Pohľad realite do očí

Aký je „Blairov plán pre Európu“? Komentár hodnotí program ekonomickej a sociálnej reformy, ktorý britský premiér predkladá EÚ, a šancu na naplnenie jeho cieľov.

SLOVO, Partner
SLOVO, Partner

 

„Pohľad realite do očí.“ Týmito slovami charakterizovali mnohí komentátori minulotýždňový prejav Tonyho Blaira pred Európskym parlamentom, v ktorom predstavil priority nastávajúceho britského predsedníctva EÚ. Opäť sa ukázalo, že jeho najväčšími politickými zbraňami sú mimoriadna schopnosť rečniť a veľmi dobrý tím poradcov píšucich prejavy. Po presne mierenej kanonáde rétoriky neostalo väčšine europarlamentu nič iné, než s Blairom súhlasiť – bez ohľadu na ich politickú príslušnosť.

Britský premiér nemal ľahkú úlohu. Z viacerých strán bol otvorene označený za príčinu krachu rokovaní o rozpočtovej perspektíve – a to dokonca aj Jean-Claude Junckerom, luxemburským premiérom, ktorého krajina pol roka držala predsedníctvo. Za to, že mu po prejave vyslovili predstavitelia najväčších politických skupín v Európskom parlamente podporu, nemôže však ďakovať len rečníckemu talentu a schopnému tímu. Na úrovni politickej elity v únii (s niekoľkými výnimkami) pravdepodobne silnie presvedčenie, že európska politika potrebuje zmenu. A Blair ju, zhodou okolností i vlastnou politikou, sčasti dokáže zosobniť.

Blairove výhody

Predovšetkým je britský premiér úspešným politikom. Vyhral tretie parlamentné voľby za sebou (bez ohľadu na to, či viac zapôsobili jeho schopnosti a politika vlády, alebo neschopnosť opozície a logika väčšinového volebného systému) a takticky sa dokázal vyhnúť hlasovaniam, v ktorých by čelil pravdepodobnej porážke (referendum o pristúpení k euru, alebo o európskej ústavnej zmluve). Neúspechy jeho strany vo voľbách do Európskeho parlamentu či na regionálnej úrovni jeho pozíciu podstatnejšie neovplyvnili. A hoci Labouristická strana stratila po májových voľbách veľkú prevahu v parlamente, a to bude od premiéra chcieť, aby si omnoho viac všímal názory vlastných poslancov, v najdôležitejších otázkach európskej politiky ho pravdepodobne podporia. Ďalší „veľkí európski lídri“ sú v úplne inom postavení – prezident Chirac tuší, a ostatní to vedia, že jeho hviezda definitívne hasne, kancelár Schröder už na jeseň pravdepodobne kancelárom nebude, rovnako tak premiér Berlusconi.

V kontexte často opakovaného spomínaného „britského euroskepticizmu“ je navyše Tony Blair skutočne proeurópskou alternatívou. Nech to znie akokoľvek paradoxne. V 80. rokoch patril k tým členom Labouristickej strany, ktorí pomohli zmeniť jej dovtedy negatívny postoj k členstvu v EÚ. Odkedy sa stal premiérom, napĺňal deklarovaný cieľ „postaviť Britániu do centra európskej politiky“.

Ak si odmyslíme jednoznačnú podporu zahraničnej politike Georga Busha (a predovšetkým neúspešnú snahu zohrať úlohu „mosta medzi EÚ a USA“), ktorá mu v európskej politike čiastočne obmedzila manévrovací priestor, tak sa mu to aj podarilo. Blairovi európski partneri si pravdepodobne uvedomujú, že britská Konzervatívna strana nikdy nepostaví do svojho čela niekoho, kto by prehlásil: „Toto je únia hodnôt, solidarity medzi národmi a ľuďmi, nie len spoločný trh na ktorom obchodujeme, ale politický priestor, v ktorom žijeme ako občania. Vždy to ak bude. Verím v Európu ako politický projekt. Verím v Európu so silnou a starostlivou sociálnou dimenziou. Nikdy by som neakceptoval Európu, ktorá by bola proste spoločným trhom.“

Aká reforma únie?

Británia nastupuje na čelo Európskej únie v čase, keď integračný proces potrebuje reformu. Pri tomto konštatovaní však netreba skĺznuť do klišé o „príliš rýchlej integrácii“, či „zastaralom európskom kontinentálnom kryptosocializme“. Európskej únii dnes nepomôže zastavenie prehlbovanie integrácie či „návrat k spoločnému trhu“ o nič viac, než zastavenie jej rozširovania. Dočasne možno poskytne pocit, že sa niečo deje, nebude mať však žiaden pozitívny vplyv na občanov a tým ani neposilní legitimitu celého procesu v ich očiach.

Európsky integračný proces je v očiach občanov stále menej demokratický, stále menej podriadený kontrole demokraticky volených orgánov. Súčasne mu vyčítajú neefektívnosť – dokáže vytvoriť spoločnú menu, či viac-menej spoločný trh, nevie však už zabezpečiť, aby boli prínosy integrácie pociťované rovnomerne v celej spoločnosti. Podobná kritika často vedie k „jednoduchému“ riešeniu – preniesť späť väčšinu z kompetencií na úroveň štátov, posilniť národné právo veta, či principiálne deregulovať ekonomiku. Ak si Európska únia vyberie túto cestu, problém zhorší, nie vylepší.

Politické elity členských krajín nie sú žiadnymi obeťami integračného procesu riadeného akýmsi tajomným spolkom ťahajúcim za nitky bruselskej politiky. Sú jeho zásadnými hráčmi. Majú rozhodujúcu úlohu pri prijímaní najdôležitejších rozhodnutí v únii. Priami zástupcovia občanov – poslanci Európskeho parlamentu – sú v mnohých prípadoch štatistami, ktorí môžu vysloviť (nie vždy záväzný) súhlas či nesúhlas. Presunutie akéhokoľvek množstva kompetencií späť na národnú úroveň, či posilnenie národného práva veta, preto neurobí nič s transparentnosťou rozhodovania v EÚ.

Len Európska únia, ktorá dokáže prispieť k vytváraniu ekonomicky efektívneho a sociálne inkluzívneho priestoru v rámci svojich hraníc, môže získať podporu občanov. Na jej vytváranie je však potrebné skutočné dodržiavanie princípu subsidiarity – ak sa o nejakej otázke rozhoduje na európskej úrovni, pretože je to efektívnejšie než na úrovni národného štátu, musí k rozhodnutiu viesť najmä posudzovanie európskeho záujmu, nie zložitý diplomatický tanec vyrovnávania „národných záujmov“ členských krajín. Typickým príkladom, ako to nemá fungovať, bola diskusia okolo rámcového rozpočtu – Luxemburské predsedníctvo, pod tlakom najväčších čistých prispievateľov, žiadajúcich obmedzenie výdavkov, sa rozhodlo škrtať v oblasti financovania výskumu, ochrany spoločných hraníc či vonkajšej politiky, nie zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky či britského rabatu. Ľahšie bolo obetovať spoločné priority, ako vkročiť do „zakázanej oblasti“ veľkých členských krajín.

Debata o „európskom sociálnom modeli“

Pri predstavovaní priorít britského predsedníctva venoval Blair veľkú časť prejavu potrebe ekonomickej a sociálnej modernizácie EÚ. Vychádzal z faktov, ktoré sú dostatočne známe. V roku 2000 si dala únia za cieľ vybudovať za desať rokov „najkonkurencieschopnejšiu poznatkovo orientovanú ekonomiku sveta“ a dnes, v „polčase“, je k tomu väčšina členských krajín i únia ako celok ďaleko. V EÚ je asi 20 miliónov nezamestnaných, úroveň produktivity zaostáva za medzinárodnými konkurentmi, indické univerzity produkujú ročne viac absolventov prírodovedných smerov, než európske, investície do výskumu, vývoja, informačných či biotechnológií rastú príliš pomaly… A k zoznamu treba pridať narúšanie sociálnej súdržnosti, vysokú nezamestnanosť aj v ekonomikách s pomerne rýchlym hospodárskym rastom a pod.

Najväčšie výzvy teda Európsku úniu čakajú v ekonomickej a sociálnej oblasti. Sociálne modely v európskych krajinách, ktoré je dnes módne kritizovať, dokázali v povojnovom období zabezpečiť na dlhé obdobie bezprecedentný sociálny zmier a umožnili sociálne kohézny ekonomicky rast. V mnohých členských krajinách však narazili na problémy. Blairovým riešením je britský model – je však prijateľný pre ostatné európske krajiny?

Netreba skĺznuť do klišé o „anglosaskom ekonomickom neoliberalizme“. Táto charakteristika mohla platiť počas vlády Margaret Thatcher, no labouristická vláda zahájila rozsiahly program vytvárania pracovných miest, podstatne zvýšila investície do niektorých sociálnych služieb, realizovala pomerne úspešný program bola proti detskej chudobe a zaviedla niektoré, v Británii dovtedy bezprecedentné, sociálne práva (ako je minimálna mzda, či práva pre rodičov). Ani zďaleka však nie je ružové všetko. Väčšina z vytvorených pracovných miest je v dočasných zamestnaniach ponúkaných pracovnými agentúrami, a práve takýto zamestnanci sú v Británii chránení najmenej zo všetkých krajín únie. Pre Britániu je tiež charakteristická pomerne vysoká miera relatívnej chudoby. Je síce pravda, že životné podmienky britského „chudobného“ sú (pri celkovo vyššej životnej úrovni krajiny) lepšie, než život chudobného v Bulharsku či na Slovensku, nič to však nemení na oslabenej sociálnej súdržnosti, ktorá prináša vlastné problémy ohrozujúce udržateľnosť spoločenského systému (výsledky možno pozorovať napríklad v rastúcom napätí medzi niektorými prisťahovaleckými komunitami a „pôvodnými“ Britmi). Flexibilita trhu práce nie je z pohľadu zamestnancov vyvažovaná silnými odbormi a tak proaktívnou štátnou politikou nezamestnanosti, ako napríklad v severských krajinách. V rozhodovaní sa o tom, ako modernizovať sociálne systémy, je potrebné brať do úvahy všetky tieto argumenty. Najväčšou slabinou britských predstáv v tomto kontexte je, že sa až príliš rezervovane stavajú k možnosti preniesť niektoré z aspektov hospodárskej a sociálnej politiky z národnej na európsku úroveň.

Cena za kameňovanie heretikov

Diskusia o ďalšom smerovaní európskej integrácie, do centra ktorej priviedla zhoda okolností Britániu, sa bude musieť vyhnúť tendencii, ktorá sa v európskej politike prejavuje čoraz výraznejšie – populizmu. Je ľahké odmietnuť predstavy Londýna o budúcnosti Európy ich označením za „euroskeptické“, či „útočiace sa európsky sociálny model“. Rovnako ľahké je diskreditovať postoj Paríža či Berlína nálepkou „nemoderne socialistický“. Používanie podobných klišé svedčí o snahe presadiť vlastnú predstavu o budúcnosti únie tým, že sa označí za „nevyhnutnú“, či „spoločnú európsku“. A to vedie k jedinému možnému výsledku – rozbití integrácie na „viacrýchlostnú Európu“ so všetkými pozitívnymi i negatívnymi dôsledkami. Možno sa tak podarí v určitom obmedzenom priestore vytvoriť (ekonomicky i sociálne) efektívnejšie a integračné jadro. No súčasne je treba zabudnúť na jednotnú úniu hovoriacu na medzinárodnej scéne spoločným hlasom, na úniu ako priestor garantujúci štyri základné slobody pre všetkých, i na transparentnú úniu, s inštitúciami a rozhodovacími procesmi, ktoré sú občania schopní efektívne kontrolovať.


Ďalšie komentáre a analýzy nájdete na stránkach týždenníka Slovo

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA