O povahe európskej krízy

Čo znamená vyhlásenie, že Európska únia „je v kríze“? Komentár sa na základe výsledkov prieskumu eurobarometra pýta na otázku, čo občania od Európskej únie vlastne očakávajú.

SLOVO, Partner
SLOVO, Partner

 

Európska únia je v kríze. Ak by sa robil rebríček popularity vyhlásení na adresu EÚ, toto by sa ocitlo na špici. Fakt, že je tak často používané, živí podozrenie, že nie je ani tak analýzou reality, ako skôr rétorickou zbraňou. Čím je krik o „Európskej únii v kríze“ hlasnejší, tým viac má tendenciu nahrádzať zamyslenie sa nad jej povahou.

Je nezmyslom tvrdiť, že v Európskej únii žiadne problémy neexistujú. Európska integrácia – ako štruktúra i proces – trpí podobnými nedostatkami a zlyhaniami ako jej ostatné náprotivky v globálnom priestore – integračné zoskupenia, organizácie i štáty. Analyzovať ich možno z dvoch vzájomne prepojených hľadísk – ekonomického a inštitucionálno-politického. To prvé ponechajme nateraz bokom. Stačí konštatovanie, že sa tým nemyslia klasické klišé o protiklade medzi „upadajúcim“ Nemeckom či Francúzskom a „dynamickou“ Britániou či strednou Európou – Európska únia je ekonomický celok (čo neznamená, že v nej existuje dokonale bezbariérové prostredie), a tak je „neúspech“ prvej a „úspech“ druhej skupiny krajín súčasťou tých istých procesov.

Obráťme sa na inštitucionálno-politickú štruktúru EÚ. Ukazuje sa, že je nedostatočná, musí sa reformovať. Nie preto, že to tvrdí ideologická kritika z tej či onej pozície – konštatovania o „prebyrokratizovanej únii“ či „retardujúcom sociálnom štáte“ majú v mnohom argumentačnú hĺbku kritiky „zahnívajúceho kapitalizmu“ zo 70. rokov. Znakom skutočnej krízy Európskej únie je, že stráca legitimitu od občanov. A túto legitimitu potrebuje – ako akýkoľvek iný politický projekt, ktorý si chce hovoriť „demokratický“.

Účasť na voľbách do Európskeho parlamentu trvalo klesá. Prieskumy verejnej mienky, napríklad jarný Eurobarometer, ukazujú na všeobecný pokles dôvery v európske inštitúcie i samotný integračný proces (či už z hľadiska jeho efektivity, alebo reprezentatívnosti). Súčasne si však treba všimnúť, že stále prevláda podpora prehlbovaniu politickej integrácie. Ten istý prieskum sa pýtal na to, ktoré otázky by mala Európska únia prioritne riešiť. Na vrchole sa jednoznačne umiestnili sociálne problémy – boj s nezamestnanosťou (47 %), boj s chudobou a sociálnou vylúčenosťou (44 %), zabezpečenie mieru a bezpečnosti (31 %), boj s organizovaným zločinom (25 %) atď.

Na prvý pohľad je tu zrejmý rozpor. Oblasti, v ktorých občania žiadajú prioritné angažovanie sa EÚ, únia jednoducho „nerieši“ – kompetencie (a zodpovednosť) si v nich zachovávajú členské krajiny, na európskej úrovni prebieha maximálne určitá koordinácia (organizovaný zločin) či obmedzená diskusia o účinnosti jednotlivých postupov (sociálna politika).

Teraz by sme mohli konštatovať, že „obyčajní ľudia“ sú skrátka zle informovaní, nechápu nuansy rozhodovacích procesov v rámci EÚ. Takýto záver by bol plytký. A hlavne nesprávny. Aj preto, že rozhodnutia na úrovni EÚ robia predovšetkým tie isté politické elity, ako rozhodnutia na úrovni členských krajín (alebo osoby s nimi zviazané, či nim podriadené a zodpovedné), je potrebné si uvedomiť, že Európska únia nie je len Brusel, Štrasburg, Luxemburg a ešte pár inštitúcií roztrúsených v iných krajinách. V jej politickej štruktúre sú národné vlády či samosprávy rovnako integrálnou časťou ako Európsky parlament, Komisia a podobne. Očakávania občanov od Európskej únie sú tak premietnutím ich očakávaní od verejnej správy ako takej. Od „štátu“ v akejkoľvek jeho podobe. Domnelá „kríza Európskej únie“ je teda krízou samotnej politiky, ktorá nedostatočne (a stále menej) reflektuje očakávania a potreby ľudí, a namiesto nich sa riadi snom o nespochybniteľnej neoliberálnej pravde.


Ďalšie analýzy a komentáre nájdete na stránkach týždenníka Slovo

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA