Márnosť volieb v Európe

Grécke voľby zo 17. júna nie sú pre Európu sklamaním z dôvodu jej výsledkov, ale pre nerozhodnosť, ktorá krajinu ochromila. Tvrdí to George Friedman zo spoločnosti Stratfor.

Európa a finančné trhy pozorne sledovali grécke voľby 17. júna. Nemecká kancelárka Angela Merkelová, francúzsky prezident Francois Hollande a talianský premiér Mario Monti pre ne meškali na stretnutie G20 v Mexiku a čakali na výsledky.

Medzi hlavných rivalov patrila stredopravá strana Nová demokracia (ND), ktorá sľúbila, že dodrží záväzky k fiškálnym škrtom a splní finančné dohody s Európskou úniou a Medzinárodným menovým fondom, a Koalícia radikálnej ľavice (Syriza), skupina extrémnych ľavicových politikov, ktorí sľúbili, že zrušia grécke záväzky, ukončia škrty a udržia Grécko v eurozóne.

Tretia strana, stredoľavé Panhelenistické socialistické hnutie (PASOK) zdieľa názory ND, že je nutné dodržať dohody vyplývajúce z gréckeho záchranného balíčka. PASOK bol vládnucou stranou Grécka až do konca roka 2011, kedy spolu s ND vytvoril vládu jednoty.

Na chvíľu sa zdalo, že tieto voľby budú rozhodujúce. Buď by Grécko zrušilo svoje záväzky voči medzinárodným veriteľom, čo by ho pravdepodobne donútilo eurozónu opustiť, alebo by ich nezrušilo.

Ak by sa Grécko vzdalo šetrenia na strane výdavkov a bolo by donútené alebo by dobrovoľne opustilo eurozónu, vytvorilo by tým precedens pre iné problémové štáty a urýchlilo by tak finančnú krízu – odchod z eurozóny by šiel ruka v ruke s bankrotom. Európa by bola vystavená svojej najväčšej výzve a zistila by nakoľko je odolná voči veľkej finančnej kríze.

Avšak v Európe je konečný výsledok ten najmenej pravdepodobný. ND vyhrala voľby so ziskom 29,5 % hlasov, čím získala 78 kresiel v parlamente, plus ďalších 50 kresiel, ktoré získava víťazná strana na základe gréckej ústavy. Syriza získala približne 27,1 % hlasov, čiže 72 miest, a PASOK získal 12,2 % hlasov, čiže 33 poslaneckých miest.

Zvyšok hlasov sa roztrúsilo medzi niekoľko ďalších strán. Aby získala strana absolútnu väčšinu v parlamente potrebuje získať 151 poslaneckých kresiel. Keďže sa niečo také nepodarilo ani jednej strane, musí vzniknúť vládnuca koalícia. ND teda potrebuje PASOK ak chce zložiť vládnucu koalíciu. PASOK však vyhlásil, že nepôjde do žiadnej koalície, do ktorej nepôjde aj Syriza.

Nie je jasné ako by fungovala koalícia strán, kde jedna chce rešpektovať záchranný balíček a druhá ho chce odmietnuť. Taká koalícia je však nepravdepodobná. Syriza chce vytvoriť silnú opozíciu. Niečo, čo sa bude podobať na vládu, možno nakoniec vznikne, a to bez ohľadu na súčasnú rétoriku.

Grécke voľby nevyriešili nič. V skutočnosti možno ani nepovedú k vytvoreniu vlády. Posledné voľby neboli schopné dať krajine vládu a vynútili si tieto voľby. Je poľutovaniahodné, že sa európska kríza vážne dotkla práve takej krajiny, ktorá je politicky tak veľmi rozdelená.

Na druhej strane, niekto by mohol povedať, že kríza bude nevyhnutne najsilnejšia práve v najviac rozdelených krajinách – nie preto lebo jednotlivé frakcie krízu spôsobili, ale preto lebo kríza vytvorila jednotlivé frakcie.

Tlak, vyvolaný okolnosťami v Grécku, narušil celkový politický poriadok, ktorý v krajine bol. Možnosti politikov boli tak limitované a tak hrôzostrašné, že spoločná odpoveď bola veľmi problematická.

Grécko má možnosti, nie je si však schopné z nich jednu vybrať. Európa chce viac než čokoľvek rozhodnutie o svojej budúcnosti, nech už bude akékoľvek. Európa bola 17. júna z Grécka sklamaná nie pre rozhodnutie, ktoré urobilo, ale preto, lebo bolo ochromené nerozhodnosťou.

Grécka nerozhodnosť je v Európe na spodných priečkach. Medzičasom vzniká ďalšia a oveľa viac závažnejšia nerozhodnosť, a to vrámci francúzsko-nemeckých vzťahov. Francúzska socialistická strana získala absolútnu väčšinu v ten istý deň ako sa Grécko zamotalo do ďalšej slepej uličky. Prezidentovi Francois Hollandovi to dáva silnú a súdržnú platformu z ktorej môže operovať.

Francúzsko má na riešenie dlhovej krízy úplne opačný názor ako Nemecko. Nemecko vyhlásilo, že nebude súhlasiť so žiadnym riešením, ktoré z eurozóny urobí transferovú úniu skôr než si ostatné európske krajiny vyrovnajú svoj rozpočet prostredníctvom úsporných opatrení.

Nemecko verí, že toto musí byť prvý krok pred ďalšou integráciou EÚ a eurozóny. Hollande má iný názor. Aj on chce väčšiu integráciu EÚ a eurozóny. Avšak Hollande podporuje ekonomické stimuly spolu s ekonomickými škrtmi ako nástroje na vyrovnanie financií európskych vlád.

Hollande chce z terajších finančných problémov vyrásť. To znamená stimulácia ekonomiky, čiže proces tvorby deficitov. Hollande uznáva tradičný keynesiánsky princíp, že zvýšený dopyt po tovaroch u spotrebiteľov zvýši ekonomickú aktivitu a zvýši investície.

Ako socialista so silnou ľavicovou frakciou vo svojej strane nemôže Hollande podporovať postoj Nemecka, ktorý obmedzuje ekonomiku, predovšetkým znižovaním vládnych výdavkov, čím sa znižuje spotreba.

Rozdiel medzi francúzskym a nemeckým prístupom je zásadný. Poukazuje na základné rozdiely v európskej stratégii manažovania krízy. Nemci boli veľmi tvrdí pri presadzovaní vyrovnaných rozpočtov.

Aj Francúzi začínajú byť podobne tvrdí pri presadzovaní expanzívnej politiky. Obaja chcú predísť bankrotom, Nemci chcú zabezpečiť platby dlhu kombináciou záchranných balíčkov a škrtmi. Francúzi k tomu chcú pridať stimuly, čo úplne mení situáciu, pretože stimuly by boli z veľkej časti hradené nemeckými peňaženkami.

Toto nie je len záležitosť rozdielnych ekonomických teórii. Je to záležitosť národných záujmov. Francúzsko nie je ekonomicky tak krehké ako Španielsko alebo Taliansko, a už vôbec nie ako Grécko, no napriek tomu cíti tlak finančnej krízy.

Ak sa bude Európa naďalej posúvať smerom k recesii, bude Francúzsko na základe nemeckého plánu čeliť vyššej nezamestnanosti, a tým pádom aj domácim politickým tlakom. Nie je v záujme Hollandeho alebo Francúzska nasledovať nemeckú cestu. Na druhej strane, Nemecko si nemôže dovoliť riskovať ďalšie vládne deficity v európskom hospodárskom systéme. Nemecká robustná ekonomika dáva krajine finančný vankúš, ktorý zmierňuje vplyv rozpočtových škrtov. Zvyšok Európy, vrátane Francúzska, túto výhodu nemá.

Zaujímavé je, že Francúzsko a Nemecko boli v tomto zajedno až kým sa prezidentom nestal Hollande. Samozrejme, založenie a misia európskej integrácie boli dôsledkom vzájomnej blízkosti Nemecka a Francúzska. Tento zakladajúci princíp únie garantoval stabilitu a odrádzal od konfliktov, ktoré Európu ťahali od seba. Európa teraz stratila svoju koherentnosť na najvyššej úrovni, i keď viac usporiadaným spôsobom ako v Grécku.

Samozrejme, situácia nie je tak jednoduchá. To, čo Nemecko tvrdí, že chce, sa odlišuje od toho, čomu dovolí vzniknúť. Nemecko tvrdí, že uprednostňuje disciplinovanú šetrnosť, avšak je to práve Nemecko, ktoré viac než ktorákoľvek iná krajina potrebuje udržať eurozónu pokope.

Preto je aj ochotné robiť kompromisy v oblasti úspor a ohľadom upísania sa zlým dlhom. Na druhej strane, Nemecko odmieta názor, že systematická stratégia stimulovania rastu je potrebná, a že bude vôbec fungovať. Francúzsko nevidí iné východisko, pokiaľ nechce škrtom čeliť osamote. Oba štáty chcú od členských štátov rozdielne fiškálne politiky, a logicky, aj od Európskej centrálnej banky.

Od najviac obľahnutých členov Európskej únie až po vzťahy jej najsilnejších a najstabilnejších členov panuje teraz hlboká disharmónia. Čo túto disharmóniu poháňa je verejná mienka.

Grécka verejnosť je politicky rozdelená a preto je Grécko paralyzované. Vo Francúzsku sa konali voľby, v ktorých Hollande, ktorý má vážne pochybnosti o nemeckej politike, vystriedal bývalého francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, ktorý zdieľal nemecký postoj na riadenie krízy.

Politici nie sú rozdelení. Rozdeľuje ich verejná mienka. Nemecké riešenie je pre zvyšok Európy tak nepríjemné, že tradičné politické elity, ktoré podporujú nemecký plán, ako napríklad Sarkozy a bývalý grécky premiér George Papandreou, boli vymenení. Ich výmena naznačuje odmietnutie nemeckej pozície.

Politická realita obmedzuje kroky európskych politikov. Do doby približne spred piatich rokov vládol Európe konsenzus ohľadom záležitostí týkajúcich sa EÚ, a politici nemali problém pridať sa k Európe. To už neplatí – riešenie pre udržanie Európy sa rozchádzajú. Navyše, Nemecko bolo kedysi riešením eurozóny, no dnes je jej problémom.

Štrukturálne záležitosti, ako napríklad nemecká závislosť na exporte do Európskej únie, iba z časti vysvetľuje zmenu vnímania nemeckej verejnosti. Nemecké metódy manažovania krízy začínajú ostatné krajiny považovať za stále väčšiu hrozbu pre ich blahobyt – neexistuje jedna protinemecká koalícia.

Nemecko chce nájsť zhodu s Francúzskom. Problém spočíva v tom, ako sa nakoniec nemecký a francúzsky pohľad podarí uzmieriť. Zatiaľ nevedie Francúzsko proti Nemecku nejakú koalíciu, no je ťažké si predstaviť iný budúci vývoj.

Čím viac volieb sa bude konať, tým viac bude verejnosť tlačiť svojich lídrov do rôznych smerov. Vo väčšine prípadov pravdepodobne do toho smeru, ktorý sa bude vyhýbať škrtom a Nemecku. Časom sa vytvorí nová mapa. Kým sa tak stane neriešia nedávne voľby problém Európy. V skutočnosti ho majú tendenciu ešte viac prehĺbiť. A mnohé voľby nás ešte len čakajú.“

Pozadie

George Friedman je zakladateľ texaskej súkromnej konzultačnej spravodajskej agentúry Stratfor.

REKLAMA

REKLAMA