Čo potrebuje Španielsko

Na to, aby Španielsko dokázalo čeliť vonkajšiemu tlaku trhu a vnútorným sociálnym nepokojom, potrebuje široký konsenzus politických strán a sociálnych partnerov. Tvrdí to Cristina Manzanová z madridského think-tanku FRIDE.

„Demonštrácie sa v Španielsku stávajú bežnou záležitosťou. Protesty proti ekonomickým opatreniam, ktoré prijíma nový premiér Mariano Rajoy sa už týždne stupňujú. Odborové organizácie teraz zvolávajú generálny štrajk na 23. marca.

Nepokoje však nie sú však až také veľké v porovnaní s pokračujúcim prepadom ekonomiky a alarmujúcou nezamestnanosťou na úrovni okolo 23 %. Mnohých medzinárodných a európskych pozorovateľov však udivuje pokoj s akým Španieli doteraz znášali svoj hospodársky osud. Vyzerá to tak, že teraz príde búrka.

Nový reformný program administratívy Ľudovej strany je vcelku intenzívny. Opatrenia zahŕňajú škrty v sociálnom zabezpečení, aby sa tak znížila časť štátnych výdavkov, a spolu s významným zvýšením daní by mali dosiahnuť 15 miliárd eur (1,5 % HDP). Súčasťou je aj reforma finančného systému, ktorej cieľom je zlepšiť solventnosť bánk a obnoviť dôveryhodnosť španielskych finančných inštitúcií.

Vrcholom vládneho balíka je zmena rigidného pracovného trhu, ktorej cieľom je zaviesť viac flexibility. Zároveň dúfajú, že bude viesť k tvorbe pracovných miest najmä pre skupinu mladšiu ako 30 rokov. V súčasnosti takmer polovica (46,4 %) mladých Španielov nemá prácu.

Škrty a úspory nie sú receptom na získanie sŕdc a myslí populácie. Po série veľmi zlých ekonomických správ, nápor istého stupňa násilia pri protestoch spustil všetky alarmy. Demonštrácie, ktoré začali v uliciach Valencie sa rýchlo rozšírili do Barcelony a iných miest, a priniesli so sebou nové scény plné násilia a policajnej tvrdosti.

Španielsky premiér Mariano Rajoy určite nebol nadšený televíznymi zábermi ukazujúcimi ako policajt zdrapil mladé dievča za vlasy počas študentskej demonštrácie vo Valencii. Toto môže poškodiť jeho reputáciu v zahraničí v čase, keď sa snaží európskym lídrom ukázať, že Španielsko dokáže byť dôveryhodným a spoľahlivým partnerom a že krajina splní svoje záväzky, nech sa stane čokoľvek.

Tenzie rastú vplyvom zlých hospodárskych vyhliadok a hroziaceho obdobia nebezpečných sociálnych nepokojov. Niektorí dokonca varovali pred helenizáciou Španielska, čím narážajú na extrémnu situáciu Grécka.

Jedinou španielskou cestou z hospodárskej a sociálnej krízy je drastický národný plán, ktorý dokáže spojiť hlavné politické strany a získa podporu odborových organizácií a predstaviteľov podnikov. Na základe takejto dohody by aspoň dočasne museli odložiť na bok hlavné politické nezhody a koncentrovať sa na rast a zamestnanosť.

V španielskej histórii sme to zažili raz v roku 1977, keď všetky parlamentné strany v snahe o zabránenie demokratickému úpadku podpísali tzv. „Pactos de la Moncloa“, ktorý krajine umožnil bojovať s rastúcou infláciou, obrovskému vonkajšiemu deficitu a miliardovým stratám španielskych firiem.

Rajoyovo nedávne víťazstvo v Bruseli, kde EÚ informoval o tom, že fiškálny deficit tento rok stúpne na 5,8 %, a zároveň o ambícii držať sa snahy znížiť ho do roku 2013 na 3 %, bolo odmenené podporou všetkých politických a sociálnych síl v Španielsku.

Avšak EÚ krajine dala maximum 5,3 %, čo zmarilo akýkoľvek výraznejší záväzok ku konsenzu. Priťažujúcou okolnosťou sú aj rozpory ohľadom reformy trhu práce, ktorá sa stala hlavným predmetom sporu, pretože ľavici sa javí ako hrozba pre španielsky sociálny štát.

Teraz nie je čas na hašterenie alebo generálne štrajky. Síce ide o zdravú súčasť právnych pravidiel, keďže pomáhajú kontrolovať vládu, no nepomôžu tvoriť pracovné miesta. Španielsko potrebuje viac konštruktívnej kritiky. Nie je priestor ani na aroganciu. Keďže má Ľudová strana absolútnu väčšinu v parlamente a kontroluje mnohé regióny, možno necíti potrebu zhody politického spektra.

Spoločný front by však nielen pomohol presvedčiť Európu, že Španielsko svoje záväzky berie vážne, možno by pomohol presvedčiť aj trhy. Podobne by pomohol španielskej spoločnosti stráviť implementáciu tvrdých opatrení a tých, čo prídu.

Vláda, ktorá sa vo svojej ekonomickej politike riadi princípom úspor by mala aktívne pracovať na opatreniach, ktoré podporia rast a tvorbu pracovných miest. Sú totiž najpálčivejšie a nemožno čakať, kým dôjde k naplneniu rozpočtových cieľov.“

Pozadie

Cristina Manzanová pôsobí ako podpredsedníčka think-tanku FRIDE.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA