Zlé správy pre spolurozhodovanie v EÚ: Komitológie už niet

V posledných troch rokoch odkedy Lisabonská zmluva vstúpila do platnosti, sa stal proces rozhodovania v EÚ stal oveľa viac komplexný a neprehľadný. Podľa Daniela Guégena sú tiež náznaky, že sekundárny legislatívny proces, čiže komitológia, už viac neexistuje.

„Ak bolo poslaním Lisabonskej zmluvy zjednodušenie, tak zlyhala. Proces rozhodovania v EÚ – pred Lisabonom vo všeobecnosti transparentný, vyrovnaný a jednotný – sa stal viac komplexným, neprehľadným, viac ad hoc a viac právnickým.

Po prvé, táto škodlivá zmena ovplyvňuje primárnu legislatívu. Základné legislatívne akty, ako sú rámcové smernice, sa prijímajú najmä prostredníctvom trialógov, ktoré sa konajú za zatvorenými dverami a zúčastňuje sa na nich len malý počet zástupcov z troch hlavných inštitúcií.

Platí to však predovšetkým pre sekundárnu legislatívu. Pred Lisabonskou zmluvou sme hovorili o komitológii. V priebehu rokov sa tento termín rozšíril a napokon každý rozumel, že ide o súbor postupov pre prijímanie technických predpisov. Tento systém, hoci bol komplexný, mal logický postup: Komisia predložila predpisy na schválenie výborom zložených z národných expertov. V prípade nezhody to od Komisie prevzala Rada. Tento systém zanikol.

Zjednodušene povedané nový systém spočíva na dvoch pilieroch: delegované akty, ktoré pozmenia alebo doplnia nezásadné prvky základných legislatívnych aktov (tieto by sa dali nazvať strategickými opatreniami) a implementujúce akty, v ktorých ide o viac technické a individuálne opatrenia. Komitológia už viac nejestvuje nakoľko, ako vysvetľujem nižšie, delegované akty sa prijímajú bez zapojenia výboru národných expertov. Takže termín komitológia musíme nahradiť sekundárnou legislatívou. Tie zázraky zjednodušenia!

Delegované akty dávajú Komisii právomoc predkladať a prijímať. Konzultuje ich s kýmkoľvek chce a akokoľvek chce. Nemusí ich ani vôbec konzultovať. Tým, že sa návrh a prijatie koná len v rámci Komisie, lobisti čelia nebezpečnému druhu neprehľadnosti – nikdy si nemôžu byť istí, že včas budú informovaní. Žiadna asociácia alebo mimovládna organizácia nemôže vylúčiť, že sa jedného dňa nepozrie do Úradného vestníka a nenájde tam delegovaný predpis, o ktorom predtým nikdy nepočuli. Je síce pravda, že Európsky parlament a Rady majú právo veta, ale ide o virtuálne veto, nakoľko termíny sú krátke a hranice pre väčšinu sú náročné.

Implementujúce akty udržiavajú ducha starej komitológie. Návrhy sa stále musia predkladať výborom národných expertov na preskúmanie, ale – opäť – kedysi existujúca rovnováha medzi Komisiou a členskými štátmi sa vytratila, v prospech prvej z menovaných.

V tomto novom systéme je to stále Komisia, ktorá navrhuje. Predkladá návrhy opatrení Výboru pre preskúmanie. Ak sa tento výbor nezhodne (a proces sa môže značne líšiť v závislosti na spise), návrh potom môže ísť k Odvolaciemu výboru, ktorý sa tiež skladá z národných odborníkov. Na zablokovanie implementujúceho opatrenia potrebujete proti návrhu Komisie získať v Odvolacom výbore kvalifikovanú väčšinu. V praxi ide o nesplniteľnú misiu – obzvlášť vzhľadom na to, že v istom prípade (prípad Orphacol, ktorý je v súčasnosti na Všeobecnom súde EÚ), Komisia vlastne nanovo predložila Výboru pre preskúmanie ten istý text, napriek tomu, že ho predtým Odvolací výbor zamietol!

Lisabonská zmluva nemení spolurozhodovanie (hoci to sa teraz nazýva riadny legislatívny postup – opäť, toľké zjednodušenie!). Avšak túto procedurálnu stabilitu  prevažujú nové postupy, známe ako trialógy, ktoré vedú k rýchlemu prijatiu menej detailných predpisov. V skutočnosti sa  80% základných legislatívnych aktov prijme v prvom čítaní – ale ide často o nevýznamné pokyny, odsúvajúc všetky zložité záležitosti, strategické voľby a technické otázky na sekundárnu legislatívu.

Sekundárna legislatíva, aj keď bola veľmi dôležitá v pred-lisabonskej fáze (kedy sa 96 % pravidiel EÚ prijímalo cez komitológiu), je po Lisabone ešte viac významná – nielen pokiaľ ide o kvantitu alebo tiež po obsahovej stránke. Je to preto, že delegované a implementujúce akty teraz ovplyvňujú základné aspekty všetkých politík EÚ.

Nemá význam hovoriť o transparentnosti, keďže pri delegovaných aktoch už viac neexistuje. To isté platí pre trialógy a primárnu legislatívu. Ako je možné získať informácie? Kde je možné získať neverejné návrhy? Každá lobujúca organizácia si musí položiť tieto otázky. Budú musieť prehodnotiť svoje klasické systémy monitorovania, ktoré vo všeobecnosti nepokrývajú primárnu legislatívu.“

Pozadie

Daniel Guéguen je právnik a ekonóm, ktorý viac ako 35 rokov pôsobí v oblasti lobingu v Európskej únii. Je autorom knihy Pretvorenie európskeho lobingu, zakladateľom a predsedom konzultačnej spoločnosti PACT European Affairs.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA