Kto pocíti bolesť úsporných opatrení?

Nefunkčné politiky v Európe a Spojených štátoch sú prekážkou, aby hlavný nápor úsporných opatrení nieslo 1 % najbohatších ľudí, píše Max Rashbrooke.

V posledných týždňoch a mesiacoch nám dali štyri rôzne krajiny štyri veľmi odlišné odpovede na jednu podstatnú globálnu otázku. Tá otázka znie, či by mali bohatí niesť na svojich bedrách väčšiu časť bolestivých úprav v rozpočtoch, ktoré sa dejú za stagnácie svetovej ekonomiky. V mnohých prípadoch prezrádza odpoveď niečo o štáte a stave jeho demokracie.    

V Spojených štátoch sa táto dráma odohráva najviditeľnejšie. Demokrati a Republikáni sa dookola hádajú čo s „fiškálnym útesom“. Pokiaľ ide o to, kto nakoniec na riešenie doplatí, dá sa povedať, že je to nerozhodné. Tým, ktorí zarábajú viac ako 400 tis. dolárov ročne sa sadzba dane vrátila do obdobia z 90. rokov, z 35 % na 39,5 %. Sociálne odvody sa však zvýšia pre všetkých zamestnancov zo 4,2 % na 6,2 % na prvých 113 tis. dolárov zahrnutých v príjme. Dopad pocítia tí úplne naspodku.

Aktuálny pomer síl americkej politiky by mohol nahrávať  zvýšenej záťaži pre bohatých. Indikátory udržateľného vládnutia (Sustainable Governance Indicators) Bertelsmannovej nadácie ale vo svojej analýze amerických volebných procesov ukazujú, že peniaze zohrávajú dôležitú úlohu v tom, koho hlas bude vypočutý. V poslednej kampani sa minulo okolo 6 miliárd dolárov, vplyv vysoko-výdavkových skupín „super-PAC“ (pozn. red. nezávislé politické komisie, ktoré podporujú kandidátov neobmedzenými a často anonymnými darmi od spoločností, zväzov, alebo jednotlivcov) v kampani, je dobre známa. 

Akademik Larry Bartels z Princetonskej Univerzity ukázal, že hlasovanie amerických politikov je úzko prepojené s názormi ich bohatých voličov, pričom názory voličov strednej triedy a chudobnejších majú len veľmi malý vplyv. Inými slovami, prerozdelenie bolesti z úsporných opatrení niečo vypovedá o nefunkčnosti americkej politiky.

V roku 2020 budú na tom nízko a stredne zárobkové rodiny v Británii horšie ako v roku 2008

Ak je výsledok v USA nerozhodný, tak Británia a Francúzsko mierili na jasnejšie výsledky, aspoň teoreticky. V Británii minister George Osborne nezvýšil, ale naopak znížil daňový strop, z 50 % na 45 %, pričom mnohým rodinám obmedzil sociálne prídavky. Labouristi tvrdia, že v dôsledku opatrení budú na tom priemerné rodiny horšie o 900 libier ročne. Think-tank „Resolution Foundation“ zistil, že rodiny s nízkymi a strednými príjmami budú na tom v roku 2020 horšie ako v roku 2008.

Hoci britská vláda znížila dane aj pre najchudobnejšie domácnosti a urobila provizórne kroky na zastavenie daňových únikov bohatých, podľa správy „One Society“ urobila pre zníženie veľkých príjmových rozdielov len málo. A to napriek tomu, že bojuje v obrovským vládnym dlhom.  

Na druhej strane lamanšského prielivu urobil nový francúzsky prezident Francois Hollande z riešenia nerovnosti hlavný program svojej politiky.  Napríklad zaviedol € 450 tisíc strop pre platy riadiacich pracovníkov v 52 spoločnostiach, v ktorých má francúzska vláda väčšinový podiel. Jeho hlavná snaha, aby bohatí pocítili úsporné opatrenia viac, však nebola extra úspešná.  

Niektoré problémy majú vnútornú povahu, navrhovanú 75 %  daňovú sadzbu pre najvyššie zarábajúcich napadli súdy, pretože bola zle naformulovaná. Vláda sa zatiaľ ocitla uprostred škandálu okolo odhalenia zahraničných bankových účtov bývalého Hollandovho ministra financií.

Veľká časť nespokojnosti s Hollandom, ktorá môže nakoniec zmariť jeho pokusy zmeniť pomer toho, kto nesie ťarchu úspor, pramení z oveľa širšieho znepokojenia francúzskej spoločnosti. Ekonomika stagnuje, nezamestnanosť narastá a fabriky sa zatvárajú. Verejné financie zostávajú v žalostnom stave. Hoci je Hollandova neschopnosť riešiť tieto problémy prameňom jeho rastúcej nepopularity, treba povedať, že ide o dlhotrvajúce problémy.

Správa „Sustainable Governance Indicators“ Bertelsmannovej nadácie o Francúzsku upozorňuje, že sa zvyšuje požiadavka verejnosti na zásadné politické, ekonomické a sociálne reformy. Schopnosť vlády podstúpiť systémové reformy sa ale vyčerpáva. Tento stav vecí pretrváva vo vládach s rôznymi farbami a nič na ňom nezmenilo ani niekoľko rokov pravicových reforiem Nicolasa Sarkozyho. Podobne ako v USA, zásadné problémy so stavom demokracie v krajine obmedzujú schopnosť vlád robiť to, čo považujú za správne.   

Hnev verejnosti nad bonusmi v bankách spustil reformy vo Švajčiarsku a v EÚ

Británia aj Francúzsko majú na tvrdé opatrenia Európskej únie voči bankárskym bonusom svoj názor. EÚ súhlasila s obmedzením bonusov do výšky ročného, resp. dvojročného platu, ak sa na tom zhodnú akcionári. Pre nikoho nie je veľkým prekvapením, že zatiaľ čo Francúzsko tieto opatrenia podporuje, Británia je proti. Aj keď toto opatrenie nie jednoznačne nastavené na to, aby bohatší platili viac, prichádza ako reakcia na hnev verejnosti nad závratnou výškou bonusov v bankách.

Navyše je súčasťou širšej iniciatívy regulovať banky, známej ako Smernica o kapitálových požiadavkách. Tá má zaručiť, že riziko a náklady prípadnej ďalšej globálnej finančnej krízy neponesie verejnosť, ale finančný sektor. Napriek večnej otázke o demokratickej legitimite EÚ, najmä pri pretrvávajúcej slabosti  priamo voleného Európskeho parlamentu voči iným inštitúciám, sa zdá, že EÚ na tieto témy odpovedá rovnako dobre, ak nie lepšie, ako niektoré členské štáty.  

Švajčiarsko je ďalšia európska krajina, ktorá, aj keď z iných dôvodov, robí kroky proti najviac zarábajúcim. V nedávnom referende si Švajčiari odhlasovali rôzne obmedzenia pre najvyššie platy v súkromnom sektore. Podporili opatrenia ako sú záväznosť rozhodnutia akcionárov o platoch riadiacich zamestnancov, zákaz vyplácania top manažérov pri nástupe alebo výstupe zo spoločnosti (tzv. zlaté nástupné a zlaté padáky) a zákaz bonusov spojených s nákupom alebo predajom firiem. 

Tieto reformy nevychádzajú bezprostredne z ekonomických dôvodov, ale podobne ako zmeny na úrovni EÚ, zo znepokojenia verejnosti z prípadu navrhovaného odstupného pre konkrétneho manažéra vo výške 58,5 milióna eur. Švajčiarsko síce nečelí rovnakým ekonomickým problémom ako ďalšie krajiny, no hnev z platov riadiacich pracovníkov má aj finančné rácio v tom   zmysle, že sa predpokladá, že vysoké bonusy povzbudzujú rizikové investície. Tie takmer položili švajčiarskeho bankového giganta UBS.   

Existujú náznaky, že Švajčiari zájdu ešte ďalej. Sociálni demokrati  presadzujú referendum o obmedzení platov riadiacich pracovníkov na 12-násobok ich najmenej zarábajúcich zamestnancov.

Demokracia ako protiváha k parciálnym záujmom

Sú to len dve referendá v krajine, ktorá využíva postup priamej voľby často. Tá samozrejme  negarantuje dokonalú demokraciu. Švajčiarsko zažilo v posledných rokov nárast popularity extrémne pravicových strán, ktoré podporujú xenofóbne a rasistické sentimenty.     

Faktom ale zostáva, že časté používanie referenda učí Švajčiarov rozvážne diskutovať o verejných otázkach. Významným je aj to, že opatrenia proti neúmerne vysokým platom riadiacich pracovníkov sa schválili v krajine povestnej poskytovaním diskrétnych miest na ukrývanie obrovského majetku. Inými slovami, silnejšia demokracia môže byť protiváhou parciálnych záujmov – podnikateľské skupiny viedli v spomínanom švajčiarskom referende intenzívne kampane. Ako spôsob na udržateľnejšiu budúcnosť umožňuje národu, aby samého seba skúmal úprimnejšie.  

Max Rashbrooke je novinár a spisovateľ. Žije vo Wellingtone na Novom Zélande, kde píše o politických, finančných a sociálnych témach. Text bol pôvodne napísaný pre SGI News

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA