Strašiak európskej ústavy? – Zbytočné mýty

Komentár si všíma niektoré z mystifikácií, ktoré sa objavili v diskusii o návrhu európskej ústavnej zmluvy, ale aj v súvislosti s fungovaním únie ako takej.

 

Debata o európskej ústave na úrovni vlád finišuje. Napriek optimistickým vyjadreniam niektorých predstaviteľov únie nie je zďaleka jasné, či sa ústavu podarí v júni „na druhý pokus“ prijať. Aj pri pozitívnej odpovedi ju bude ešte očakávať skúška ratifikačným procesom v jednotlivých členských krajinách. Ešte dlho tak ostane legitímnou otázka, či únia vôbec ústavu potrebuje. Ak má však byť táto pochybnosť aj zmysluplná, musí stáť na reálnych argumentoch, nie na mnohokrát opakovaných mýtoch.

Najradikálnejšie výhrady voči prijatiu európskej ústavy sa v mnohom podobajú kritike Európskej únie ako takej. Správne poukazovanie na nedostatky v integračnom procese sa však príliš často miešajú s mystifikáciou.

Zbytočná…

Základným argumentom používaným proti európskej ústave je, že je v podstate zbytočná. Európska únia sa na fungovanie s 25 (či 27) členmi pripravila už Zmluvou z Nice a to robí z celého konštitučného procesu len rétorické cvičenie pre technokratov a lídrov. Občania únie prijatím ústavy nič nezískajú, môžu dokonca stratiť – minimálne čas, ktorý mohol byť namiesto zbytočných diskusií použitý na riešenie skutočných problémov únie.

Je samozrejme pravdou, že neprijatím ústavy sa rozšírená únia nerozpadne. Zmluva z Nice priniesla inštitucionálne zmeny potrebné na jej ďalšie fungovanie. To je však čisto kvantitatívny pohľad. Ciele stanovené v Laekenskej deklarácii v decembri 2001 (tá viedla k vytvoreniu Konventu a ten zas vypracoval návrh európskej ústavy) boli širšie – vyššia efektivita, demokratickosť a transparentnosť EÚ. Netýkali sa teda len samotného rozšírenia, ale dlhodobých problémov. Tie by sa dali zhrnúť do výrazu „rozširujúca sa priepasť medzi inštitúciami a občanmi EÚ“. Európske inštitúcie majú stále väčší objem kompetencií a preto „približovanie Európy občanom“ znamená posilňovanie demokratickej kontroly.

Komplikujúca…

O návrhu európskej ústavy sa často hovorí, že je príliš dlhý a neprehľadný. Následkom toho sa stáva neprehľadnejšou, a tým aj vzdialenejšou od občanov aj samotná Európska únia. Táto výčitka však nie je pravdivá. Európska ústava zhŕňa do jedného celku všetky predchádzajúce zmluvy (okrem Euratomu) a zjednodušuje právnu terminológiu v EÚ.

Na európsku ústavu sa naviac treba pozerať v kontexte politickej situácie a historického vývinu. Integrácia je dlhým a komplikovaným procesom, založeným na hľadaní kompromisov medzi zdanlivými národnými záujmami jeho účastníkov a hľadaním ich spoločného menovateľa. Komplikovaná štruktúra (a aj niekedy nezmyselné ustanovenia, ako je často, a nie celkom férovo, citovaná regulácia o „správnom zakrivení banánov“) je tak výsledkom kompromisov vynútených postojmi členských krajín. Návrh európskej ústavy vytvára všeobecný rámec, v ktorom je tento systém ľahšie pochopiteľný, a tým aj kontrolovateľný.

Socialistický výmysel…

Žiaden „argument“ nestojí tak jednoznačne na historickej falzifikácii a nesprávnom interpretovaní faktov ako tvrdenie, že návrh európskej ústavy (či dokonca celá únia) je premietnutím socialistickej snahy všetko regulovať.

Prvá námietka je čisto historicko-formálna. Európska integrácia po druhej svetovej vojne a jej neskorší rozvoj má mnohé zo svojich koreňov v myšlienkach konzervatívnych politikov. K rozvoju európskej integrácie určite prispeli aj ľavicové vlády – no v tejto súvislosti ich možno skôr kritizovať. Keď v 90. rokoch prakticky ovládli politickú scénu v EÚ (v určitom období boli súčasťou, často najsilnejšou stranou, v 11 z 15 vlád členských krajín), nijak o výraznejšie sa nepričinili o sformovanie únie „vo svoj obraz“ – sociálna a politická integrácia v tom období vpred výrazne nepokročila.

Podobne je to aj s ústavou. Odhliadnuc od faktu, že jej „otec“ – francúzsky konzervatívny politik (a bývalý prezident) Valéry Giscard d´Estaing – by sa ťažko zmieril s pomenovaním „socialista“, návrh Konventu neprináša žiadne „prevratne ľavicové“ myšlienky. V tretej časti návrhu ústavy, zaoberajúcej sa politikami, je sociálna politika výrazne slabo zastúpená.

Ústava je pokračovaním európskeho integračného procesu a ten do istej miery stojí na princípe solidarity – vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi, špecifické politiky pre sociálne vylúčené časti obyvateľstva a podobne. Nie je to však dôsledkom „ľavicového“ charakteru únie, ale poznania, že integrácia tak rôznorodého celku ako je EÚ, je trvalo udržateľná len pri existencii mechanizmov čiastočne vyrovnávajúcich nerovnosti.

Zlý Brusel

Pre zdravú diskusiu sú potrebné aj názory, ktoré sa na Európsku úniu a jej inštitúcie pozerajú kritickým okom. Musia sa však opierať o reálne argumenty, nie o vševysvetľujúci mýtus „o zlom Bruseli“. Ten totiž nie je ničím iným, než len ďalšou konšpiračnou teóriou. Európska únia má len tie kompetencie, ktoré jej vlády členských krajín odovzdali. A Európska únia bude môcť byť len tak blízko k svojim občanom, ako jej to tie isté vlády umožnia.

Európska ústava, napriek mnohým nedostatkom, je krokom správnym smerom.


Ďalšie komentáre nájdete na stránkach SLOVA o Európskej únii

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA