Skutočne občan?

Analýza tvrdí, že návrh európskej ústavy urobí EÚ omnoho efektívnejšou, demokratickejšou a jej obyvatelia sa stanú občanmi v plnom politickom zmysle toho slova.

 

Reprezentatívna vláda, spolu s vládou zákona, je základným politickým právom občanov v moderných demokraciách. Napriek tomu, hoci EÚ je zodpovedná za podstatnú časť zákonov podľa ktorých majú ľudia žiť, míňa minimálne časť daní, ktoré oni platia a občania členských štátov boli nazvanými občanmi únie, nie je zvykom pýtať sa, predovšetkým v Británii, do akej miery únia tieto základné politické práva rešpektuje. Od svojho vzniku v roku 1952 sa však EC/EÚ pohla smerom k napĺňaniu. Pravdepodobne najdôležitejšou črtou návrhu ústavy predloženého Konventom je, že môže byť videný ako ďalší rozhodujúci krok.

Článok I-45 hovorí, že „fungovanie únie má byť založené na princípoch zastupiteľskej demokracie“ a návrh v skutočnosti aj ide ďaleko smerom k uzákoneniu legislatívy a kontroly exekutívy zástupcami priamo volenými občanmi. Súhlas s prijímanými zákonmi, vrátane výdavkovej časti rozpočtu, ako Európskym parlamentom, tak aj Európskou radou, má byť všeobecným pravidlom (až na, typicky, niektoré výnimky). Tým sa mnoho z legislatívnych právomocí dostáva jednak do rúk zástupcov volených občanmi, zároveň do rúk zástupcov štátov – tak, ako je to typické pre federálne politické systémy.

Legislatívna úloha vlády má byť oddelená od zahraničnej politiky Radou pre zahraničné záležitosti, ktorej bude predsedať minister zahraničných vecí únie. Až na niektoré výnimky sa má stať hlasovanie kvalifikovanou väčšinou pravidlom aj v Rade pre legislatívu a všeobecné záležitosti. Komplikovaný proces vážených hlasov štátov, ktorý sa tak ťažko vysvetľoval občanom a tak málo vyhovoval požiadavkám rozšírenia, bol nahradený väčšinou minimálne polovice členských štátov reprezentujúcich minimálne tri pätiny obyvateľstva EÚ. Rada sa tým, vo svojich legislatívnych funkciách, stáva čímsi ako snemovňou zástupcov štátov, konajúcou spôsobom pochopiteľným pre občanov. Ostáva však otázkou, či jej rokovania budú tak otvorené, ako by to malo pri demokratickej legislatívnej komore byť.

Svojrázne usporiadanie, v ktorom bude mať každý členský štát jedného zástupcu v Komisii, no len pätnásť z nich bude mať hlasovacie práva posúvané na rotačnom princípe, prilákalo mnoho pozornosti. No metóda výberu prezidenta a ostatných komisárov je pre princíp zodpovednosti exekutívy zástupcom občanov omnoho relevantnejšia. Návrh hovorí, že „Komisia má byť zodpovedná Európskemu parlamentu“ a zároveň že parlament „má voliť prezidenta Komisie“. Úloha prezidenta pri tvorbe komisie bola tiež posilnená – právom vybrať si komisárov s hlasovacím právom bez akýchkoľvek formálnych obmedzení. Stáva sa tým viac podobný premiérovi formujúcemu si kabinet. Úloha parlamentu je posilnená jeho právom potvrdiť, alebo odmietnuť komisiu ako celok.

Dôležitosť parlamentnej voľby prezidenta Komisie nie je až tak jasná, pretože musí len súhlasiť, alebo odmietnuť kandidáta navrhnutého Európskou radou. No tá má pri svojom výbere brať do úvahy výsledky európskych volieb a rozhodnúť o kandidátovi „po vhodných konzultáciách“. Ak ho väčšina europoslancov nepodporí, rada musí opäť postupovať podľa rovnakých procedúr pred tým, než navrhne nového kandidáta. Parlament by teda mal byť schopný zmeniť procedúru praktiky na spolurozhodovanie s Európskou radou. Vzhľadom na fakt, že Komisia by mala byť akceptovateľná pre všetky štáty, ale aj zástupcov volených ľuďmi, bol by to optimálny prípad. Občania by zároveň mohli vidieť, že ich hlasy v európskych voľbách spoluvytvárajú charakter exekutívy i legislatívy.

V skratke, okrem sféry zahraničnej politiky a obrany, návrh skutočne uplatňuje princípy zastupiteľskej vlády a, s rovnakými výnimkami, vláda zákona, ktorá je už silná v oblastiach v kompetencii EÚ, je v niektorých iných smeroch posilnená. No napriek rastu zodpovednosti únie v spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike, a napriek tomu, že návrh dáva Európskej rade právo rozhodnúť o posune k „spoločnej obrane“, celý tento systém ostáva v predovšetkým medzivládnej rovine, s jednohlasnosťou ako všeobecným pravidlom a minimálnou úlohou parlamentu. Rozdiely okolo Iraku zdôraznili otázku, či bez pokračujúceho procesu inštitucionálnej reformy aj v tejto oblasti, nemôže takýto intenzívny rozpor medzi štátmi poškodiť úniu ako celok. Ja však očakávam, že vylepšenia komunitárneho systému, ktoré predstavil návrh ústavy, budú tak zreteľne demokratickejšie a efektívnejšie, že prevážia aj v zahraničnej politike EÚ. Pravda, ak ich štáty prijmú. Vtedy sa obyvatelia únie stanú občanmi v plnom politickom zmysle toho slova.


Profesor John Pinder je predsedom The Federal Trust

Viac analýz si možno prečítať na internetovej stránke The Federal Trust

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA