Prečo sme svedkami „lámania chleba“ v EÚ?

Analýza hodnotí riziká odmietnutia ústavnej zmluvy vo Francúzsku a zamýšľa sa nad jeho príčinami a možnými následkami.

 

Tento víkend referendum vo Francúzsku rozhodne o tom, či ústavná zmluva dostane možnosť byť testovaná v iných štátoch, alebo či ju francúzski voliči potopia. Podľa najaktuálnejších prieskumov vedie strana oponentov v pomere 54:46, čo dáva právo byť pesimistickým, pokiaľ ide o vyhliadky ratifikácie vo Francúzsku.

Článok si nekladie za cieľ analyzovať budúci možný vývoj ratifikácie ústavnej zmluvy po prípadnom NIE. Chcem upriamiť pozornosť na dôvody, ktoré stoja za problémami s referendom, pred ktorými stojí Francúzsko (a o 3 dni neskôr Holandsko a neskôr Poľsko, Česko či Veľká Británia), pretože tieto problémy majú mnoho do činenia nielen so špecifikami jednotlivých štátov, ale so štruktúrou EÚ ako politického systému.

Aj keď v súčasnej predreferendovej diskusii nie je takmer vôbec spomínaný demokratický deficit únie, problémy, spojené s referendom, sú jeho dôsledkom. V 90. rokoch bol demokratický deficit únie vnímaný natoľko, že niekoľko po sebe nasledujúcich medzivládnych konferencií (vedúcich k Amsterdamu, Nice a Konventu) malo nájsť riešenie tejto otázky.

Nechcem sa zaoberať špekuláciami o tom, čo bude nasledovať po prípadnom neschválení ústavnej zmluvy. Tu je možností niekoľko: zastavenie ratifikačného procesu alebo jeho pokračovanie, plán B alebo stroskotanie, opätovné referendum ako v prípade Írska a Zmluvy z Nice. O tom je možné špekulovať neskôr, pretože zatiaľ je to predčasné. Chcel by som však upozorniť na iný aspekt, súvisiaci s procesom ratifikácie ústavnej zmluvy a problémov, ktoré v tejto súvislosti vyplávali na povrch.

V prvom rade – trochu histórie. Proces európskej integrácie bol od svojho počiatku procesom, vedeným politickými elitami, ktoré prijímali dôležité rozhodnutia ako zakladajúce zmluvy, alebo ich menili, a to všetko za predpokladu existencie „povoľujúceho konsenzu“ populácií tých štátov, ktoré sa na integrácii zúčastňovali.

To, čo bolo dostatočné počas 50.-80. rokov 20. storočia, sa v uplynulom desaťročí zmenilo: už nie je možné rátať s podporou pre integráciu ako s a priori daným faktorom. Ukázala to ratifikácia Maastrichtskej zmluvy, ktorá neprešla v Dánsku a prešla len s odretými ušami vo Francúzsku. Pokračovalo to zmluvou z Nice, ktorá bola dvakrát predložená voličom na schválenie v referende v Írsku.

Prečo je problémom schválenie revidovaných zmlúv, keď vo všeobecnosti sa integrácia európskeho kontinentu považuje za bezprecedentný historický úspech? Odpoveď je nasledovná: EÚ nie je medzi voličmi populárna, aj keď sa dotýka každodenného života mnohých Európanov – napr. spoločnej meny v ich peňaženkách alebo spoločného trhu pre 450 miliónov spotrebiteľov či finančnej pomoci pre chudobnejšie regióny.
EÚ však nedokáže odvrátiť zraky voličov od ich hlavného politického referenčného rámca, ktorým ostáva ich pôvodný štát.

Voľby do EP sa pri absencii celoeurópskych otázok, transnárodných politických strán s nadnárodnou kandidátkou vedú pozdĺž národných línií ako národné voľby druhého rangu, ktoré nedokážu prelomiť apatiu voličov. Preto sa tieto voľby považujú za (často polčasové) hlasovanie o ne/dôvere domácej vláde a voličská účasť na nich má od roku 1979, keď sa konali po prvý raz, permanentne klesajúcu tendenciu.

Prečo to však tak je? Únia bola a je činne práve v takých oblastiach, ktoré sú na okraji pozornosti voličov: colná únia, odstraňovanie taríf a kvót na pohyb tovarov, harmonizácia technických štandardov a podobne. Naproti tomu fiskálna politika, sociálna a daňová politika ostávajú naďalej pevne v rukách členských štátov.

Aj v tých oblastiach, ktoré patria do kompetencie únie, politické iniciatívy neodrážajú nevyhnutne názory majority voličov, pretože rozhodovací proces v únii je nevyvážene vychýlený v prospech vlád členských štátov (a podľa argumentácie niektorých v prospech lepšie zorganizovaných záujmov podnikateľských kruhov).

Pri absencii skutočne dôležitých otázok v gescii Bruselu a apolitickej, neveľmi vzrušujúcej povahe integrácie nie je divom, že ak sa raz za čas podarí zmobilizovať ináč apatickú väčšinu voličov, je výsledok nepredvídateľný a môže byť iracionálny. Obzvlášť referendá sa nesú v duchu útržkovitých, neúplných alebo chaotických informácií. Tak je to aj s mobilizáciou más v prípade francúzskeho referenda: početné skupiny voličov sa povedia svoje oui alebo non , často na základe zjednodušených symbolov, mýtov alebo hesiel, nehovoriac o sympatií či antipatií ku konkrétnym politikom. Do diskusie tak vnikajú emócie a strach – záplava imigrantov, ktorí vezmú domácom pracovné príležitosti a zvýšia nezamestnanosť, možný vstup Turecka a strata kresťanského dedičstva Európy.

Práve tak sa stáva inokedy pokojný diskurz ideologickým bojiskom: napríklad v prípade smernice o liberalizácii služieb, ktorá podľa ľavice povedie k sociálnemu dumpingu, kým podľa pravice by mala napomôcť dokončeniu jednotného trhu, priniesť pracovné miesta a zvýšiť blahobyt všetkých. Zaujímavé je sledovať relatívne ľahostajné vnímanie únie väčšinou voličov v domácich politických diskusiách jednotlivých krajín. Len tak je možné vysvetliť skutočnosť, že vo Veľkej Británii sa argumentuje tým, že EÚ je socialistická, kým vo Francúzsku sa tvrdí, že únia vo svojej súčasnej podobe je vo vleku neoliberalizmu a vzďaľuje sa od Francúzmi preferovaného (aj keď v únii len abstraktného) sociálneho modelu.

Riešenie je možno úplne jednoduché: otvoriť občanom väčšiu možnosť trvalej účasti na procese integrácie, jeho politizácia (vnesenie základných politických konfliktov do centrálnych inštitúcií EÚ). Občania musia mať pocit, že svojím hlasom niečo reálne ovplyvnia (vytvoria parlament, ktorý bude kreovať exekutívu, ktorá bude konať tak, aby to odrážalo ich preferencie) a nepremrhajú ho.

V tomto ohľade ani ústavná zmluva nepredstavuje radikálny rozchod s minulosťou, len konzervuje stav, ku ktorému únia dospela v 90. rokoch v Maastrichte, Amsterdame a Nice. Je možné, že únia dospela do akéhosi rovnovážneho bodu, a to bez ohľadu na to, či ústavná zmluva procesom ratifikácie prejde alebo nie. Únia jednoducho dosiahla bod, z ktorého je už ťažko za súčasných podmienok napredovať vpred. Nie je platná prirovnanie integrácie k bicyklu, na ktorom je nutné neustále šliapať do pedálov, inak jazdec spadne. Možno nie je neskoro a naučené lekcie je možné použiť v budúcnosti: nič z toho však už výsledku nedeľňajšieho referenda nepomôže.


Ďalšie analýzy a komentáre nájdete na stránkach Euroatlantického centra.

REKLAMA

REKLAMA