Ohrozuje Európa existenciu národa?

Autor sa pozerá na proces európskej integrácie z menej tradičného uhla - z pohľadu kultúry a identity. Na záver konštatuje, že „Európa určite neohrozuje národ, lebo sama je „len“ podobne fungujúcou štruktúrou, vytvárajúcou svoju kultúru“.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

Témy kultúry a identity boli v rámci európskych štúdií dlhodobo okrajové. Predpokladalo sa, že Európa (v tomto texte hlavne Európska únia) je najmä ekonomický a politický konštrukt, ktorý sa kultúrnym „balastom“ naplní akosi samočinne. V tomto zmysle mnohí inštitucionálni politológovia a architekti EÚ hovoria o procese Europe-building, ktorého súčasťou je evolucionistický predpoklad, že EÚ je pokračovaním štruktúry národného štátu vo väčšej škále.

Kultúry, väčšinou chápané ako „zamknuté“ v národoch, sa buď samočinne roztavia v pluralitnom európskom kotle, alebo sa budú na seba prirodzene vrstviť ako sendvič: od lokality, cez región a štát až po európsku superštruktúru. Hlavným problémom takéhoto pohľadu je, že kultúra a identita sú príliš kontextuálne a komplexne fungujúce kategórie a nemožno ich vysvetliť ako prostú evolúciu v nejakej vrstviacej sa štruktúre, naprojektovanej elitnou skupinou ľudí. Rovnako dobre ako euroelity totiž identitami narábajú a na kultúru sa odvolávajú napríklad nacionalisti, ktorí majú o budovaní ľudských spoločenstiev vlastnú predstavu. Navyše akokoľvek priamočiaro sa to javí z pohľadu právnych definícií, inštitúcie sú jedna vec, a spôsob či forma, akými sú chápané a praktikované konkrétnymi ľuďmi, zas vec druhá. To si uvedomujú aj niektorí tvorcovia Európy a aj preto hovoria o Európe pre ľudí – People’s Europe. V snahe priblížiť Európu ľuďom boli vytvorené aj symboly ako europasy, špeciálne zóny pre euroobčanov na letiskách, projekty typu Európske mestá kultúry, či banálnosti ako hymna a zástava.

Budovanie Európy

Najväčším paradoxom EÚ je, že napriek nadnárodnej povahe má naďalej mnoho spoločných čŕt s tým, čo vzniklo relatívne nedávno a ďalej prevažne funguje ako národný štát. Mnohí architekti Európy a európske elity sa totiž modelom štátu významne inšpirovali a inšpirujú. Je to tak najmä preto, lebo nevedia, ako z tohto dominantného modelu „intelektuálne a lingvisticky utiecť“ (Bellier a Wilson 2000, s. 6). Napriek tomuto faktu je EÚ zároveň protikladom moderného štátu a proces odohrávajúci sa na súčasnom teritóriu Európy je skutočne unikátny najmä úsilím preklenúť partikulárne historické kategórie – napríklad aj tie, ktoré stoja na národnom štáte.

Romantizujúci intelektuáli sa pokúšajú legitimizovať EÚ odvolávaním sa na rôzne prednacionálne a nenacionálne unifikačné tradície a ideológie a tvoria tým teleológiu evolučného zjednocovania Európanov s vyvrcholením kdesi v budúcnosti. Na školách sa totiž prednášajú aj také dejiny integrácie ako bájka o otcoch zakladateľoch, ich misii a míľnikoch zjednocovania. V prípade EÚ sme však svedkami vzniku úplne novej formy univerzalistickej organizácie. Logicky preto netreba odmietnuť evolučný pohľad na „europeizáciu“ (chápanú v tomto kontexte ako proces konštruovania európskej kultúry vo vzťahu k rôznym európskym komunitám a spoločnostiam), treba ho však presnejšie opísať.

„Budovanie Európy“ reaktivuje a redefinuje doteraz akoby samozrejmé uvažovanie o tradícii, kultúre a identite. Takmer vždy pri týchto úvahách ide aj o vzťah k lokálnemu, národnoštátnemu či nadnárodnému a ich interpretáciám. Práve pre intelektuálnu a lingvistickú kazajku, ktoré tieto interpretácie vytvárajú, treba pri precíznejšom uchopení Európy začať tým, čo vieme o fungovaní nacionalizmu a národného štátu. Moderný štát je nepochybne stale pretrvávajúcim prostriedkom na realizáciu mnohých politických rozhodnutí, no rovnako ako napríklad Európska únia, rímskokatolícka cirkev či slovenský národ je zároveň aj sociálne a kultúrne konštruovanou kategóriou, ktorá má začiatok, ideológiu svojej existencie, manuál praktík a vzťahov a logicky aj prípadný koniec.

Ako by povedal Benedict Anderson (1983), konštrukciu takejto kategórie si ľudia častejšie či menej často, dobrovoľne (angažovanosťou za ideu konštrukcie alebo jej negáciou, prípadne pasívnym prístupom k nej) či nedobrovoľne, ba až banálne (napríklad stretávaním sa s obrázkami jej profétov a tvorcov na bankovkách, štandardizovanými symbolmi na dokumentoch či neuvedomelými rituálmi) „imaginujú“ v každodennom živote. Pri snahe definovať národ či jeho štát, jeho záujem či suverenitu, ide teda vždy o účelovú manipuláciu, ktorou operuje relatívne malá skupina v záujme legitimizácie svojej autority (Shore a Black, 1994). Táto skupina sa odvoláva na spoločne prežívané dejiny a skúsenosti a tie potom vytvárajú kolektívnu identitu, ktorá národ, občanov štátu, rímskokatolíkov či Európanov stmeľuje. Bolo to tak od počiatkov národných hnutí, je to tak i dnes vo vzťahu k štátu i k Európe.

Európa je teda určite viac ako politické inštitúcie a spoločný trh. Iste, navonok je napríklad pretláčaná inštitucionalizovanou politikou a európska identita funguje aj vo vzťahu k tomu, čo je teritoriálne a kultúrne vnímané ako neeurópske – bez European other by nebolo Európy. Navyše Európa predstavuje spoločný sociálny systém, ktorý sa vyvíja pod vplyvom legislatívy EÚ. Vystačí však takáto limitácia na pochopenie toho, čo vlastne Európa či EÚ je? Zmes inštitúcií, idea, byrokratická elitná štruktúra, negácia národného štátu, definícia analytika európskej integrácie či ústavného právnika, evolučná schéma sociológa či narácia stredoeurópskeho intelektuála, alebo to, čo si pod tým predstaví drevorubač z Pohorelej či dôchodkyňa na bratislavskej Miletičovej ulice?

Čo je Európa?

Bez snahy zmenšiť váhu tých, čo sú platení za definovanie a analyzovanie EÚ ako politickej a ekonomickej inštitúcie, sa nazdávam, že najprv treba dešifrovať kategórie, v ktorých operujeme, a tak pochopiť komplexnú povahu konštrukcie Európy, pokiaľ je to možné, z najuniverzálnejšieho pohľadu. Veľmi nepresná a inštrumentalizovaná definícia EÚ by preto na úvod mohla znieť nasledovne: EÚ je do budúcnosti orientovaný, intelektuálnymi, ekonomickými a politickými centrami generovaný, dominantne racionalistický modernizačný projekt, mobilizovaný prostredníctvom ideológie konsenzu a plurality. EÚ nie je len sumár politických a byrokratických inštitúcií, ani jednoduchý dáždnik, ktorý kryje národné štáty, ale aréna kultúrnych vzťahov, entita, ktorá tvorí a reprodukuje svoju vlastnú kultúru, reprezentácie a symboly (Bellier a Wilson 2000, s. 4). Okrem tejto diskurzívno–ideologickej podoby sa EÚ prejavuje aj konkrétnymi politikami a praktikami ovplyvňujúcimi rôzne roviny sociálneho sveta, ku ktorým môžu i nemusia konvergovať lokálne, regionálne i štátne ideológie, praktiky a vzťahy. Berúc do úvahy tento fakt, existuje kontrast medzi profesionálne definovanou Európou – v rámci inštitúcií EÚ i mimo nich – a toho, čo sa týka otázok občianstva, národnej identity a pocitu sunáležitosti medzi indivíduami.

Treba zdôrazniť, že nikdy nevznikne jedna Európa, ale bude fungovať (a funguje) Európa individuálnych a skupinových percepcií. V skutočnosti tu vždy bolo a je množstvo Európ, tak ako bolo a je množstvo Slovenských republík. Európske inštitúcie a vášniví eurooptimisti teda na jednej strane EÚ vytvárajú a definujú – hovoria o „európskom modeli spoločnosti“, ktorý údajne predstavujú podobné štruktúry rodiny, demokratická distribúcia moci a chápanie slobody jednotlivca vo vzťahu k štátu atď.

Na druhej strane existujú primordialistické snahy vymedziť sa voči týmto univerzalistickým ašpiráciám. Možno najznámejšími príkladmi v politike sú rôzne populistické hnutia, fungujúce v celej EÚ, ktoré sa odvolávajú na parochiálne tradície, rasistickú etnicitu či – výnimočne – na náboženstvo. Mimo týchto abstraktných makropolitických definícií sa v reálnych komunitách nachádzajú často jednotliví Európania, ktorí sa môžu i nemusia oduševňovať za rôzne ideológie politikov. Ako prirodzená reakcia na zmeny sa však u všetkých objavuje téma identity či tradície. Na mieste je teda otázka, do akej miery sú rôzne európske kultúry (a to zďaleka nielen národných štátov) poddajné harmonizácii, unifikácii a integrácii. Ak sú nutné, čomu môžu či majú procesy zjednocovania napomôcť či zabrániť? Kde je hranica rezistentnosti či vôle na zmenu, a najmä, čo tvorí túto hranicu?

EÚ nemá moderných historických predchodcov a zväčša nie je primárnym zdrojom akulturácie jednotlivca – tým stále zostáva národný štát – nemusí trvať dlho a zmení sa to. Napriek obavám strážcov štátnických tradícií a kultúry nebude prípadná smrť národa tragédiou a prípadné narodenie Európy v každodennom živote ľudí pascou. Mimochodom, v mnohých prípadoch sa tak už deje. Toto je však skôr akademicko-idealistický pohľad. V realite sa skôr zdá, že EÚ okrem primárne racionálneho étosu a byrokraticko-elitnej formy naďalej v praxi čiastočne (spolu)reprodukuje potenciálne konfliktný organický model ľudských spoločenstiev. Príkladom nie je len pretrvávajúca moc symbolických reprezentácií národných štátov, ale aj mnohé konkrétne politiky EÚ. Taký model subsidiarity je napríklad inšpiráciou pre mobilizáciu regionálnych nacionalizmov, ktoré sú vo väčšej či menšej miere katalyzované politikou regionalizmu. Príklady siahajú od severného Talianska cez Katalánsko a Škótsko až po Belgicko či Rakúsko. Ďalší v Európe všeobecne akceptovaný kánon – mechanická interpretácia kolektívnych práv – mámi napríklad mnohých predstaviteľov tzv. národnostných menšín vo východnej časti EÚ (no nielen tam). Aj tu hrá prím z princípu antimoderná imaginácia organických spoločenstiev – evokovanie virtuálneho bratstva medzi ľuďmi, ktorí nemusia mať takmer nič spoločné.

Aké moderné Slovensko?

Aby mobilizácie exkluzívnych, a tým potenciálne konfliktných masových spoločenstiev neboli nebezpečné, treba si všímať obsah a spôsob ich fungovania. Prvou podmienkou, ako sa dostať ďalej, je zmeniť spôsob uvažovania o kategóriách. Neznamená to, že sa treba prestať nazývať Slovákom a, naopak, začať si napríklad mechanicky hovoriť Európan. Stačí si len nanovo uvedomovať relatívnu váhu a meniacu sa povahu kategórií typu Slovák či Európan. Predpokladom je neľpieť na statickej predstave tradície a kultúry, ako to presadzujú mnohí politici a intelektuáli, apelujúci na intimitu národného sveta a ochranu „tradičných“ hodnôt. Dobrým začiatkom tohto procesu by mohla byť napríklad zmena v uvažovaní o Európe.

Keď sa v európskych akademických kruhoch končí debata o limitoch multikulturalizmu, v našej časti Európy sa zväčša bavíme o zmierení evolučne vzniknutých národov a považujeme to za prejav „európskeho“ prístupu k veci. V tomto zmysle ide však skôr o akýsi multinacionalizmus, nie multikulturalizmus. Akoby sme stále zabúdali na to, že Slovákom, Maďarom, Čechom, ale aj Rómom, luteránom či príslušníkom robotníckej triedy sa človek nerodí, ale do tejto kategórie sa socializuje a že táto socializácia je iná na novohradskej dedine konca 19. storočia, iná v Baťovej škole 30. rokov 20. storočia, v komunistickej bunke počas SNP či v dnešnej internetovej kaviarni. Pred takými pätnástimi rokmi by sme napríklad na Námestí SNP v Bratislave nefandili slovenským majstrom sveta, ale inak nazývaným ľuďom s hokejkami či bez nich. Podobne by dnes dobrý malomestský rodič, rodák z Bratislavy, čítal svojim deťom rozprávky napríklad v nejakej forme maďarčiny či nemčiny a všetci prisťahovalci zo Záhoria či Kysúc by sa podobne ako dnes snažili socializovať do toho, alebo vymedzovať sa voči tomu, čo by bolo v Prešporku vnímané ako dominantná kultúra. Akokoľvek sa to javí nepredstaviteľné, stačila by napríklad menšia zmena rozhodnutí pri rokovacom stole kdesi v ďalekom Versailles, a bratislavská vysoká kultúra by sa nenazývala slovenská. Boli by sme potom vari, s výnimkou niekoľkých bojovných kňazov a spisovateľov, menej šťastní, ako sme?

Relativizácia zdanlivo nemenných sociálnych a kultúrnych kategórií by mala brániť uvažovaniu z pohľadu geta. Na Slovensku – hoci, samozrejme, nielen tu – totiž nežijú okrem Slovákov len Rómovia či Maďari, ale čochvíľa obohatia kategóriu „iní“ aj migranti z bližších i vzdialenejších kútov zemegule, a tí sa ešte väčšmi nepomestia do „nášho“ národa. Tak ako vždy v histórii, ľudské spoločenstvá nikdy neboli uzavreté, často však boli mnohými ideológiami intelektuálov a praktikami štátnych i neštátnych štruktúr ako uza-vreté interpretované a pretláčané. Nacionalizmus aj s jeho zdanlivo banálnymi formami ako patriotizmus, na ktorých národ dnes väčšinou stojí, je totiž zo svojej povahy potenciálne konfliktný. Národ je exkluzivistickou kategóriou a vždy sa bije s ďalším produktom modernity – s univerzálnym ideálom rovnosti a demokraciou.

Ak budeme uvažovať aj o Európe ako o nadnárodnej forme organického spoločenstva Európanov – veľmi zjednodušene o „Európe národov“ -, ak totiž kultúra, identita a tradícia budú vnímané ako statické a „od vekov dané“, len reprodukujeme uvažovanie v historických ideológiách 19. storočia. Smerujeme tým čoraz bližšie nielen k europrotekcionizmu, ale aj euronacionalizmu až eurorasizmu. Nazdávam sa, že Slovensko (no nielen ono) má na zmenu uvažovania zo statických, organických a „odvekých“ sociálnych a kultúrnych konštrukcií smerom k dynamickým, otvorenejším a modernistickým interpretáciám ľudských spoločenstiev viac výhod ako nevýhod. Prvou a najvýznamnejšou z nich je, že krajina pod Tatrami nevznikla ako produkt revolúcie či národnooslobodzovacieho boja. Našťastie nevznikla ako entita, za ktorú hodno zomierať, ale logicky ako produkt elitnej manipulácie a racionálnej dohody. Našťastie ako národný štát vznikla relatívne nedávno a po odstúpení od organicizmu v polovici 90. rokov sa 1. mája 2004 stala časťou novej modernej superštruktúry. Ďalšou výhodou je stále pretrvávajúca autochtónna pluralita, na ktorej krajina stojí. Hoci takí Rómovia nemajú podľa učebníc literatúry a dejepisu čo hľadať napríklad na renesančnom námestí v Levoči a Maďari sú „od vekov“ nepriateľmi Slovákov, obe skupiny – resp. ich kultúrne reprezentácie a ideologizácie – stretávame v každodennom živote. Toto všetko hovorí v prospech moderného, dynamického a tolerantného Slovenska.

Na záver by sme zdôraznili, že Európa určite neohrozuje národ, lebo sama je „len“ podobne fungujúcou štruktúrou, vytvárajúcou svoju kultúru. To, že v prípade Európy je proces jej „budovania“ pre nás viditeľnejší, a tým sa javí ako väčšmi „umelý“ než v prípade „prirodzeného“ národa, je obrovskou výhodou. Platí to aj napriek tomu, že vyvrcholenie európskeho projektu je nejasné. Na rozdiel napríklad od nacionalizmu, ktorému ide primárne o vytvorenie národného štátu na vymedzenom a istou skupinou „od vekov obývanom“ území, Európa takéto zavŕšenie nemá (iba ak by ním bol blahobyt obyvateľov či všeobecne definované slobody a práva – tie však už pár desaťročí patria aj k atribútom národného štátu) a prinajmenšom diskurzívne sa ani nepokúša uzatvoriť v rámci vymedzeného geografického teritória. Keďže už vieme, o čo v skupinových lojalitách k organickým spoločenstvám ide, môžeme sa pre Európu rozhodnúť omnoho slobodnejšie a racionálnejšie. V prípade národností a národného štátu sme až na pár buditeľov a nacionalistov takúto možnosť bezpochyby nemali!


Referencie

  • Anderson, B. Imagined communities: reflections on the origin and spread of nationalism. London: Verso, 1983.
  • Bellier, I. a Wilson, T. (eds.) An Anthropology of the European Union. Building, Imagining and Experiencing the New Europe. Oxford and New York: Berg, 2000.
  • Shore, C. and Black, A. Citizens’ Europe and the Construction of European Identity” In Goddard, V. and Llobera, J. and Shore, C. (eds.) The Anthropology of Europe. Identities and Boundaries in Conflict. Oxford and Providence: Berg, 1994.

Autor pôsobí v Inštitúte Maxa Plancka pre sociálnu antropológiu v Halle nad Sálou, Nemecko

Ďalšie analýzy nájdete v Listoch SFPA, ktoré vydáva Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA