Pesimistický scenár, nie euroskepticizmus

Čo by ste povedali na to, keby sme sa na chvíľu preniesli do budúcnosti, o nejakých päť-šesť rokov ďalej, a pozreli sa, ako sa darí Slovensku v Európskej únii?

 

Píše sa rok 2008. Letargia z úspechu mala na svedomí, že Slovenská republika si nechala preletieť medzi prstami medzivládnu konferenciu, ktorá sa konala v roku 2004 a ktorej bola plnoprávnym členom. Nevyužila všetky možnosti, ktoré jej toto fórum poskytovalo na presadenie svojej vízie budúcej EÚ a svojho pôsobenia v nej. Dlhodobá vízia, skôr jej absencia, sa ukázala byť typickým a nie iba dočasným znakom slovenskej zahraničnej politiky.

Referendum o vstupe SR do EÚ sa skončilo nad všetky očakávania pozitívne. Pri vyše osemdesiatpercentnej účasti sa 70 percent zúčastnených vyslovilo za vstup. Za zdanlivo jednoznačnými číslami však ležala smutná skutočnosť. Kampaň bola charakteristická snahou vlády o udržanie si „nízkeho profilu“. Opäť raz zúročila svoju schopnosť veľmi sa vo veci nerýpať, aby nič nepokazila. Naplnila sa rovnica: vysoké očakávania + nízka informovanosť = vysoká účasť. Vláda sa už tradične uspokojila s päťminútovkami v televízii a farebným útokom na zmysly v tlači, aby udržala pozornosť letargickej verejnosti aspoň na konštantnej úrovni. K výsledkom referenda prispelo i to, že kampaň bola jednofarebná. Nemnohí odvážlivci, ktorí sa usilovali o prezentáciu „realistického“ pohľadu, boli mediálne bojkotovaní a zatlačení do úzadia, hoci mali čo povedať. Zasa sa raz ukázalo, že línie zlomu prebiehajú v slovenskej spoločnosti pozdĺž starých politických konfliktov, a keďže domáci euroskeptici boli „náhodou“ z nevhodného politického tábora, neboli vypočutí. Slovenská spoločnosť ešte stále nebola pripravená na plnohodnotnú celospoločenskú diskusiu, po ktorej jednak neexistoval dostatočný dopyt a práve tak absentovala i ponuka. Prebudiť spiacu občiansku spoločnosť sa sčasti podarilo až v rokoch 2005-2006, keď sa rozprúdila debata o ratifikácii ústavnej zmluvy pre Európsku úniu.

Stratení v inštitúciách

Vzhľadom na to, že nemáme možnosť náš obraz dostatočne zaostriť na detaily, venujme letmý pohľad inštitúciám. Trinásti slovenskí europoslanci sa svojej úlohy zhostili tak, ako sa na volených zástupcov občanov SR patrí – ich aktivity zanikajú v dave siedmich stoviek ostatných kolegov Európskeho parlamentu (EP) a oni samotní sa usilujú radšej verejne ani nevystupovať. Informovanosť domácej verejnosti o pôsobení slovenských poslancov v EP je mizivá. Napokon, už samotné voľby do EP v roku 2004 lámali negatívne rekordy v účasti. Slabých 37 percent oprávnených slovenských voličov sa unúvalo k volebným urnám, i keď do volieb šli transnárodné európske strany s kandidátmi na post predsedu Európskej komisie (EK). Európsky parlament je však neveľmi podstatný, pretože v EÚ momentálne dominuje medzivládna spolupráca na úkor komunitárnej.

Horšia je situácia v Rade ministrov (RM) a v Európskej rade (ER). Summity ER sa už permanentne konajú v Bruseli, ktorý je ústavným hlavným mestom únie. Rozhodnutia sa prijímajú výlučne kvalifikovanou väčšinou, sedem slovenských hlasov nemá prakticky nijakú váhu. Zástupcov SR na summitoch v kľúčových otázkach pravidelne prehlasujú. Predpoklad užšej vzájomnej spolupráce krajín V4, i s krajinami Benelux-u, sa ukázal byť chimérou a Slovensko sa snaží koordinovať svoj postup pri hlasovaniach najmä s Nemeckom a, paradoxne, s Poľskom. Navyše, slovenskí zástupcovia navštevujú summity s prakticky nulovou agendou a permanentne nepripravení sú len vo vleku udalostí. Následkom toho sa ani neusilujú pred summitmi čeriť pokojnú hladinu verejnej mienky nejakými požiadavkami, ktoré by sa i tak nedali pri váhe slovenských hlasov presadiť – to drasticky ukázali hneď prvé dva summity po vstupe. Slovensko sa od začiatku dostalo na okraj diania v EÚ, čo bolo umocnené jeho geografickou pozíciou na východnej hranici.

V Rade ministrov sa polročné rotujúce predsedníctvo nahradilo predsedníctvom tímovým a hoci celkový počet sektorových ministerských rád sa znížil, jedno z miest v tíme, obhospodarujúcom už plne komunitárnu spoluprácu vo veciach vnútra a spravodlivosti, sa ušlo i Slovensku.

Veľká slabá Európa

Pýchou SR je jej zástupca v Európskej komisii. Žiaľ, ani komisia už nie je tým, čím bývala. Vnútorná reorganizácia, vynútená neefektívnosťou zboru dvadsiatich piatich komisárov, znamenala vytvorenie dvoch skupín komisárov, užšej a širšej. Slovensko, podobne ako mnoho iných malých štátov, má svojich komisárov v skupine širšej, ktorá je blokovaná od úplných informačných tokov a nemá totožné rozhodovacie právomoci v porovnaní s užšou skupinou.

Predseda EK, volený Európskym parlamentom, je v porovnaní s predsedom ER len druhoradou postavou, pripomínajúcou postavenie predsedu vlády voči prezidentovi v piatej Francúzskej republike. Navyše, voľba predsedu EK parlamentom viedla k oslabeniu EK ako celku, pretože je spolitizovaná. Komisia politicky závislá a zodpovedná Európskemu parlamentu sa v kombinácii s väčšinovým rozhodovaním v RM ukázala ako najhorší možný variant. Mnohé vlády členských štátov sa necítia viazané rozhodnutiami navrhovanými spolitizovanou EK (najmä, keď ich domáca vláda je zložená z iných politických „farieb“) a prijatými váženým hlasovaním v RM, respektíve v ER. Toto je i častý prípad Slovenska, ktoré si zachováva pravicovú vládnu konšteláciu, kým vo väčšine ostatných členských krajín je pri moci opäť ľavica. Množia sa prípady nedodržiavania zákonných noriem EÚ a slabá EK, rovnako ako Európsky súdny dvor, nie sú v stave zabezpečiť aplikáciu a vynucovanie európskeho práva.

Nerovní rovní

Reálne pociťovaná existencia problémov prispela k úsiliu niektorých členských štátov prehĺbiť integráciu v oblastiach, ktoré považovali za mimoriadne dôležité. Zatiaľ sa využívajú možnosti, ktoré im poskytuje text ústavnej zmluvy – články o zvýšenej či posilnenej spolupráci. Európska únia prijatím ústavnej zmluvy nepokročila viac na ceste k federálnemu superštátu, ako sa mnohí obávali (a niektorí túžili). Hlavným deliacim kritériom je i naďalej členstvo v eurozóne, kam teraz patrí aj Veľká Británia so Švédskom. Krajiny, ktoré do únie vstúpili počas zatiaľ posledného rozšírenia v roku 2004, nespĺňajú, napriek enormnému úsiliu, prísne maastrichtské kritériá. Európska integrácia dostala podobu modelu „variabilnej geometrie“ – existujú rozličné oblasti, v ktorých sa skupiny členských krajín odhodlali k hlbšej integrácii prostredníctvom zvýšenej spolupráce. Skupiny sa čiastočne, ale nie plne prekrývajú. V EÚ existujú mnohé jadrá – hlbšie integrované krajiny – a rovnako viaceré periférie – štáty nezúčastňujúce sa na tej-ktorej politike. Nevyzerá to však na splnenie čiernych predpovedí nových členských štátov, že prehĺbenie spolupráce z nich spraví členov druhej kategórie. Skupiny ostávajú formálne otvorené.

Dôvody stavu sú mnohoraké. V prvom rade je to nedostatok financií. Implementácia acquis communautaire, ku ktorej sa nové členské krajiny zaviazali počas negociácií, sa ukázala byť tvrdým orieškom, zaťažujúcim ich už aj tak napäté rozpočty. Prvé roky po vstupe strávila Slovenská republika, ale aj ostatní noví členovia, pokusmi o prehodnotenie finančného zabezpečenia vstupu.

Možnosť doplniť priame platby poľnohospodárom o prostriedky z vlastného rozpočtu, vybojovaná v poslednej fáze negociácií v roku 2002, zostala len na papieri. Vlády argumentovali potrebou konkurovať len v priestore V4 a plnením konvergenčných kritérií z Maastrichtu. Jedinými beneficientmi boli, ironicky, slovenskí poľnohospodári. Konečne sa naučili koordinovať svoje nátlakové akcie s kolegami z Poľska, čo dodalo ich požiadavkám punc väčšej odbornosti i legitimity.

Nezamestnanosť sa v SR ustálila na úrovni okolo 15 percent. Zdá sa, že dnes toto percento už nijakú politickú stranu nevzrušuje. Prinajmenšom ani jedna z vládnych nehovorí o jej poklese. Oveľa závažnejším faktom je pokračujúci odliv mozgov (brain-drain) mladých ľudí – kvalifikovaných i nekvalifikovaných, neochotných zviazať svoj budúci osud s osudom Slovenska.

Peniaze, čo neprišli

Už od ukončenia vstupných rozhovorov nasledujú rok čo rok reštriktívne rozpočty. Ich reštrikčnosť je maskovaná údajnou previazanosťou na plnenie konvergenčných kritérií. Slovenská politická reprezentácia má totiž pocit, a nie neoprávnený, že v blízkej budúcnosti to bude práve spoločná mena, na ktorej sa bude takpovediac „lámať chlieb“ plnohodnotného členstva v EÚ. Naďalej však pokračuje tendencia vydávať vlastnú politickú agendu za celospoločenské záujmy. Ozdravné opatrenia znamenajú v konečnom dôsledku nižšie výdavky štátneho rozpočtu, krátené sú spotrebné i investičné výdavky.

Peniaze zo štrukturálnych a kohéznych fondov, ktoré boli pridelené ako časť finančného balíka vo finančnej perióde dobiehajúcej v roku 2006, zostali zväčša ležať ladom. Nenašiel sa dostatok dobrých projektov, chýbali i prostriedky zo štátneho rozpočtu, potrebné na spolufinancovanie náročných investičných projektov.

Rokovania o novom finančnom rámci únie na roky 2007-2013 boli skutočným trhákom. Až tu sa prejavili nároky nových členských krajín, hoci pri ukončení negociácií v roku 2002 sa zdali všetci spokojní. Opak bol pravdou. Namiesto požiadaviek reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky a štrukturálnych fondov a použitia uvoľnených financií na investície do infraštruktúry a ľudského kapitálu sa slovenská delegácia opäť nechala „strhnúť“, tentoraz vyjednávačmi Grécka, Poľska, Portugalska a Španielska. Status quo bol ubránený. Nedostatok empatie a solidárnosti zo strany starších členských štátov bol mimoriadne markantný – prevládlo presvedčenie, že nie je potrebné navyšovať prostriedky európskeho rozpočtu.

Sľubovaný zlatý dážď priamych zahraničných investícií sa nikdy nematerializoval. Naopak, zavedenie jednotných minimálnych sadzieb dane z príjmu právnických osôb v únii ešte viac oslabilo konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky, pretože Slovensko tak stratilo jeden z nástrojov, ktorými mohlo prilákať peniaze pre svoju podkapitalizovanú ekonomiku. Samozrejme, nejaké investície prichádzali i naďalej. Ich zloženie však nebolo pre SR žiaduce. Po znemožnení konkurovať daňovými úľavami a štátnou pomocou ostala jediným magnetom prítomnosť kvalifikovanej a lacnej pracovnej sily. I vládne opatrenia stimulujúce prílev investícií sa začali orientovať týmto smerom. Trh práce bol plne flexibilizovaný, aby sa vyšlo v ústrety potenciálnym investorom, nehľadiac na ohromné sociálne náklady. Slovensko ostalo „montážnou linkou“ pre vyspelejšie západné krajiny a miestna výroba predstavuje minimum pridanej hodnoty. Výskum a vývoj, potrebný pre kreatívne inovácie, prakticky neexistuje, čo vytvára podmienky na dlhoročné zaostávanie. Dnes už ani optimisti nehovoria o tom, že by SR dobehla „vyspelé“ krajiny za skôr než polstoročie.

Je tu ešte pár slov, ktoré treba dodať na záver. Obraz vykreslený vyššie nebol maľovaný euroskeptickým štetcom. V skarikovanej podobe zachytával súčasnú situáciu a dovádzal ju ad absurdum. To neznamená, že budúcnosť bude vyzerať takto. Čitateľovi preto odporúčam, aby článok bral len ako zlý sen, ktorý sa dostal na papier. Či sa stane skutočnosťou, bude závisieť aj od toho, akú európsku politiku bude robiť slovenská vláda.


Analýza bola uverejnená v rámci projektu Slovo o Európskej únii

REKLAMA

REKLAMA