Kto chce koniec štátu?

Autor sa snaží „znovu-legitimizovať“ pojem štát v politickom diskurze a podať argumenty, prečo by štát, ako aktér medzinárodných vzťahov, nemal zaniknúť.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Národný štát je plodom modernej doby. Štáty existovali od nepamäti, ale ich forma, zdroje legitimity aj ich vzťah k spravovaným sa rôznili. Možno povedať, že v dnešnom medzinárodnom prostredí sa štát v dôsledku viacerých faktorov transformuje. Nemení sa však len jeho úloha vo vzťahu k vonkajším aktérom, ale i k spoločnostiam, ktoré žijú na jeho území. Možno však tvrdiť, že štát zaniká? A ak áno, máme tomuto zániku tlieskať, alebo ho vnímať ako hrozbu?

Pozorovania a analýzy procesov zhrnutých pod názov globalizácia vedú k rozporuplným záverom. Na jednej strane sa prízvukuje skracovanie vzdialeností a intenzívnejší kontakt medzi spoločenstvami, na druhej strane fragmentácia medzinárodného prostredia, opätovný vzostup etnickej, náboženskej či „civilizačnej“ rivality. Konflikty neraz súvisia so zmenami štátnych celkov – ako následok aj ako príčina. Štát sa niekedy uvádza ako pozitívna hodnota či nástroj riešenia, inokedy ako problém, ktorý treba eliminovať v záujme lepšieho spolužitia národov. Niet sa čomu čudovať, pretože štát sám je rozporuplný pojem. Predstavuje výsledok vývoja, a ten rozpory nielen prekonáva ale aj produkuje.

Minulosť a súčasnosť

Vestfálsky systém pôvodne označoval historicky konkrétny stav. Dnes o ňom hovoríme v prenesenom zmysle ako o sústave interakcií suverénnych štátov. Niet pochýb o tom, že tento systém je narušovaný. Nedotknuteľnosť územia, nedeliteľnosť suverenity či princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí bývajú často spochybňované. Treba povedať, že niekedy z oprávnených pohnútok. Avšak aj pred érou moderných národných štátov bola na západe napríklad éra stredovekých mocenských útvarov, ktorých suverenita sa odvodzovala odlišne a územné spory sa neraz dali riešiť „vnútornou“ dohodou panovníkov.

To všetko sa odohrávalo v komplikovanej sieti spoločenských stredovekých štruktúr, inštitúcií a autorít – duchovných aj svetských. Historicky mladší pojem nedeliteľnej zvrchovanosti – či už sa zhmotnil do podoby absolutistických monarchií alebo napríklad zvrchovanosti ľudu nastolenej Francúzskou revolúciou – je pre pochopenie takéhoto systému sotva použiteľný. Prechod k „novovekému“ systému nenastal naraz. Ešte v predvečer prvej svetovej vojny boli panovnícke rody niektorých štátov pokrvne spriaznené a svoje spory viedli v štýle rodinných debát. Ani v klasickom období európskej diplomacie, počas Európskeho koncertu, neexistovali národné štáty v čistej podobe a zvrchovanosť nebola nikdy princípom, ktorého platnosť by nenarušovala žiadna iná sila. Tvrdenie, že najmä štáty nesú zodpovednosť za rozpútanie prvej svetovej vojny, je zjednodušením, ktoré nám veľa neprezradí o skutočnom fungovaní či nefungovaní vtedajšieho medzinárodného usporiadania. Isteže, obdobie, ktoré sa začalo koncom napoleonských vojen a skončilo sa katastrofou v roku 1914, sa vyznačovalo uplatňovaním princípu rovnováhy síl a rafinovanou diplomaciou medzi štátmi vstupujúcimi do aliancií a kontraaliancií. Vojna bola v tomto spoločenstve vcelku prípustným prostriedkom riešenia sporov – bola pokračovaním diplomacie inými prostriedkami.

Toto obdobie však možno označiť aj za jedno z najúspešnejších v dejinách novovekej Európy. Išlo o éru prevládajúceho mieru, ktorý bol napriek niektorým lokálnym prerušeniam dlhodobo stabilný. Štáty, ktoré v tomto systéme fungovali, zdieľali isté základné hodnoty a presvedčenia, zabezpečujúce spoločné dodržiavanie istých pravidiel. Ak takýto konsenzus mizne, znamená to hrozbu pre mier aj pre dodržiavanie pravidiel vo vedení vojny, ak by k nej došlo. Medzinárodné organizácie bývajú budované najmä na to, aby tento nedostatok nahradili. Ich schopnosť tak urobiť je však diskutabilná, ako o tom svedčí zlyhanie Spoločnosti národov pred druhou svetovou vojnou a ochromenie OSN počas studenej vojny, či spory, ktoré sa o tejto organizácii vedú dnes. Hoci táto skutočnosť nemusí ešte spochybniť legitimitu medzinárodných inštitúcií (k tomu dochádza až vtedy, keď sa stanú nástrojom darebákov alebo bránia potrebným aktivitám), v každom prípade svedčí o obmedzených možnostiach ich pôsobenia a krehkosti konsenzu, na ktorom sú založené.

Hoci katastrofa nasledujúceho obdobia, vymedzeného rokmi 1914 – 1945, označovaná niekedy za „druhú tridsaťročnú vojnu“, viedla k zániku niektorých štátnych útvarov, iba potvrdila charakter štátu ako konštanty tým, že vytvorila nové útvary. Tak ako v predchádzajúcom období, aj v čase studenej vojny obsahovalo medzinárodné prostredie prvky rozličného historického pôvodu. Boli tu prítomné prvky vestfálskeho systému, nadnárodných inštitúcií aj imperiálnych ríš. Krach komunistického systému a rozpad Sovietskeho zväzu vyvolal nové preskupovanie globálnej moci. V súvislosti s tým dochádza k lokálnym vojnám. Tam, kde vzniká mocenské vákuum, vznikajú ťažko ovládateľné procesy jeho zapĺňania, ktoré veľmi ľahko nadobúdajú násilný charakter. Tam, kde sa vzájomné vzťahy znejasňujú, kde sa stiera hranica medzi domácou a zahraničnou politikou, medzi vnútornou a vonkajšou bezpečnosťou, celkom zákonite dochádza k otrasom. Samozrejme, hrozbu nepredstavujú iba rozpadajúce sa a nestabilné štáty. Existujú aj štáty, ktoré sú vnútorne diktátorsky pevné a agresívne navonok, ako aj štáty podporujúce teroristov. Riešením však opäť nie je likvidácia štátov, ale skôr vytváranie nových politických režimov – ako sa to s kolísavým úspechom deje v Iraku a v Afganistane. Za zmienku stojí napríklad fakt, že ani dnes víťazné mocnosti neuvažujú o zániku štátu Irak napriek tomu, že jeho územný celok vznikol umelo a jeho územie obývajú najmenej tri spoločenstvá, ktoré medzi sebou oddávna bojujú. Prioritou je udržať štátny celok aj po zmene konštitúcie, čo – aj keby išlo o politický omyl – iba potvrdzuje dôležitosť štátu ako stabilizujúceho faktora.

Nenávisť k štátu

Štáty sú zdrojom dobra aj zla rovnako ako tí, ktorí ich tvoria. Ak však štát sám osebe nie je ani odstrániteľnou, ani jednoznačnou príčinou zla vo svete, odkiaľ sa neustále vynára túžba zrušiť ho?

Ak vnímame štát ako subjekt, vnímame ho cez jeho práva a povinnosti voči nám. Ak ho však vnímame iba ako púhy mechanizmus, nástroj na dosahovanie nejakého vonkajšieho cieľa, v prípade nespokojnosti uvažujeme o možnosti nahradiť ho adekvátnejším nástrojom alebo uvažujeme o jeho „zefektívnení“, či „posilnení“. Napriek demokratickým tendenciám v modernej dobe sa zdá, že odcudzenie občanov voči štátu neklesá ale neraz sa stupňuje. A štát, napriek tomu, že sa mnohokrát odvoláva na demokratický zdroj svojej legitimity, často pripomína neosobnú mašinériu a jej konečnému zmyslu nerozumejú ani ľudia, korí zastávajú špičkové riadiace funkcie. Táto mašinéria vykazuje za istých okolností tendenciu koncentrovať vlastnú moc a zasahovať do ďalších a ďalších oblastí nášho života, predstierajúc, že jej ide len o naše blaho. No nielen to: neraz po koncentrácii štátnej moci sami voláme, hoci zároveň túto moc vnímame ako čosi cudzie a potenciálne nebezpečné.

Vzájomné znepriatelenie našej súkromnej a verejnej existencie, „objektivizácia“ štátnej moci ako neosobného stroja prispievajú k tomu, že sami na seba nakoniec pozeráme ako na nesvojprávne objekty donucovania. Ak sa štát „zvecní“ v hore uvedenom zmysle, môže sa stať namiesto garanta spoločenského života zlovestnou hrozbou nielen pre vlastných občanov, ale aj pre susedov na medzinárodnej scéne. Už nemá voči svojim susedom záväzky, napr. vo forme dohôd, ktoré treba dodržiavať. Tie sú preň zdrapmi papiera. Brutálne sleduje svoj záujem odtrhnutý tak od záujmov vlastných občanov, ako aj od záujmov slušného medzinárodného spolužitia. Nie je vôbec náhoda, že napríklad strana sovietskych boľševikov, vyhlasujúc marxistickú doktrínu zániku štátu v komunistickej spoločnosti, použila štát ako príhodný nástroj teroru dovnútra spoločnosti a agresie navonok.

Hovoriť o štáte ako subjekte medzinárodných vzťahov má rovnaké oprávnenie ako hovoriť o subjekte vo vzťahu do vnútra spoločnosti. V modernej dobe sme, žiaľ, obeťami tendencie objektivizovať svet vo všetkých jeho sférach a prejavoch. To platí aj o inštitúcii štátu, ktorá sa už nevníma ako subjekt, ale práve len ako vec – prostriedok, ktorý používame, alebo mašinéria, ktorá používa nás na ciele, ktoré nepoznáme.

Odcudzenie nie je marxistický vynález, ako by sa mohol niekto domnievať. Existovalo pred Marxom a existuje aj dnes. Spolu s ním existujú aj snahy zbaviť sa štátu na ceste k takému spoločenskému usporiadaniu, v ktorom sa odcudzenie prekoná a človek realizuje svoju pravú podstatu v dokonalom slobodnom spoločenstve. To opäť platí tak do vnútra spoločnosti, ako aj pre úvahy o medzinárodnom usporiadaní, v ktorom vraj zaniknú doterajšie konflikty a utrpenie spolu so štátom. Nádeje sa vkladajú do najrôznejších novovybudovaných alebo patrične reformovaných medzinárodných, presnejšie: nadnárodných inštitúcií. Očakávania sú vysoké a nadšenie také intenzívne, že ich nositelia sa sotva pýtajú na to, či nová mašinéria, ktorú tým vybudujú, bude naozaj to, čo si želali, a v čom sa vlastne bude líšiť od skompromitovaných inštitúcií minulosti.

Ak sa má realizovať nejaká forma nadštátneho usporiadania, potrebuje sa opierať o viac než len vyhlásenia o vlastnej nevyhnutnosti. Potrebuje silu, o ktorú sa môže opierať. USA majú dnes kapacitu (aspoň pokiaľ ide o silu) zabezpečovať určité svetové usporiadanie. Ale stúpenci nadnárodných inštitúcií takéto usporiadanie odmietajú. Mnohí európski politici verbálne podporujú zjednocovanie kontinentu bezmála po Kaukaz, ale na brehoch Atlantiku zrazu vyhlasujú, že je nevyhnutné vyvažovať unilaterálnu moc Ameriky.

Túto úlohu by mala plniť nová Európska únia. Znepokojivá otázka znie: „spolu s kým?“, to však nie je jediný problém. Zabezpečovanie medzinárodného poriadku pomocou rovnováhy síl predovšetkým nie je multilateralizmus – princíp s obľubou vzývaný v Európe. Nejde ani o prepájanie záujmov prostredníctvom vzťahov trhovej ekonomiky – v Európe s obľubou spochybňovanej. Je vecou tradičnej realpolitik, ktorá sa v Európe používa, ale ku ktorej sa Európa nepriznáva. A táto politika predpokladá nositeľa zvrchovanej moci, ktorého zrozumiteľným názvom zodpovedajúcim jeho charakteru je – nevyhýbajme sa tomu slovu – štát. Pravda je taká, že európski politici v multilaterálne inštitúcie neveria, hoci z určitých dôvodov radi zdôrazňujú opak. Bismarck o tom vedel svoje. V pozadí je však aj sklamanie Európanov z minulosti a túžba po prekonaní traumatických skúseností. Stredná a východná Európa predstavuje prostredie množstva malých štátov, ktoré sa v priebehu svojej historicky krátkej existencie stávali obeťou silnejších susedov, vzájomných sporov, neskôr sovietskej superveľmoci a ich demokratická konštitúcia bola opakovane likvidovaná. Európa má vo všeobecnosti tragické skúsenosti s paralýzou tradičnej diplomacie pred rokom 1914, následnou neschopnosťou udržať medzivojnové usporiadanie a s rozdelením po roku 1945. Táto nespokojnosť je pochopiteľná. Ale pochopiteľné pohnútky nevedú vždy k vyvodeniu správnych dôsledkov, najmä pokiaľ nové štáty nevstupujú do únie ako subjekty so schopnosťou vlastného rozhodnutia, ale len ako pasívne objekty cudzích rozhodnutí či „historickej nevyhnutnosti“.

V krátkosti zhrnuté, odcudzenie občanov vlastnému štátu ako garantovi spoločenského života aj vonkajšej bezpečnosti dnes živí predstavy o nevyhnutnosti demontáže štátu ako aktéra na medzinárodnej scéne. Tieto predstavy podporujú aj politici, ktorí svoje povolanie chápu ako manažérsky džob, ktorého podstatou nie je vládnutie, ale technicko-administratívny výkon. Ten môže v jednej chvíli znamenať udržiavanie štátu a v inej jeho zručnú demontáž. Je pritom jedno, či ide o vlastný, alebo nejaký iný štát – subjekt je jedinečný, mechanizmus zameniteľný. Manažérska česť tým neutrpí, no česť štátnika áno.

Na čo je štát dobrý

Štát by mal predstavovať aj záruku normálneho života – života v spoločnosti, kde platia zákony, kde si jednotlivec (rodina, komunita, firma) môže plánovať budúcnosť, realizovať svoje predstavy, podnikať, užívať majetok, s dôverou užívať plody svojej práce. Šťastie súkromného života občanov má svoju nevyhnutnú podmienku v tom, aby štát riadne zabezpečil svoju funkciu vo verejnej sfére a zároveň túto sféru svojvoľne neprekračoval. Tam, kde sa inštitúcia štátu rozpadá bez toho, aby ju nahradilo čokoľvek adekvátne, miznú aj práva ľudí. Pre ľudí zbavených štátnej príslušnosti sú ľudské práva iba metafyzickou abstrakciou. Židia staršej generácie by o tom vedeli rozprávať. A nielen oni. Ak si tento proces premietneme do medzinárodného prostredia, rozpadá sa zavedený poriadok, narúša sa rovnováha síl, stúpa úzkosť, chaos a násilie, dohoda je menej pravdepodobná a mier čoraz vratkejší. Násilie sa nakoniec ukazuje ako jediný prostriedok tam, kde nie je možná zmysluplná komunikácia. Nie je toto prevládajúci obraz súčasného sveta – po skončení studenej vojny a detto po 11. septembri 2001? Obdobia, ktoré sa kryje so spochybňovaním štátov ako aktérov?

Pozerať sa na medzinárodné prostredie a priori ako na permanentné bojisko, ktorého povaha sa dá vyjadriť mechanickým modelom silových vektorov, je isto cynické zjednodušenie. Takýto stav nie je nevyhnutný. Hrozí však aj dnes, v čase globálnej krízy, keď sa spolu so štátmi – vonkoncom nie paradoxne – spochybňujú aj medzinárodné inštitúcie, keď zásahy silou vo zvýšenej miere nahrádzajú iné prostriedky riešenia sporov. Na to, aby sme našli cestu von, sa netreba utiekať k nesplniteľným snom o svete bez štátov. Ak by sme takémuto receptu uverili, zamenili by sme si príčinu za následok. Svet štátov je reálny ľudský svet a život v ňom nesie určité napätia. Tieto napätia možno zmierňovať, nemožno ich však zrušiť tým, že zničíme inštitúciu, ktorá umožňuje praktizovať a kultivovať základnú politickú cnosť – umiernenosť. A to na vnútornej aj na medzinárodnej scéne.


Autor je politológ

Ďalšie analýzy nájdete v Listoch SFPA, ktoré vydáva Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA