Stratená šanca: Brusel 12. a 13. decembra

V sobotu, krátko po jednej hodine poobede, vyhlásili politickí lídri krajín Európskej únie, že Medzivládna konferencia sa počas talianskeho predsedníctva neuzavrie.

 

Ako sa dlho očakávalo, definícia kvalifikovanej väčšiny pri hlasovaní v Európskej rade sa ukázala ako rozhodujúca prekážka. Tam, kde sa Medzivládna konferencia (IGC) pred troma rokmi v Nice dokázala dohodnúť aj za cenu trpkých hádok, boli tentoraz rozhovory odložené. Zainteresovaní však privítali, že sa podarilo zachovať konštruktívny duch. Aby tento bod ešte viac zvýraznili, rozhodli sa politickí lídri najprv ísť spoločne na obed a až potom vystúpili s oficiálnou správou o prerušení negociácií. Všeobecnú náladu celkom dobre vyjadril predseda Európskeho parlamentu Pat Cox, keď trval na tom, že neexistenciu dohody treba považovať za “zbrzdenie, no nie katastrofu”.

Medzivládna konferencia v skutočnosti vyriešila niektoré otázky. Dosiahla sa dôležitá dohoda, že v budúcnosti bude mať každá členská krajina jedného komisára s plným hlasovacím právom. Aj minimálny počet poslaneckých kresiel v Európskom parlamente pre každú krajinu sa zvýšil zo štyroch, navrhnutých konventom, na päť. Lídri však nenašli spoločnú reč v možnom rozšírení hlasovania kvalifikovanou väčšinou do nových oblastí politiky – sociálnej a daňovej, finančného výhľadu a kooperácie v právnych otázkach. No rozhovory o všetkých týchto problémoch zatienila neexistencia dohody o definícii kvalifikovanej väčšiny ako takej.

Talianske predsedníctvo dlho naznačovalo, že má v rukáve skrytých niekoľko návrhov na možný kompromis. Rozdiely sa však napokon ukázali ako neprekonateľné. Na jednej strane bol systém vážených hlasov, navrhnutý v Zmluve z Nice a až do konca bránený Španielskom a Poľskom, na druhej strane systém dvojitej väčšiny (rozhodnutia môže odsúhlasiť nadpolovičná väčšina členských krajín reprezentujúcich aspoň 60 percent populácie únie), ktorý navrhoval európsky konvent a presadzovalo najmä Nemecko a Francúzsko.

Keďže talianske predsedníctvo vstúpilo do rokovaní na báze dvojitej väčšiny navrhnutej konventom, jeho stratégia sa sústredila predovšetkým na Poľsko a Španielsko. Pri pohľade späť pochválil Silvio Berlusconi obe vlády za to, že urobili niekoľko skutočne ústretových krokov. Ako sa však ukázalo, boli ešte ďaleko od akéhokoľvek všeobecne akceptovateľného kompromisu. Navyše, možnosť odložiť rozhodnutie o otázke približne až do roku 2009, keď by už únia mohla vyhodnotiť reálne fungovanie Zmluvy z Nice, neprinieslo jej odporcom nijakú útechu.

Aj keď nik nechcel stroskotanie rozhovorov pripísať konkrétnej vláde, práve francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca v zákulisí summitu vnímali ako prvého, kto oficiálne vyhlásil, že ďalšie rokovania nepovedú k dobrému riešeniu. Toto vyhlásenie boli pripravené podporiť aj ďalšie vlády, ktoré rozpoznali nebezpečenstvo hľadania “najmenšieho spoločného menovateľa”. Pristúpili na politickú líniu (populárnu najmä po rokovaniach v Nice), že nijaký kompromis v tomto bode je prijateľnejší než zlý kompromis.

Po prijatí tejto pozície sa zároveň rozhodlo, že dohody uzavreté vo všetkých ostatných otázkach sa na ďalších rokovaniach už nebudú otvárať. Tým sa dá ústavná dohoda vypracovaná konventom a doplnená skupinou právnych expertov a talianskym predsedníctvom (s výnimkou otázky definície a rozsahu hlasovania kvalifikovanou väčšinou) pokladať za “získanú dohodu” (podľa talianskeho vicepremiéra Gianfranca Finiho). Takéto rozhodnutie predchádza možnosti zaradiť definovanie kvalifikovanej väčšiny do väčšieho rokovacieho balíka. Čo je ešte dôležitejšie, definuje jasné hranice, za ktoré sa už nebude dať ísť.

Problém hlasovania kvalifikovanou väčšinou sa teda prenáša do írskeho predsedníctva. Nateraz sa zdá, že Íri smerujú k rozhodne opatrnému prístupu. Naznačujú, že najprv preskúmajú situáciu bilaterálnymi kontaktmi s jednotlivými členskými krajinami. Na nasledujúcom stretnutí Európskej rady v marci 2004 podajú prvú správu o záveroch.

Predovšetkým nie je stanovený konečný dátum na uzavretie rozhovorov. Niekoľko jednotlivcov (vrátane nemeckého kancelára Gerharda Schrödera) naznačilo, že rokovania sa môžu preniesť až do holandského predsedníctva, ktoré nastupuje po Íroch v druhej polovici roku 2004. Silvio Berlusconi už naznačil, že Európa má pred sebou niekoľko ťažkých mesiacov vrátane parlamentných volieb v Španielsku a volieb do Európskeho parlamentu v júni (k tomu môžeme pridať aj voľby v Poľsku). Medzivládnu konferenciu bude možné ukončiť až potom.

Na zlyhanie summitu sa dá nájsť veľa výhovoriek. Už na jeho začiatku Berlusconi vyhlásil, že uzavretie rokovaní by si vyžadovalo zázrak. A tie, ako všetci vieme, sa dejú zriedka. V sobotu poobede už boli mnohí pripravení tvrdiť, že očakávať dohodu o ústavnej zmluve by v tomto bode znamenalo očakávať “priveľa a prirýchlo”. V zásade nás od dohody o ústavnej zmluve delilo len jedno rozhodnutie. Keďže šanca posledných dvoch rokov sa premeškala, mnohí z nás sa pýtajú, kedy sa znova dostaneme tak blízko.


Autor pôsobí ako výskumný asistent v Centre for European Policy Studies v Bruseli

Ďalšie analýzy môžete nájsť na internetovej stránke CEPS

 

REKLAMA

REKLAMA