Komitológia – boj o moc v EÚ?

Rozšírenie Európsku úniu oslabilo. V situáci, kedy Únii chýba spoločný politický projekt sa smernice stali len obecným rámcom, ktorý deleguje prijímanie technických vykonávacích opatrení na Európsku komisiu za pomoci skupín národných expertov. Lisabonská zmluva dokončila presun právomocí z politickej úrovne na európskych úradníkov. Rovnováha medzi európskymi inštitúciami bola narušená. To je v zkratke posolstvo novej knihy bruselského lobistu Daniela Guéguena „Komitológia – boj o moc v EÚ?“

Európsky rozhodovací proces sa dá prirovnať k ľadovcu – viditeľnú čásť predstavuje asi päťdesiatka smerníc prijatých každý rok spolurozhodovacou procedúrou Európskeho parlamentu a Rady, neviditeľnú časť komitológia s 2500 technickými vykonávacími opatreniami. Takmer 98 % európskeho práva je prijímaného v rámci komitológie.

Komitológia vznikla v roku 1962 s cieľom uľahčiť riadenie poľnohospodárskych trhov, no v 90. rokoch sa vyvinula do regulačného nástroja na implementáciu Jednotného európskeho aktu (1993).

Ešte pred prijatím Maastrichtskej zmluvy poverila Rada ministrov  – v tej dobre jediného zákondarcu – Komisiu, aby v spolupráci so skupinami národných expertov prijímala technické opatrenia k vykonávaniu schvaľovaných smerníc. Maastrichtská zmluva priznala Parlamentu úlohu spolu-zákonodarcu a vplyv na technické implementačné opatrenia. Prvých 15 rokov sa nieslo v znamení partizánskej vojny medzi Komisiou, Parlamentom a Radou, počas ktorej sa každá inštitúcia snažila posilniť svoje právomoci na úkor ostatných dvoch. Parlament získal v roku 1999 právo prieskumu, avšak bez toho, aby mal na prijímané rozhodnutia reálny vplyv.

Reforma z júna 2006

Táto reforma znamenala zásadný rozvoj komitológie zavedením nového typu právnych aktov (kvázi-legislatívne akty) a nové procedúry priznávajúce Parlamentu a Rade ministrov právo veta (regulatívna procedúra s kontrolou  – RPK). Dôsledkom tejto reformy bola potreba revidovať európske acquis (viac ako 250 platných smerníc) a prispôsobiť ich novému systému.

Post-Lisabonská komitológia

Ratifikácia Lisabonskej zmluvy spochynila reformu z roku 2006. Aj skúsení pozorovatelia veria, že sa jedná o kozmentickú zmenu. To však nie je pravda. Lisabonská zmluva komitologické procesy úplne mení. Prináša predovšetkým deľbu na delegované akty (tie, ktoré viac-menej zodpovedajú kvázi-legislatívnym opatreniam) a vykonávacie akty (tie viac-menej zodpovedajú komitológii v užšom zmysle).

  • Delegované akty

Lisabonská zmluva dáva Komisii právomoc navrhnúť a schváliť delegované akty na základe jednoduchej konzultácie neformálnej „siete národných expertov“. Až po schválení môže byť takýto akt zrušený alebo vetovaný Radou ministrov alebo Parlamentom. Je tiež potrebné si uvedomiť, že pracovné výbory národných expertov, ktoré schvaľovali navhované kvázi-legislatívne akty už nebudú existovať.

  • Vykonávacie akty

O vykonávacích aktoch ešte rozhodnuté nebolo. Komisia zverejnila návrh nariadenia, o ktorom sa bude rozhodovať v rámci spolurozhodovacieho procesu. Tento dokument hrá do karát Komisii, navhuje zlúčenie súčasných riadiacich a regulačných výborov. Navrhuje ďalej zrušiť možnosť výboru odvolať sa v prípade nesúhlasu s návrhom Komisie k Rade ministrov. Okrem toho sa úplne vylučuje akýkoľvek podiel Parlamentu na vykonávacích aktoch.

Narušená rovnováha medzi inštitúciami

Systém z roku 2006 sa bude aplikovať na kvázi-legislatívne akty prijaté pred Lisabosnkou zmluvou, nový systém potom na ostatné akty. Bude to veľmi mätúca situácia. Členské štáty a Parlament len teraz objavujú, akým spôsobom sa Komisia snaží zneužiť svoje právomoci ohľadne delegovaných a vykonávacích aktov a tým vychýliť rovnováhu medzi inštitúciami.

Vo všeobecnosti sa predpokladá, že Lisabonská zmluva posilňuje úlohu Európskeho parlamentu. Kniha Daniela Guéguena poukazuje – trochu drsne a veľmi úprimne – na to, že právomoci sa v skutočnosti presúvajú smerom ku Komisii, nie k Parlamentu.


Rozhovor s autorom knihy Danielom Guéguenom v českom jazyku nájdete na tejto linke

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA