Menej európske Nemecko v nemeckejšej Európe

Summit tento týždeň opäť ilustroval, že úspory budú aj naďalej nemeckou odpoveďou na krízu. Berlín pritom ignoruje sociálne záležitosti, rastúci euroskeptizmus a protinemecké cítenie populácie. Uvádza Susanne Gratiusová z madridského think-tanku FRIDE.

Ďalší summit v Bruseli priniesol len veľmi málo pri prekonávaní súčasnej krízy. Nemecko sa zmenilo z pokladníka na pána disciplíny. Všetky okrem dvoch krajín (Českej republiky a Veľkej Británie) sa dohodli na tzv. fiškálnom pakte založenom na maximálnej výške deficitu na úrovni 0,5 % a dlhu 60 %. Návrh na odobratie gréckej fiškálnej suverenity a sankčný mechanizmus v novej zmluve ilustrujú, že úspory sú aj naďalej berlínskou odpoveďou na krízu.

Okrem už existujúcich fondov a deklarácie propagovať nové snahy o reštart rastu a boj proti nezamestnanosti, nebol prijatý žiadny iný skutočný záväzok v tejto oblasti. Nemecky model exportu možno čoskoro ukáže, že rast bez spotrebiteľov je možný, ale nevyhnutne nemusí byť aplikovateľný na iné krajiny. Okrem toho vzhľadom na to, že dve tretiny jeho exportu sa stále koncentrujú na Európu, recesia v eurozóne s veľkou pravdepodobnosťou bude mať vplyv aj na Nemecko.

Avšak eurokríza vyvolala rozkvet neočakávanej nemeckej kreativity. Kým niektorí bránili myšlienku riadeného bankrotu Grécka a jeho vylúčenie z eurozóny, iní navrhovali rozdelenie eurozóny na juh a sever, ďalší zasa chceli, aby eurozónu opustilo Nemecko. Nemecký eurokomisár Günther Oettinger navrhol, aby problémové krajiny s vysokými dlhmi stiahli svoje vlajky na pol žrde. Po rokoch udržiavaného hospodárskeho rastu je nemecký nacionalizmus opäť v móde. Nemecké nedbalé znižovanie výdavkov sa nedá vylúčiť.

Berlín nemá cestovnú mapu pre európsku budúcnosť. Nedostatok politických riešení po Miltonovi Friedmanovi nie je náhodou. Nemecko, tak ako EÚ, je ekonomickým gigantom, avšak politickým škriatkom. Hoci je štvrtou svetovou hospodárskou mocnosťou a druhým najväčším exportným národom, automaticky ho to nekvalifikuje za európskeho lídra. Vzhľadom na absenciu jasnej nemeckej zahraničnej politiky sa národné ekonomické záujmy a voliči stali hlavným motorom politiky Berlína voči EÚ.

Doma chválená kancelárka Angela Merkelová tlačí na fiškálne úspory a tým vážne poškodzuje nemecký imidž v zahraničí. Cena ekonomickej sily a politickej slabosti je vysoká – pokles európskej integrácie, rozdiely medzi severom a juhom, strata svetového vplyvu pri liberalizácii obchodu, rozvoji a klimatických zmenách.

V čase krízy mnohí  v Nemecku nevnímajú EÚ ako politický model, ale ako ekonomický problém. Teraz, keď sa nemusí zaoberať bývalými historickými  záťažami, nové sebavedomé Nemecko prioritizuje svoje hospodárske záujmy – vyhnúť sa inflácii a udržať slabé euro dobré pre export. Južná Európa zasa chce stimulovať dopyt a eurobondy.

Rastúci nemecký odpor platiť za cenu solidarity pri riešení asymetrií v eurozóne vedie k vážnej polarizácii medzi niektorými stabilnými ekonomikami – Rakúskom, Nemeckom, Fínskom a Holandskom – a tzv. skupinou PIIGS. Menej európske Nemecko sa snaží presadiť nemeckejšiu Európu.

Viac ako 60 rokov európskej integrácie zjavne nepomohlo v Nemecku vybudovať spoločnú európsku identitu. Dopredu sa dostala nová politická elita, ktorá sa oveľa menej hlási k európskemu projektu. Tak ako Merkelovej liberálni a sociálno-kresťanskí koaliční partneri, 67 % nemeckých občanov bolo proti záchranným balíkom pre Grécko.

Viaceré kancelárkine požiadavky adresované Grécku, Írsku, Taliansku, Portugalsku a Španielsku tieto krajiny tento rok dotlačia do recesie. Podľa prieskumov verejnej mienky, Nemecko je najneobľúbenejšou krajinou v Grécku. Mario Monti varoval pred rastúcou nespokojnosťou v Taliansku a španielske média tiež často kritizujú Merkelovej prístup.

Summit 30. januára dokázal, že silnejú medzinárodné rozdiely pri pohľade na úspory verzus rast. A kombinované politiky sa zrejme na nemeckom radare nenachádzajú. Je nepravdepodobné, že fiškálna únia, ktorú propaguje Merkozy, dostane Európu z krízy.

V prvom rade fiškálna disciplína nezníži riziko recesie a vyššej nezamestnanosti v PIIGS. Po druhé okrem Veľkej Británie a Českej republiky si opt-out z právne kontroverznej zmluvy môže vybrať aj viacero ďalších krajín. Po tretie je tu problém dôveryhodnosti. Fiškálny pakt obsahuje sankcie a ekonomické nápravy v prípade krajín, ktoré neplnia kritériá. Avšak Francúzsko a Nemecko ich ako prvé porušili. Po štvrté zámerom pôvodných zakladateľov integrácie bolo vyhnúť sa nemeckej Európe a nie ju propagovať.

V tomto štádiu nie je nová nemecká moc preložená do európskeho líderstva, ale vedie k nepredvídateľným a ekonomicky ladeným rozhodnutiam od summitu ku summitu. Zavádzanie nemeckej ekonomickej hegemónie mení silovú rovnováhu v EÚ a podrýva európsky projekt. Predpisovanie fiškálnej disciplíny zákonmi nie je riešením krízy, ale len prispieva k euroskeptizmu, sociálnym protestom, nezamestnanosti a protinemeckému cíteniu.

Pri riešení krízy by sa nemalo zabúdať na jednu vec. EÚ nie je len paktom ekonomickej stability, ale primárne ide o projekt pre európskych občanov, ktorí úplne chýbajú v diletantskej snahe o riešenie krízy pod vedením Nemecka.  

Pozadie

Susanne Gratiusová pôsobí ako výskumníčka v madridskom think-tanku FRIDE, pričom sa špecializuje na analýzu medzinárodných vzťahov. Komentár napísala exkluzívne pre EurActiv.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA