Quo vadis, Európa?

Na pozadí neúspešného summitu EÚ 16. a 17. júna 2005 hodnotí autor úlohy, ktoré stoja pred britským predsedníctvom, ale aj hlbšie zmeny prebiehajúce v procese európskej integrácie.

eac, fpvmv
eac, fpvmv

 

„Európska únia nie je v kríze, je v hlbokej kríze“, týmito slovami uzavrel luxemburský premiér Jean Claude Juncker summit, ktorý sa skončil 18. júna v Bruseli.

Posledné tri týždne spôsobili v Európskej únii otras a vytriezvenie pre európskych politikov, ktoré sa dá nazvať aj wake-up call. Začalo sa to 29. mája, keď francúzski občania rozhodovali o osude európskej ústavy. Francúzsky prezident Jacques Chirac si určite nemyslel, že Francúzsko ako motor európskej integrácie, bude práve tým prvým členom, kde sa tento ratifikačný proces zadrhne. Pri vyhlasovaní referenda pociťoval hrdosť, že Francúzi budú priamo rozhodovať o osude tohto dokumentu. Žiaľ, toto sa mu vypomstilo, pretože Francúzi európsku ústavu zamietli v 55%- nej väčšine pri mimoriadne vysokej účasti. Politickí analytici našli mnoho faktorov, ktoré tak silno zapôsobili na občanov. Či už to boli domáce problémy s vysokou nezamestnanosťou, nespokojnosť s vládou, alebo vonkajšie ako rozširovanie únie o Turecko alebo strach o narušenie francúzskeho štedrého sociálneho systému novými a životaschopnými liberálnymi ekonomikami zo strednej a východnej Európy, kde je Slovensko dobrým a reprezentatívnym príkladom.

Len tri dni po tomto francúzskom šoku vyjadrili v referende svoj názor aj Holanďania. A žiaľ, stalo sa to čo sa dalo očakávať. Silné protieurópske nálady boli francúzskym odmietnutím ešte viac posilnené a nastal domino efekt, kedy Holanďania v ešte väčšom 62%-nom pomere zahlasovali proti európskej ústavnej zmluve. Dôvody, ktoré viedli k takémuto ich rozhodnutiu sú veľmi podobné ako tie francúzske. Reflektovali totiž prítomnosť a neďalekú minulosť, pričom sa vôbec nepozerali do budúcnosti a na fungovanie európskej ústavy.

Krajiny, ktoré európsku ústavu ratifikovali pred francúzskym a holandským referendom, tak vo veľkej miere spravili prostredníctvom národných parlamentov. Jediná výnimka bolo Španielsko, kde sa referendum uskutočnilo s kladným výsledkom, avšak pri nízkej 33%-nej účasti. Práve preto je na mieste otázka, či sa otázky takéhoto charakteru majú rozhodovať v národných parlamentoch, alebo pomocou všeľudového hlasovania. Voliči totiž berú do úvahy mnoho iných faktorov ako len predmet otázky a preto je potom otázne či výsledok takéhoto hlasovania je skutočný vox populi, alebo je to aktuálna nálada spoločnosti na vládu. Sú to ale čierne miesta demokracie, keď sa práve demokracia stáva tyraniou väčšiny. Oveľa účinnejšie je preto nechať takéto rozhodnutia na politické elity, ktoré potom za to ponesú politickú zodpovednosť.

Európsku úniu však do súčasnej krízy nedostalo len zablokovanie procesu ratifikácie európskej ústavy, ale aj neschválenie rozpočtu na roky 2007 až 2013. S týmito zamietnutými referendami sa otvorila Pandorina skrinka s množstvom ďalších problémov. Či už to je ešte nedostatočné strávenie nových desiatich pristúpených krajín, ekonomická situácia eurozóny alebo ďalšie rozširovanie, ktoré sa však dočasne zastaví na počte 27, pretože zamietnutím európskej ústavy zostáva v platnosti Zmluva z Nice.

Práve neschválenie rozpočtu v takej podobe ako bol navrhnutý dáva Európskej únie možnosť na vnútornú ekonomickú reformu. Na seba totiž narazili dva hlavné problémy. Prvým je poľnohospodárska politika, kam smeruje až neuveriteľných 43% peňazí z rozpočtu. Poľnohospodárska politika bola prioritná v 60-tich rokoch minulého storočia, kedy v období studenej vojny bola prvoradá otázka potravinovej sebestačnosti. To však už dnes neplatí. Štedré dotácie do agrosektora kazia trh a neučia poľnohospodárov správať sa trhovo. Dôležitá je tiež poznámka, že v poľnohospodárstve pracuje len 5% obyvateľstva únie. Európska únia by taktiež nemala zabúdať na dodržiavanie Lisabonskej stratégie. Aj keď komisia pod vedením bývalého holandského premiéra Wima Koka potvrdila nesplniteľnosť Lisabonskej stratégie do roku 2010, únia by na jej ciele nemala úplne rezignovať. A jedným z hlavných cieľov je preorientovať európsku ekonomiku na znalostnú. Pri tomto bode je skutočne kľúčové prehodnotiť ciele rozpočtu, a namiesto agrosektora nasmerovať peniaze do vedy, výskumu a školstva. Je taktiež otázne prečo Európska únia podporuje rozvojové krajiny v ich poľnohospodárstve, keď potom chráni svojich roľníkov pred dumpingovými cenami potravín z mimoeurópskych krajín. Druhým rozpočtovým problémom je výška britského príspevku, ktorého časť sa im potom vracia. Tento britský rabat vybojovala ešte Margaret Tchatcherová v 80-tich rokoch, keď bola britská ekonomika v kríze. Dnešným pomerom však už nezodpovedá.

Nasledujúci polrok bude mať Veľká Británia predsedníctvo v EU. Bolo by preto veľmi dôležité, aby sa počas tohto predsedníctva podarilo Tonymu Blairovi urobiť dohodu o rozpočte, s ktorým by súhlasili všetky krajiny a zároveň by to bola podoba zreformovaného prerozdeľovania peňazí, ktoré by zodpovedalo novému ekonomickému prostrediu na začiatku 21. storočia. Európska únia má totiž v tejto situácií dve možné cesty. Jednou je ešte väčšia kríza, ktorá by mala nepredstaviteľné následky, a druhou je konsenzus ktorý prinesie zreformované prostredie a posilní postavenie Európskej únie.


Ďalšie komentáre a analýzy nájdete na stránkach Euroatlantického centra

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA