Konvent o budúcnosti Európy – komplexný, no nie neznámy

Štúdia analyzuje výsledky nedávneho prieskumu eurobarometra týkajúceho sa Európskeho konventu, podľa ktorého o ňom počula len menšina občanov únie.

 

Pri predstavovaní výsledkov nedávneho výskumu o vnímaní Konventu o budúcnosti Európy širokou verejnosťou, „Eurobarometer Flash“ upozornil na fakt, že „len menšina občanov v Európe počula o Konvente“. Táto informácia sa potom premietla aj do médií. Ak sa však do úvahy vezmú všetky okolnosti, čísla nie sú až tak alarmujúce. Vzhľadom na fakt, že Konvent rokoval o vysoko komplexných otázkach o budúcnosti organizácie moci na úrovni EÚ, nemôže nikoho prekvapovať, že sa nepodarilo vytvoriť širší záujem a že 55 percent ľudí v členských a pristupujúcich krajinách o Konvente nepočulo. Samozrejme, širšia debata by bola vítaná, no ani porovnateľne komplexné otázky na národnej úrovni často nevzbudia pozornosť. Z tohto pohľadu je skutočne úspechom že o Konvente počulo aspoň 45 percent občanov – takmer jeden z dvoch. V Nemecku by sa napríklad skôr nedalo očakávať, že by rovnaké množstvo ľudí počulo o prebiehajúcej debate o reforme federálneho modelu v ich krajine, pretože sa na nej zúčastňujú hlavne výbory úradníkov a politikov, ktoré zasadajú za zavretými dverami.

Omnoho zaujímavejšími než výsledky o kvantite debaty sú však fakty o verejnej mienke týkajúcej sa jednotlivých špecifických aspektov práce Konventu. Jedným z najprekvapujúcejších výsledkov je, že verejnosť, zdá sa, vôbec nevníma jeden z najväčších konfliktov – medzi malými a veľkými štátmi, týkajúci sa kľúčových inštitucionálnych otázok. Pokiaľ ide napríklad o post permanentného predsedu Európskej rady, veľké väčšiny respondentov v niekoľkých malých krajinách ako Luxembursko (67 percent), Belgicko a Grécko (po 69 percent) a Maďarsko sa vyslovili tak isto pozitívne, ako obyvatelia veľkých štátov (napríklad Španielsko – 69 percent, Francúzsko – 65 percent). Zároveň, malé i veľké krajiny bolo možné nájsť v skupine s najnižšou akceptáciou tejto myšlienky (Fínsko – 24 percent, Veľká Británia – 38 percent). Rovnaké výsledky možno pozorovať v otázke európskeho ministra zahraničných vecí, či akomkoľvek inom prípade.

Mnohí si všimli rozdielne vnímanie v členských a pristupujúcich krajinách. Tu sa dajú pozorovať dosť závažné rozdiely (napríklad vytvorenie postu ministra zahraničných vecí únie podporilo 55 percent opýtaných v členských krajinách a len 37 percent v pristupujúcich). Výsledok je však ovplyvnený výskumom v jedinej pristupujúcej krajine – v Poľsku – kde bola podpora mimoriadne nízka (24 percent). Kandidátske krajiny s väčšou úrovňou podpory, no malou populáciou, ako Maďarsko (69 percent) či Malta (61 percent), tak nezohrali veľkú úlohu. To vytvorilo zdanie, že „kandidátske krajiny“ sú proti myšlienke. Ak by sa urobila kalkulácia, v ktorej krajiny dostanú rovnakú váhu bez ohľadu na veľkosť populácie, podpora by bola v oboch kategóriách takmer taká istá (53 percent v kandidátskych a 53,9 percenta v členských krajinách).

Ak teda existuje nejaká deliaca čiara vo verejnej mienke v otázkach inštitucionálneho usporiadania únie, ktorá by stála za zmienku, nie je to rozdelenie „východ“ (kandidáti) verzus „západ“ (členovia), ale „sever“ verzus „juh“. Priemerná miera súhlasu pre vytvorenie postu „ministra zahraničných vecí EÚ“ bola v severných krajinách (Škandinávia, pobaltské krajiny, Írsko a Veľká Británia) je len 42 percent, zatiaľ čo „stredoeurópske“ krajiny – v severo-južnom smere – (Rakúsko, Benelux, Česká republika, Francúzsko, Nemecko, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko, a Slovensko) dosiahli 56,7 percenta a južné štáty (Cyprus, Grécko, Taliansko, Malta, Portugalsko a Španielsko) dokonca 62 percent. Rovnaké rozdiely možno pozorovať v otázke trvalého predsedníctva Rady a (v menšej miere) pri zvýšení rozhodovacích právomocí Európskeho parlamentu.

Pri analýze výsledkov výskumu by teda nemal byť zdôrazňovaný fakt „neznámosti“ Konventu medzi občanmi, ale skôr to, že rozšírenie do Európy pravdepodobne neprinesie nové deliace čiary. Z toho vyplýva, že v kontexte verejnej mienky v rozličných členských a pristupujúcich krajín sa netreba obávať posinenia „blokovej politiky“ v rozšírenej EÚ. Dnešný systém komplexných a meniacich sa koalícií pravdepodobne prevládne aj v spoločenstve 25 krajín.


Ďalšie analýzy môžete nájsť na internetovej stránke Centre for European Policy Studies

REKLAMA

REKLAMA