Legitimita Európskej únie

Legitimita Európskej únie (EÚ) úzko súvisí s potrebou reformy jej inštitúcií a s jej demokratickou kontrolou. Vo svojej eseji sa preto dotknem všetkých troch tém, hlavnou témou však bude legitimita EÚ.

 

Kto oprávňuje (poveruje) EÚ vykonávať svoju činnosť? Je to pochopiteľne ľud, ako je v demokracii zvykom. Ľud legitimizuje EÚ dvoma spôsobmi – priamo a nepriamo. Priamou legitimizáciou sú voľby do Európskeho parlamentu a nepriamou prijímanie zmlúv parlamentmi členských štátov. Zmluvy môžu byť niekedy prijímané priamo, a to vtedy, keď sú prijaté na základe referenda.

Existujú však niektoré javy, ktoré naznačujú, že dochádza ku kríze legitimity EÚ. Najprv sa pokúsim vysvetliť legitimitu nepriamu, pri ktorej logicky ku kríze dôjsť nemôže, pretože by to zároveň znamenalo krízu legitimity daného štátu. Nepriama legitimita je napríklad prijímanie práva Únie, na ktorom sa podieľa vláda, opierajúca sa o väčšinu v parlamente. Z tohto pohľadu je EÚ úplne legitímna, podľa parlamentnej tradície v danom členskom štáte.

Krízu legitimity však môžeme vypozorovať v prípade priamej legitimizácie EÚ. Naposledy napríklad pri prijímaní zmluvy z Nice, keď Írsko hlasovalo dvakrát za tú istú zmluvu, čo nie je úplne legitímna metóda získania súhlasu, keďže došlo k vytvoreniu určitého nátlaku na voličov. Tento nátlak môžeme vypozorovať aj v Českej republike pred blížiacim sa referendom o vstupe do EÚ. Vynára sa otázka, prečo si poslanci robia toľké problémy, keď môžu zmeniť ústavu a vstup odhlasovať v parlamente. Táto kampaň nevysvetľuje, ale presviedča, nehovorí celú pravdu, a teda klame. Čo je legitímnejšie, ak do Únie vstúpime na základe lživej kampane organizovanej štátom, alebo zmenou ústavy vykonanou poslancami bez použitia referenda?

Tretím prípadom je legitimita vychádzajúca z volieb do parlamentu spojená s jeho právomocami a právomocami ostatných inštitúcií EÚ. Táto je podľa môjho názoru najmenej zreteľná. Napriek výroku G. Verheugena, ktorý sa vyjadril v tom zmysle, že je legitímnejší ako minister vlády USA.

Prvým krokom k legitimizácii boli prvé priame voľby do Európskeho parlamentu v roku 1979 a zdalo sa, že čo sa týka parlamentu, je otázka legitimity vyriešená. Došlo však k poklesu voličskej účasti, čo vyvoláva otázku, akú správu chcú voliči svojím správaním poslať predstaviteľom EÚ.

M. Franklin sa vo svojom článku European Elections and the European Voter domnieva, že voliči nesúhlasia so systémom fungovania, v akom Európskej únie. Myslím si, že napriek niekoľkým skutočne prenikavým postrehom šliapol Franklin v tomto prípade vedľa, keďže veľkú väčšinu ľudí, ktorí nechodia voliť, Európska únia skrátka vôbec nezaujíma a je pre nich príliš abstraktná. Oveľa lepším spôsobom, ako dať najavo svoj nesúhlas so systémom fungovania Únie, je pokúsiť sa pretvoriť ju zvnútra, nie pasívne čakať na zmenu protestným mlčaním.

REFORMA INŠTITÚCIÍ EÚ

Na druhej strane je nutné, aby sa ľudia viac zapojili a zaujímali o fungovanie Únie. To sa dá dosiahnuť iba zväčšením jej dôležitosti, a teda zvýšením právomocí. A keďže človek volí parlament, je nutné zvýšiť množstvo právomocí parlamentu.

Naozaj zaujímavá je otázka volieb do parlamentu, ktoré sú v každej krajine iné. Je potrebné zaviesť unifikovaný volebný systém na voľby do parlamentu? ie, táto otázka bude na programe až keď budú právomoci Európskej únie na takej úrovni, že voľby do EÚ budú dôležitejšie ako národné voľby. Kedy táto doba nastane, záleží iba od nás samotných.

Ale späť k legitimite. Legitimita je vôbec spojená s orgánom, ktorý je najlegitímnejší, a ten ju potom posúva ďalej. Teda je potrebné, aby Parlament volil Komisiu, pričom by jej členovia neboli volení podľa národnostného kľúča, ale podľa odbornosti alebo skôr politickej príslušnosti. Národná príslušnosť sa pritom zachová na základe jednoduchej konkurencie medzi politikmi, kedy snahou európskych strán bude mať čo najpestrejšiu zostavu pre tieňový kabinet.

Otázkou zostáva, čo s Radou ministrov. Táto neštandardná inštitúcia je v spojení krajín, akým je Európska únia, nutná. Jej úloha je jasná, brániť národné záujmy štátov. Je skutočne ťažko predstaviteľné, že by EÚ fungovala bez nej a spoločný minister zahraničných vecí by za všetkých vyjadroval svoj postoj k medzinárodným udalostiam. Navyše, z euroskeptickejšieho pohľadu, ktorý bráni medzivládny rozmer EÚ, je pravdepodobne Rada legitímnejšia ako Parlament, keďže z tohto pohľadu sa viac zasadzuje o obhajobu “práv” ľudu.

Európsky parlament zložený z európ-skych strán už nebude zástancom nadnárodnej dimenzie EÚ ako to bolo doteraz, ale v boji o hlasy sa bude prispôsobovať požiadavkám voliča. Bude teda sledovať objektívny záujem ľudu a nie subjektívny záujem parlamentu. Rozhodovaciu funkciu Rady by som znížil na blokačnú a v podstate by som vymenil jej funkciu s Parlamentom. Tým by sa Rada stala tým, čím pôvodne mala byť, kontrolným úradom, sledujúcim, či legislatíva Únie nejde proti národným záujmom štátov a tzv. blokačná menšina by sa stala oveľa dôležitejšia než doteraz. Naopak, zvýšil by som vplyv Európskej rady oproti Komisii, pričom by to mala byť Európska rada, ktorá by bola “motorom integrácie”. Došlo by teda k tomu, že hĺbku integrácie by určovali národní politici a nie politici Únie, ktorí sledujú a priori záujem Únie.

KOĽKO PRÁVOMOCÍ A KOMU?

Európska únia bude legitímna iba v prípade, že legitímna bude jej rozhodovacia inštitúcia (Parlament), ostatné inštitúcie môžu mať výkonnú (Komisia) alebo kontrolnú (Rada) funkciu. Súdny dvor by mal byť oporou ľudu a národa proti Únii a nie naopak (to je však veľmi ťažko obhájiteľné tvrdenie, keďže každý súd sa má riadiť predovšetkým právom a má byť objektívny). Parlament sa stane rozhodovacou inštitúciou zväčšením jeho právomocí a legitímny bude pri väčšej volebnej účasti. Tú docielime celkovým zväčšením právomocí Európskej únie, na čo je potrebný čas a vybudovanie tradície.

Čo sa týka tendencie k silnejšej Európe, silná Európa je dobrá vtedy, keď sú pri moci tí “správni” z pohľadu voliča. Naopak, je dobré, aby bola slabá vtedy, keď sú pri moci tí “nesprávni”, pričom tí správni sa môžu k moci dostať na národnej úrovni. Z toho vyplýva, že je nutné, aby sila EÚ spočívala v jej slabosti. Aby disponovala takým množstvom moci, aké je nutné, ale aby jej bolo tak málo, ako sa len dá. V takom prípade sa znížia aj jej problémy s legitimitou, keďže jej nedostatok nebude taký tragický.


Autor študuje politológiu na Katedre politológie Fakulty sociálních studií Masarykovy univerzity v Brne.

Tu nájdete pôvodný text analýzy.

Ďalšie analýzy si môžete prečítať na stránke Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

 

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA