Prišli sme vstupom do Európskej únie o štát?

Autorka, súčasne aktívna politička, polemizuje s názorom, že vstup do Európskej únie znamená stratu národnej suverenity. Podľa nej: „Európska únia už totiž dávno stratila so zreteľa národné štáty - ide o nás, jej občanov.“

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Národný štát je jedným z najsilnejších a najstabilnejších pojmov v slovníku historikov a politológov. Hlavne politológovia sa v poslednom čase venujú skúmaniu jeho dynamického vývoja a vysvetľovaniu jeho meniacej sa úlohy či už smerom dovnútra – teda k svojim občanom, alebo smerom navonok – k iným štátom a ich zoskupeniam. Politici sa zase pozerajú na národný štát zo subjektívneho hľadiska politickej strany, ktorú zastupujú, alebo z hľadiska politického prúdu, ku ktorému sa hlásia, a snažia sa politicky ťažiť obhajovaním alebo kritizovaním tohto vývoja. Všetky tri skupiny sa však zhodnú na tom, že národný štát už dávno nie je jediným a najdôležitejším aktérom medzinárodných vzťahov.

Takisto si dnes už len málokto myslí, že hlavnou úlohou národného štátu je zachovať a brániť národnú identitu jeho občanov. Jasným dôkazom je aj fakt, že pojem národný štát sa čoraz väčšmi nahrádza inými, nie menej silnými pojmami, napríklad pojmom suverénny štát.

Niečo podobné možno konštatovať aj na adresu medzinárodných organizácií, do ktorých sa už štáty nezoskupujú kvôli neformálnym vyhláseniam, získavaniu kontaktov a ktoré bez výslovného súhlasu svojich členov nemôžu urobiť takmer nič. V súčasnosti sú niektoré medzinárodné organizácie silnými a významnými aktérmi medzinárodných vzťahov – ich členovia im odovzdali mandát na riešenie problémov, ktoré sami nevedia zvládnuť. Tieto medzinárodné organizácie nepôsobia už len smerom k svojim členom – štátom, ale komunikujú aj medzi sebou – navzájom si uznávajú dokumenty, vyjadrujú sa ku konaniu či pôsobeniu ostatných aktérov medzinárodnej politickej scény. Dnes už teda neprijímajú vyhlásenia k vývoju a udalostiam vo svete len prezidenti, premiéri a ministri zahraničných vecí suverénnych štátov. Čoraz častejšie to bývajú predsedovia výborov, komisií, rád a zborov medzinárodných organizácií. K nim sa obracajú mikrofóny novinárov, aby zachytili ich názory a vyhlásenia. Smutným spôsobom potvrdzujú legitimitu a dôležitosť medzinárodných organizácií aj teroristi, ktorí sa vyhrážajú ich predstaviteľom a vydieraním sa snažia zmeniť ich postoje.

Kto hrá dominantnú úlohu?

Často sa špekuluje nad tým, ktorý z týchto dvoch aktérov – štát alebo medzinárodná organizácia – má dôležitejšiu úlohu. Zástancovia silného národného štátu tvrdia, že práve vývoj štátov predurčuje vývin a meniacu sa úlohu medzinárodnej organizácie, ktorej sú členmi. Podľa ich oponentov zas charakter, smerovanie a činnosť svojich členov ovplyvňujú medzinárodné organizácie. Podľa môjho presvedčenia sú obe stanoviská pravdivé len čiastočne – štát a medzinárodná organizácia sú totiž dve prepojené entity, ktoré v súčasnosti síce navonok pôsobia nezávisle, čo často dokazujú aj protichodnými vyhláseniami, ale ich skutočný vývoj, smerovanie a sila sú od seba navzájom závislé. A preto sa nemení len úloha štátov a medzinárodných organizácií, ale aj ich vzťah. Kým v minulosti išlo skôr o jednosmerný proces – medzinárodné organizácie formovali a legitimizovali najmä štáty -, dnes môžeme hovoriť aj o opačnej postupnosti. Nie náhodou si mnohé štáty ako svoju zahraničnopolitickú prioritu stavajú integráciu do istých medzinárodných zoskupení – snažia sa stať súčasťou tých spoločenstiev, ktoré vnímajú ako dôležitého garanta hodnôt a princípov, ktoré sa sami snažia dosiahnuť; patrí k nim napríklad politická a hospodárska stabilita, ľudské práva či vláda zákona. Samo začlenenie do týchto štruktúr potom považujú za nadobudnutie, resp. posilnenie legitimity štátu. Tento proces veľmi dobre vystihuje vzťah Slovenska a Európskej únie.

Slovenská suverenita v EÚ

Z častých a protichodných vyjadrení o postavení Slovenska v Európskej únii je jasné, že ich vzťah je nielen dynamický, ale aj dôležitý. Niekedy síce skôr pre politikov ako pre občanov, ale tento postoj je výsledkom prirýchleho vývoja z hľadiska občanov, ako aj globálnej tendencie k apatii voči všetkému, čo sa nás priamo netýka. Medzi tými, ktorých táto otázka zaujíma, nájdeme viaceré odlišné názory. Jedni sa obávajú, že Slovenská republika ako aktér medzinárodných vzťahov stráca na význame, pretože jej úlohy a kompetencie postupne preberá únia, ďalší sa z tohto vývoja tešia – dúfajú, že Európska únia, združujúca oveľa vyspelejšie štáty, ako je Slovensko, dokáže lepšie riešiť problémy, s ktorými sa naša vláda neúspešne borí. Iní v ňom vidia príležitosť, ako sa dostať z vlastnej krajiny a nájsť uplatnenie niekde inde. Ako vždy, pravda je niekde v strede. Jediní, s ktorými nemôžem súhlasiť, sú tí, čo majú pocit, že tento vývoj sa ešte dá zvrátiť, a keďže im je jasné, že nie je reálne dostať našu krajinu z únie von, usilujú sa aspoň o to, aby sme sa pre svoj tvrdohlavo nekompromisný a neprogresívny postoj dostali do izolácie.

Otázka, či je vstup Slovenska do Európskej únie prínosom, už bola často položená a aj zodpovedaná. Predmetom diskusie by však stále malo zostať, aké je a bude postavenie nášho štátu v únii. V súčasnosti nie je odpoveď na túto otázku jasná. Situáciu komplikuje jednak to, že únia zobrala na svoje plecia dve ťažké bremená naraz – vlastnú reformu a najväčšie rozšírenie vo svojej histórii. Či je tento projekt zvládnuteľný, ukáže budúcnosť. Jeho úspech však závisí aj od Slovenska ako členskej krajiny. Ja verím, že úspešný bude – únia má na to všetky predpoklady. Jej budúcnosť totiž leží na srdci predstaviteľom a občanom 25 krajín Európy, pretože je to projekt, do ktorého už veľmi veľa investovali.

A najmä preto, lebo únia ako celok si stanovila správne ciele. Ciele, ktoré sa členské štáty už roky snažia viac či menej úspešne dosiahnuť. Ciele ako trvalý mier, politická a hospodárska stabilita, trvalo udržateľný rozvoj, boj proti chudobe, solidarita, tolerancia, rovnaké zaobchádzanie (nediskriminácia) a ochrana základných práv a slobôd každého občana budú vždy aktuálne.

Kľúčom k úspechu celého európskeho projektu je to, či sa 25, 27 alebo 31 krajinám podarí nájsť spôsob, ako tieto ciele efektívne splniť bez toho, aby únia skĺzla do tých istých problémov, ktorým čelia jej členské krajiny. Či už je to korupcia, nekompetentnosť, prílišná centralizácia, nadmerné zasahovanie do života občanov alebo prekvitajúca byrokracia. Jeho úspech závisí aj od toho, či si jednotlivé členské štáty dokážu uvedomiť dôležitosť týchto cieľov a povzniesť sa kvôli nim nad vlastné záujmy (ich sebeckosť sa často snažia prekryť práve návratom k potrebe silného „národného“ či „suverénneho“ štátu).

Postavenie a úloha nášho štátu v celom tomto projekte závisí najmä od nás samých. Od toho, či si tieto ciele dokážeme osvojiť, či si dokážeme na čelo postaviť ľudí, ktorí chcú tieto ciele dosiahnuť pre 5,5 milióna občanov, a nie iba pre úzku skupinu ľudí; či dokážeme rozlíšiť medzi tým, čo je dobré len pre tých 5,5 milióna občanov a čo je dobré pre 90-násobne vyšší počet ľudí; či v sebe nájdeme odvahu zobrať časť zodpovednosti za úspech európskeho projektu; či naše politické strany prestanú zbierať politické body na kritike fungovania únie a začnú sa snažiť robiť niečo pre jeho vylepšenie; a najmä od toho, či dokážeme pre občanov vytvoriť podmienky, aby si mohli v tomto európskom projekte nájsť uplatnenie a mali možnosť prispieť k jeho úspechu – aby sa tento úspech stal aj ich, teda naším úspechom. Európska únia už totiž dávno stratila so zreteľa národné štáty – ide o nás, jej občanov.


Autorka je podpredsedníčkou ANO a Európskych liberálov

Ďalšie analýzy nájdete v Listoch SFPA, ktoré vydáva Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA