Suverenita – medzi fikciou a realitou

Autor sa zamýšľa nad reálnym obsahom pojmu suverenita, predovšetkým v kontexte európskej integrácie. Sú suverenity štátov rovnocenné? Má pojem „suverenita“ vôbec analytický význam?

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Suverenita ako taká nemôže byť serióznym pojmom vnútornej či medzinárodnej politiky, ak sa nedefinuje kontext, v ktorom sa s týmto pojmom narába. Tento pojem mnohí nesprávne a často veľmi krátkozrako používali ako kladivo na vnútropolitickej scéne. Na druhej strane je správnay čas, keď sa o tomto dávnom koncepte z čias Tomáša Akvinského znovu diskutuje. Suverenita však už dlho nemá – aspoň nie pre všetkých – svoj pôvodný význam, a to možnosť presadiť svoju vôľu bez prekážok a potreby žiadať o dovolenie.

Sú suverenity štátov rovnocenné? Existujú kvalitatívne rozdiely medzi suverenitou jedného štátneho celku a suverenitou inej krajiny? Je suverenita malého štátu posilnená, či oslabená vstupom do zväzku suverénnych štátov? Všetky tieto otázky môžu byť vodidlom pre ďalšie uvažovanie v tomto texte. V nasledujúcich riadkoch budem podrobovať skúške všetky možné aspekty a možnosti interpretácie pojmu suverenita v kontexte európskeho Slovenska, v Európe – globálneho hráča.

V Slovenskej republike je suverenita v ostatných rokoch ústredným pojmom štátnosti, keďže za 15 rokov sa definícia vonkajšej, ako aj vnútornej suverenity niekoľkokrát menila.

Len na zhrnutie – táto krajina si zmenila štátoprávne a hospodárske usporiadanie, odstránila ústrednú ideológiu, stala sa de facto rovnoprávnym členom federácie, neskôr v parlamente vyhlásila zvrchovanosť a osamostatnila sa. Po vyše desiatich rokoch vstupuje do ďalšieho dynamického zväzku, ktorý má všetky predpoklady čoraz väčšmi získavať vlastnú vnútornú, ako aj vonkajšiu suverenitu. A to na úkor pomyselnej a často fiktívnej slovenskej suverenity. Nejdem sa držať presných definícií či odvolávať sa na všetkých, ktorí sa suverenitou zaoberajú. A takisto sa nechcem stavať do suverenistickej či federalistickej polohy, napriek tomu, že na základe nasledujúcich argumentov mám svoju preferenciu. Posledná dekáda minulého storočia bola obdobím úsilia o členstvo vo všetkých možných medzinárodných organizáciách a kooperáciách. V každej sme sa minimálne deklaratívne, no väčšinou zmluvne, zaviazali k rešpektovaniu určitých princípov, dohôd, ako aj k účasti na aktívnom výkone príslušných záväzkov. Každá zmluva je už sama osebe čiastočným obmedzením suverenity v jej ideálnom type. Avšak, aby sme nezostali len pri klišé, skúsme si priblížiť aspoň niektoré z doterajších záväzkov.

Členstvom v Rade Európy sme si obmedzili vnútornú suverenitu záväzkom rešpektovať ľudské práva, kolektívne aj individuálne. Po transformácii KBSE na OBSE sme si ešte prísnejšie zaumienili správať sa mierovo a udržiavať stabilitu v regióne. Všeobecná dohoda o clách a obchode (GATT) a neskôr Svetová obchodná organizácia (WTO), ako aj účasť v systéme MMF a Svetovej banky nás predurčuje na určitú ekonomickú a monetárnu politiku. Menová a rozpočtová stabilita boli pre nás záväzné ešte predtým, ako sme sa rozhodli smerovať k tzv. maastrichtským kritériám, ktoré sa snažíme plniť až teraz. Trošku z iného súdka: smerovaním do NATO sme sa zaviazali rešpektovať a podporovať princíp kolektívnej obrany, ako aj povestný článok päť, ktorý obmedzuje našu suverenitu rozhodnúť o „vlastnom“ nepriateľovi a takpovediac o „našej“ vojne. Mohli by sme takto pokračovať v drobných odkrajovaniach suverenity tu i tam. Zhrnuté a podčiarknuté: suverenitu sme si dobrovoľne zúžili na konanie, ktoré neprotirečí našim zmluvným záväzkom. Ak by sme v tejto úvahe pokračovali ďalej, dostali by sme sa k totálnej relativizácii štátnej suverenity a konečne by sme mohli začať uvažovať v termínoch realpolitik.

Suverenita – relatívny stav?

Už v časoch vestfálskej koncepcie suverenity záviselo jej chápanie od toho, či sa štáty práve nachádzali v stave mieru, alebo vojny. Rovnako, záležalo aj na sile či slabosti štátu, ktorý si mohol na svoju reálnu suverenitu dať spraviť pomyselný audit. V konečnom dôsledku boli pre mieru suverenity jedného štátu rozhodujúce aj spojenectvá, ktoré nadviazal s ďalšími štátmi. Vzhľadom na tieto faktory zostáva aj minimalistický koncept nedotknuteľnosti a stabilného postavenia iba fikciou – suverénny štát v jeho absolútnom význame neexistuje (aj keď sa nemožno ubrániť pohnútke označiť takto najsuverénnejší možný štát, ktorý dnes máme priamo za Atlantikom), a preto ho musíme hierarchizovať v pomyselnom rebríčku suverénnych a suverénnejších.

Tento realizmus však neuberá štátu právo uchádzať sa o atribúty fiktívne garantovanej suverenity. Avšak nie preto, aby to bol jeho cieľ, ale skôr účinný prostriedok na presadenie svojho záujmu. Nie každý štát je v dnešných časoch schopný definovať si svoj záujem, a tobôž ho účinne presadzovať v závislosti od svojich vyššie uvedených parametrov. Aby bol jasný vzťah medzi záujmom a suverenitou, nedá mi nespomenúť nasledovnú premisu: suverenita bez presadzovaného záujmu je zbytočná a záujem bez cieľavedome podporenej suverenity nerealizovateľný. Štát musí preto v prostredí fiktívnej a sporadicky aplikovanej koncepcie suverenity rozmýšľať ako „suverénny egoista“, aby si vyfiltroval svoj záujem, a to, samozrejme, za predpokladu, že tvorca doktríny je reprezentantom vôle ľudu – inak by bol nelegitímny.

Tento záujem, ktorý má rôzne časové projekcie, štát následne aplikuje dovnútra i navonok. Ak si štátny celok vytvorí svoj súbor záujmov a následne vypracuje ciele a plány, ako ich uskutočniť, mal by na ich dosiahnutie zvoliť primerané prostriedky. Bez takejto postupnosti sa napríklad v slovenskom kontexte stáva pojem suverenity tupou, hrdzavou valaškou a lacným nástrojom najmä vnútropolitického boja. Všimnime si, kedy sa od vzniku SR seriózne argumentovalo suverenitou. Dovolím si tvrdiť, že málokedy. Na suverenitu sa vždy odvolávali tí, ktorí potrebovali v spoločnosti presadiť alebo obhájiť niečo, čo sa vymyká – vulgárne povedané – z európskeho normálu (Mečiar), alebo civilizačného a sekulárneho trendu (Palko). Ak je, samozrejme, izolácia či katolícky skanzen vydiskutovaným záujmom republiky, nezostáva nič iné, len to akceptovať, a tým, ktorí sa budú snažiť o opak, treba zaželať veľa síl a úspechov.

Slovenská suverenita v únii

Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa suverenita stala jedným z najčastejšie skloňovaných fenoménov a obavy z jej straty najvážnejším argumentom euroskeptikov. Je však na Slovensku národný či presnejšie štátny záujem vydiskutovanou témou? Dovolím si tvrdiť, že nie je. Na jar roku 2001 na podnet Ministerstva zahraničných vecí začal svoju činnosť Konvent o budúcnosti Európskej únie. Ministerstvo sa pokúsilo zosumarizovať prebiehajúcu diskusiu vo vtedajšej EÚ. No pri prvých stretnutiach bolo isté, že diskusia sa nedostane ďalej ako tam, kde sa začala. Zástupcovia politických strán, štátnych inštitúcií, výskumných centier, mimovládnych organizácií, cirkví, profesných združení, akademických kruhov a dokonca ani kancelária po doktríne volajúceho prezidenta nedokázali vyprodukovať jednu písomnú pripomienku či postoj. Nechcem krivdiť výnimkám, a to SDĽ a KDH.

Prvá spomenutá strana prišla s konceptom viac-menej federálnej Európy, so zreteľným apelom na fakt, že práve jasné pravidlá môžu relatívne malej krajine zaručiť stabilné miesto v únii a dobrú pozíciu pri uzatváraní účelových spojenectiev na presadzovanie svojho záujmu. Druhá strana prezentovala svoj vtedajší zámer Deklaráciou zvrchovanosti SR v kultúrno-etických otázkach, čo pre hypnotické slovo zvrchovanosť a strach z homosexuality zmobilizovalo vtedajšiu NR SR, ktorá ju bez ohľadu na koalično-opozičné vzťahy schválila. Tu sa skončila diskusia o európskej budúcnosti Slovenska a o forme, akou chce v Európe napĺňať svoj (tiež nevydiskutovaný) koncept suverenity. A preto sme ani poriadne nepoznali a nevnímali už neopakovateľnú činnosť členov Európskeho konventu zastupujúcich Slovenskú republiku a možno ani pozorne nesledovali zmätočný a komický vývoj pozície Slovenska v rôznych fázach negociácie prvej Európskej ústavy. Tento krátky a zároveň smutný historický exkurz nemal slúžiť na nič iné ako na ilustráciu biedy presadzovania a napĺňania pojmu suverenity Made in Slovakia. Len krajina, ktorá svoj záujem pozná, môže hľadať spôsoby, ako ich presadzovať. Čiastkové ad hoc pozície, ako aj dennodenná rutina, môžu byť náplasťou na obdobie povedzme myšlienkovej krízy, ale nie pracovnou metódou, ako je to dnes.

V takomto prostredí myšlienkovej sterility sa veľmi darí extrémistom, ktorí si na vlne prvých, niekedy oprávnených a inokedy malicherných zlých signálov z Bruselu vysurfujú svoje intelektuálne a málokedy odborné živobytie. Médiá im dávajú priestor, ktorý si objektívne nezaslúžili – ľudia s konštruktívnym názorom pripadajú siedmej veľmoci nudní. Každý človek, ktorý sa fenoménom Európskej únie aspoň trochu zaoberá, musí predsa vidieť jej nedostatky, ktoré sú zväčša výsledkom cieľov pôvodných zakladateľov alebo novodobých ťažkých kompromisov. No v čierno-bielej optike „za alebo proti“ nikto nechce prihriať polievočku tzv. extrémistom a dostáva sa do polohy eurooptimistu proti vlastnej vôli. To je temná stránka slovenskej „eurodiskusie“, a konzekventne aj diskusie o suverenite štátu konať, pripomienkovať či ovplyvňovať.

Pre každého kriticky mysliaceho a hlavne slobodného človeka, ktorého poznám, tento fakt významne prispieva k nechuti zapájať sa do smiešnych vojen. Čerešničkou na torte bola „demonštrácia“ 1. mája 2004 pred starou Národnou radou, ktorá trápne hľadala paralely medzi naším dobrovoľným úsilím pred vstupom do EÚ a vzťahom Sovietskeho zväzu a jeho satelitov počas studenej vojny. Slogan „s Európskou úniou na večné časy, a nikdy inak“ vyznel od bezvýhradných stúpencov súčasnej americkej vlády, pre ktorú pojem suverenita štátov zmizol zo slovníka, ako zlý vtip.

Čo hovoria euroskeptici?

Vráťme sa však naspäť k téme tohto textu. Čo teda euroskeptici vyčítajú únii? Je toho veľa, no spomeňme niekoľko relevantných argumentov. Byrokraciu, tzv. demokratický deficit, prerozdeľovanie, reguláciu a hlavne obmedzenie suverenity členských štátov. Všetky tieto argumenty sú závislé od uhla pohľadu, ale jedno je isté – ich motiváciou sú do značnej miery aj ideologické pohnútky, a nie iba logické či pragmatické myslenie.

Počet zamestnancov európskych inštitúcií málokedy presahuje počet zamestnancov niektorej z európskych metropol, a to pripomínam, že rozdiel v počte obyvateľov, a teda adresátov verejných služieb týchto dvoch kategórií, je priepastne rozdielny v prospech polmiliardovej EÚ. Dokonca lobisti akreditovaní pri európskych inštitúciách priznávajú, že ich častý úspech je spôsobený nedostatkom administratívnych kapacít Európskej komisie, ktorá si musí mnoho služieb objednávať od externých dodávateľov, náchylných „počúvať“. Demokratický deficit by sa do značnej miery vyriešil, keby sa únia väčšmi posunula do federálnej roviny, kde by mal parlament viac kompetencií v legislatívnej, ako i kontrolnej oblasti a zloženie exekutívy by záviselo len od neho. Rozprávať o veľkom prerozdeľovaní je prinajmenej nedorozumením, ak si uvedomíme, že EÚ hospodári maximálne s 1,27 % HDP členských krajín. A na záver – regulácia v priestore voľného a spoločného trhu je celkom pochopiteľným javom, ak je jednou z priorít tohto zoskupenia ochrana hospodárskej súťaže, a takisto aj spotrebiteľa.

Dostávame sa k suverenite členských krajín – o jej stratu sa euroskeptici obávajú. Už na začiatku sme si povedali, že v súčasnosti štáty čiastočne dobrovoľne podriaďujú svoje rozhodnutia zmluvným záväzkom k iným štátom. Teda koncept tzv. delenej, resp. zdieľanej suverenity, je už na stole niekoľko rokov, a veľmi málo na podstate tohto princípu mení náš vstup do Európskej únie. Napríklad Spoločná obchodná politika, ktorej zmysel nepoznajú ešte ani mnohí ministerskí úradníci (súdiac podľa posledného seminára organizovaného pri príležitosti vydania knihy o slovenských postintegračných výzvach), je oblasťou, kde sú členské štáty úplne „v rukách“ komisára, ktorý má na starosti vyjednávanie pri WTO. Takýto fakt môže pohnúť národnou hrdosťou niektorého z potenciálnych kritikov EÚ, no realisticky si musíme ozrejmiť, čo by pri takýchto negociáciách zvládla „suverénna“ päťmiliónová krajina v prostredí koordinovaných blokov Severnej Ameriky, Japonska, krajín tretieho sveta a EÚ, idúcich tvrdo za svojimi záujmami. Nezvládla by – povedzme si to otvorene – presadiť nič. Často sa spomína a preceňuje konflikt veľkých a malých štátov, ktorý akoby vždy vyhrávali tí veľkí. História spoločenstiev ukázala, že veľkí hráči, až na pár výnimiek, sa rozložili medzi zápasiace skupiny, keďže často majú oveľa viac spoločného so svojimi malými spojencami ako s partnermi veľkosťou rovnakými. A to či už si posvietime na poľnohospodársku, dopravnú, enviromentálnu, regionálnu, ale aj menovú a bezpečnostnú politiku. Práve pri takýchto zdĺhavých a náročných negociá-ciách jestvuje priestor na manifestáciu vlastného suverénneho záujmu – ak vôbec, skepticky poznamenávam, v slovenských podmienkach existuje.

Málokedy bolo rozhodnutie únie presadené, keď jedna z krajín výrazne protestovala. No – a keby aj? Skúsme si predstaviť Európu bez únie, alebo úniu bez jasných zmluvných pravidiel. Kedy by dochádzalo k podobným situáciám častejšie? Kedy by sa reálna suverenita a možnosť presadzovať svoje záujmy väčšmi vzďaľovala od ideálneho typu vestfálskej suverenity? Spoluzakladatelia spoločenstiev, krajiny Beneluxu, zvyknuté na nadmerné ovplyvňovanie svojimi veľkými susedmi, sa takisto obávali ešte väčšej inherencie „veľkých“ do ich vnútorných záležitostí. Až belgický minister zahraničných vecí Hans de Spaak vysvetlil túto dilemu, a prekonal ju a spravil z malého Belgicka, a sekundárne aj z Holandska, veľmi vplyvné krajiny, schopné presadiť svoj dopredu stanovený záujem. Keďže tieto krajiny poznajú mechanizmy a možnosti ich zneužitia, ešte viac si uvedomujú potrebu federálnejšieho prístupu v EÚ, aby boli ich manévrovacie možnosti garantované presnými pravidlami. Tomu ja hovorím zhodnotenie vlastnej suverenity a schopnosť definovať vlastný záujem. Aké teda môžu byť východiská pre suverénne Slovensko? Musí napĺňať svoju suverenitu jej potrebným obsahom a účinne dávkovať pôvodnú a zdieľanú silu na presadenie svojich záujmov; geopolitických, hospodárskych, sociálnych a dokonca aj kultúrnych záujmov. Len tak bude môcť naplno ťažiť z novej situácie, ktorá sa mu naskytuje. Aj keď…


Autor je vydavateľom týždenníka SLOVO

Ďalšie analýzy nájdete v Listoch SFPA, ktoré vydáva Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA