Kríza eurozóny: Proeurópsky obrat Slovenska – a čo za to?

Tento rok došlo k pomerne výraznému obratu v európskej politike Slovenska. Predošlá vládna koalícia zaťažená vlastnou rétorikou z volieb v roku 2010, ktoré nečakane vyhrala, musela tvrdo bojovať s očakávaním vlastných voličov. Zaujala schizofrenický postoj.

Keď premiérka Iveta Radičová sedela v Bruseli na zasadaní Európskej rady, kývla na riešenia predkladané Nemeckom a Francúzskom. Doma sa však snažila hrať „gréckou kartou". Až do tej miery, že na rokovaní Európskej rady pred rokom, na jeseň 2011, požadovala dať do protokolu nezmyselnú konštrukciu, že Slovensko prispeje do spoločného Európskeho finančného stabilizačného mechanizmu (European Financial Stability Facility – EFSF), ale „slovenské eurá" nesmú ísť Grécku. Ani to nestačilo, vláda sa nakoniec – ako vieme – kvôli otázke ďalšieho postupu v kríze eurozóny nečakane rozpadla.

V protiklade k tomuto lavírovaniu vláda SMERu-SD na jednej strane politicky nevybočuje z väčšinového názoru na úrovni EÚ, a na druhej aktívnejšie hovorí o nutnosti európskej spolupráce. To sa prejavuje vyhláseniami pre médiá, aj entuziastickou komunikáciou s európskymi partnermi. Napríklad nedávny summit neformálneho zoskupenia 15 členských štátov Priatelia kohézie v Bratislave bol zorganizovaný v pomerne veľkolepom formáte.

Pritom keď na začiatku svojho prvého vládnutia v roku 2006 Robert Fico ako premiér lietal do Bruselu na zasadnutia Európskej rady, verejne sa sťažoval, že ho tie zasadnutia nudia a nemajú podľa neho zmysel. A ešte pri prvých diskusiách o gréckej pôžičke na jar roku 2010 vyhlasoval, že pôžičku jeho vláda schváli len za tvrdých podmienok pre Grécko.

Dnes komunikuje inak. Navyše z hľadiska európskej politiky má nečakane silnú pozíciu. Vďaka nemu je Slovensko pre mnohých pozitívnym príkladom krajiny, kde kríza nedoviedla k moci nacionalistických populistov, ale stranu, ktorá sa hlási k sociálnej demokracii. Okrem toho aj po voľbách dodržuje kurz pomerne konzervatívnej ekonomickej politiky. Roberta Fica tak oceňujú ako technokratické elity v Bruseli či Berlíne, tak aj jeho stranícki kolegovia z iných členských štátov Únie. Nečudo, že sa objavila dokonca (prehnane optimistická) správa, že si ho niektorí vedia predstaviť aj ako kandidáta na šéfa Európskej komisie.

Celý príspevok nájdete na stránkach časopisu Zahraničná politika

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA