Vabank Paríža a Bruselu o hlasy Francúzov

Týždeň pred referendom o ústavnej zmluve vo Francúzsku sa autor pozerá na riziká tvrdenia, že „neexistuje plán B“.

SLOVO, Partner
SLOVO, Partner

 

Občania takmer 60-miliónového Francúzska sa dostali v ostatných týždňoch pod výrazný tlak svojich politikov a celebrít, aby v nedeľňajšom referende odsúhlasili euroústavu. Proústavne pricestovali agitovať do krajiny galského kohúta aj štátnici z ostatných členských krajín – nových i starých. Je takáto záplava horlenia nutná? Nezaúčinkuje ako bumerang?

Prieskumy verejnej mienky prinášajú už po tri mesiace kolísavé výsledky. Rozdiely bývajú iba niekoľkopercentné, neraz v pásme štatistických variácií. Takáto vyrovnanosť je pre Francúzsko novým javom, pretože do začiatku tohto roka prevládala spokojnosť s euroústavou. Až na jar tohto roka prehupli v preferenciách odporcovia euroústavy nad magickú 50-percentnú hranicu.

Na prezidenta Chiraca i Európsku komisiu to zapôsobilo ako studená sprcha a hneď spustili razantnú presviedčaciu kampaň. Obrovská mašinéria Paríža i Bruselu rozbehla frontálny útok na znovuzískanie priazne Francúzov.

Horlenie za komplikovaný 850-stranový francúzsky text euroústavy (aj s dodatkami) nie je ľahké. Podrobné posudzovanie všetkých jeho prvkov je časovo nezvládnuteľné, a preto sa obyčajne volia dve metódy – prvou je redukcia na hlavné body a druhou rozčlenenie ústavy na tematické okruhy. Len zriedkavo prebiehajú série debát v optimálnej šírke i hĺbke. Hlavným kameňom úrazu sa stala problematika názorovej vyváženosti. O prísun finančných prostriedkov z Paríža a z európskych centrál nebola núdza a to nezostalo bez následkov na vyváženosť prezentácie argumentov.

Ani vytrvalé masmediálne prehováranie za odobrenie euroústavy neviedlo k významnejšiemu obratu v odozve verejnosti. Skepticizmus neoslaboval a to primälo prezidenta Chiraca k priamej osobnej angažovanosti. Sebavedome vstúpil do televíznych debát s mladými ľuďmi, ale pohorel, keď neustále opakoval známe heslá a frázy.

Chirac, zastupujúci politické sily stojace napravo od stredu, nezostal osamotený a na pomoc mu pribehli aj socialisti. Postavili sa za euroústavu a odporučili svojim voličom a priaznivcom podporiť ju v plebiscite. Oficiálnu jednoliatu proústavnú líniu síce nedodržiavali viacerí prominentní členovia strany vrátane podpredsedu Laurenta Fabiusa, ale v zásade sa francúzsky volič dostal do ťažkej dilemy. Cítil, že s euroústavou niečo nie je v poriadku, že je prezentovaná až príliš ružovo, a muselo ho zarážať, ako neochotne sa najsilnejšie pravicové i ľavicové subjekty odvažujú nastaviť euroústave nepokrivené zrkadlo.

Najväčšou strategickou chybou riadeného nadšenia za euroústavu bolo vyrukovanie so systémom strašenia katastrofickými scenármi. Najvehementnejšia nátlaková taktika vychádzala priamo z Bruselu, odkiaľ sa opakovane ozývali varovania, že neexistuje iná možnosť, ako prijať euroústavu. Odmietnutie sa stavalo na úroveň existenčnej pohromy celej Únie. Čo i len myšlienka na neprijatie sa odsudzovala ako znesvätenie jedinej správnej cesty k radostnej spoločnej budúcnosti. Pochybovačom o nutnosti mať Ústavnú zmluvu sa dávalo najavo, že vrážajú dýku do chrbta európskeho celku, ktorý sa musí zjednocovať, aby mohol odolávať iným konkurenčným blokom alebo veľmociam.

Francúzi sú národom, ktorý má rád vzletné slová a oslavný pátos. Oddanosť vlasti a modro-bielo-červenej trikolóre im často závidia príslušníci iných štátov. Aj vízia spoločnej európskej budúcnosti im bola vždy blízka a nevideli v nej protirečenie národnoštátnym záujmom a základným hodnotám bratstva, rovnosti a slobody. Preto sa neváhali postaviť po 2. svetovej vojne vedľa bývalého arcinepriateľa Nemecka, zmieriť sa a vytvoriť s ním susedský záprah, z ktorého sa stal ťahúň európskej integrácie.

Jej každodenný obsah sa však v ostatných rokoch radovému občanovi prestáva pozdávať. Prosperita, blahobyt, európska solidarita a sociálne trhový systém hospodárstva, na ktorých boli postavené jeho životné istoty, sa rýchlo drobia a miestami rúcajú. Politické rozhodovacie mechanizmy sa pred jeho očami presúvajú do Bruselu a zdá sa mu, že euroústava tento proces urýchli a spečatí. Aj usmerňovanie ekonomického diania v ňom umocňuje znepokojenie. Lavínové šírenie delokalizácie výroby do nových členských štátov EÚ v ňom vyvoláva paniku a otázky, na ktoré optimistická proústavná kampaň uspokojivo neodpovedá. Demontáž sociálnych istôt pod zámienkou udržania súťaživosti v celoeurópskej a v globálnej súťaži ho vedie k záveru, že ho Paríž a Brusel tlačia do väčšieho celku, v ktorom bude ešte bezbrannejší. Poučovať ho prišli aj nemecký (dnes už vnútropoliticky otrasený) kancelár Schröder, poľský prezident Kwasniewski a optimizmom sršiaci štátnici z nových členských krajín. Všetci mu tvrdia, že jedine nový ústavný dáždnik EÚ mu poskytne dostatočnú ochranu pred nepriazňou osudu. Že niet inej cesty, že náhradný „plán B neexistuje“. Možno mu to pripomína výzvu amerického prezidenta Busha celému svetu: „ Buď ste s nami, alebo proti nám.“ Cíti sa pritisnutý k stene a takéto nátlakové metódy ho urážajú a dráždia. Európskej únii sa to môže nevyplatiť.


Ďalšie analýzy a komentáre nájdete na stránkach týždenníka Slovo

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA