry „menej vyvinutých“ spoločností.

Podľa sociológa V. Bělohradského, ktorého nemožno podozrievať zo sympatií k marxizmu, „jedinečná veľkosť Marxa spočíva v tom, že sa vyhol pasci retrotópie (výzvy na návrat, pozn. aut.) a socializmus chápal ako systém vlády nad poľom možností, ktoré nám kapitalizmus otvoril.“(3) Teda nie postmoderná strata životného sveta a zmyslu života, ale otvorené pole možností.

Preto sa procesom globalizácie zaoberajú aj niektoré medzinárodné dokumenty, ktoré však dosiaľ majú len charakter deklarácií bez právnej záväznosti. Napríklad v berlínskom komuniké O progresívnom vládnutí pre 21. storočie 14 európskych hláv štátov konštatuje, že nás spájajú spoločné hodnoty solidarity a sociálnej spravodlivosti, ako aj ochrany životného prostredia a globalizácia má viesť k zvýšeniu životnej úrovne pre všetkých, pričom ľudia chcú žiť v spoločenstve, nielen pracovať v rámci trhu, a preto očakávajú od vlád efektívny boj proti nezamestnanosti. V Berlíne sa diskutovalo o úlohe politiky pri podpore prosperity, o posilňovaní občianskej spoločnosti a o zdokonaľovaní medzinárodnej spolupráce.(4) Globalizácia si podriaďuje vyprázdnený a privatizovaný štát a ponecháva mu len kompetencie, ktoré sú potrebné pre fungovanie nadnárodných korporácií v podmienkach extrémnej sociálnej nerovnosti. Táto situácia prináša okrem sociálnych rizík aj riziko znefunkčnenia právneho štátu, ktorý jednoducho prestane plniť podmienky spoločenskej zmluvy, alebo ich bude plniť len selektívne, čo je porušením zmluvného princípu občianskej rovnosti.

Populárne sú neokonzervatívne koncepcie tzv. minimálneho štátu, ktoré – pokiaľ ide o kritiku nadmernej štátnej byrokracie – majú určité racionálne jadro. Ak štát na vykonávanie svojich funkcií musí nevyhnutne používať represívne prostriedky (donútenie – H. Kelsen), tak tieto prostriedky zostanú aj v rukách najminimálnejšieho štátu. Veď prečo by náklady na bezpečnosť pred sociálnymi konfliktmi mali znižovať zisk korporácií, keď ich môžu zaplatiť sami daňoví poplatníci?

Teoretik práva E. Bárány upozornil na riziká uplatňovania moci v postmodernej realite: „Právny štát a panstvo práva sú výsledkami organizovaného uplatňovania ľudskej inteligencie: najmä v postmodernej situácii, keď nezodpovedajú jej logike, záleží na ľuďoch, či budú zachované i za cenu podstatných reforiem.“(5) Týmto citátom by som mohol svoju úvahu ukončiť. Bola by však fragmentárna, lebo každý štát je začlenený do čoraz pevnejších väzieb v rámci medzinárodného spoločenstva, a to bez ohľadu na to, či má alebo nemá delenú suverenitu (napr. SR po vstupe do EÚ), či je členom medzinárodných organizácií, obranných a spojeneckých zoskupení a predovšetkým OSN. Rešpektovanie Charty OSN – čo v podstate podmieňuje medzinárodno-právne uznanie daného štátu – neznamená po druhej svetovej vojne tendenciu k zániku suverenity jednotlivých štátov, nepochybne však vedie skôr k obmedzovaniu suverenity štátov menších než veľmoci.

Z globálnej zodpovednosti nevyhnutne vyplýva aj potreba globálneho vládnutia, na ktoré máme, bez ohľadu na oprávnenú kritiku jeho funkčných nedostatkov, prakticky jediný nástroj – OSN. Je evidentné, že zásadná transformácia OSN a možno aj diskusia o jej základných východiskových princípoch (máme si pod pojmom nation predstaviť národ alebo štát?) sú nevyhnutné. Za nebezpečnú v tejto súvislosti však považujem tendenciu konať jednostranne, bez ohľadu na autoritu OSN, čo môže byť z hľadiska reálnej politiky pochopiteľné, ale z dlhodobého strategického hľadiska neakceptovateľné, lebo to prehlbuje globálnu nerovnováhu, a teda aj nestabilitu v celom komplexe medzinárodných vzťahov, a spochybňuje systém medzinárodného práva od Viedenského kongresu. V projekte univerzity OSN Milénium 2000 bolo na základe širokého celosvetového výskumu identifikovaných 15 základných civilizačných trendov do roku 2020, ktoré sú nádejou a zároveň hrozbou, pričom všetko závisí „len“ od toho, ako sa s nimi ľudstvo dokáže vyrovnať. Futurológovia síce varujú, ale zámerom je nepriaznivú budúcnosť odvrátiť, aby sa nenaplnila. Podľa J. Kellera sú však idey na záchranu ľudstva nerealistickými utópiami, takže nepriaznivú ekologickú situáciu môže vyriešiť len príroda, lebo ľudia celkom zlyhávajú.(6) Ak chápeme evolúciu iba z materialistického hľadiska, potom podľa modelu koevolúcie človeka a biosféry GAIA skôr či neskôr faktor, ktorý ohrozuje jej existenciu (ľudstvo ako „rakovinový nádor“), odstráni, tento skok bude nevyhnutný, a teda nepredvídateľný, niet dôvodu, že by sa potom mali vytvoriť podmienky na zachovanie druhu homo sapiens. Z antropologického hľadiska je však nepochybne podstatnejší aspekt duchovnej evolúcie, transformácie ľudstva na vyššiu duchovnú úroveň kozmickej evolúcie (pojem noosféry – P. Teilhard de Chardin); ani tento pokus sa však nemusí podariť a príroda si ho môže v budúcnosti zopakovať, lenže už nie s pozemskou civilizáciou…


Referencie

  • 1 Dror, Yehezkel. The Capacity to Govern. Report to the Club Of Rome. Executive Summary, July 1994.
  • 2 Keller, Jan. Externalizace nákladú – nová forma vykořisťování. Úsvit 2004, č. 4.
  • 3 Bělohradský, Václav. Antinomie globalizace. In: Eseje o nedávné minulosti a blízké budoucnosti. Praha: 1999, s. 67, 74.
  • 4 Berlin Comuniqué – „Progressive Governance for the 21st Century“, 2. – 3. 6. 2000 Berlin.
  • 5 Bárány, Eduard. Moc a právo. Bratislava, 1977. s. 218.
  • 6 Keller, Jan. Hospodárske noviny, 27. 4. 2004.


Autor je filozof a futurológ, pôsobí na UK v Bratislave

Ďalšie analýzy nájdete v Listoch SFPA, ktoré vydáva Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA