Lekcia z čínskeho textilu

Autor komentuje súčasnú diskusiu okolo importu čínskeho textilu na trh Európskej únie z pohľadu jej jednotlivých aktérov.

SLOVO, Partner
SLOVO, Partner

 

V Európskej únii sa rozoznievajú poplašné volania: „Zastavte záplavu čínskeho textilu, lebo nám zadusí domácich výrobcov!“ Je tento poplach oprávnený? Sťažujú sa starí i noví členovia Dvadsaťpäťky, ale nie všetci. Názorovú nejednotnosť odzrkadľujú váhavé reakcie Európskej komisie. V prípade vyhrotenia konfliktu by arbitrom nebola ona, ale Svetová obchodná organizácia (WTO).

Skúsme na začiatok roztriediť členov Únie na dve polovice. Prvá podporuje tlak na Európsku komisiu, aby urýchlila vypracovanie a odobrenie ochranných opatrení. Druhá, naopak, nepovažuje nátlak za potrebný a správny. Do tábora ochranárov sa zaraďuje Francúzsko, Španielsko, Taliansko, Portugalsko, Grécko, Belgicko, Cyprus, Slovinsko, Česká republika, Poľsko, Litva a do istej miery aj Slovensko.

Proti prijímaniu ochranných a odvetných opatrení výrazne sa stavia Veľká Británia, ktorá pristupuje k dominantným trendom svetového hospodárstva pomerne pragmaticky a bez paniky. Snaží sa využívať ich výhody a nestrácať energiu zbytočnou obranou. Britskí textilní magnáti sa mohli koncom 20. storočia hrdiť úctyhodnými tristoročnými tradíciami v branži. To im však nebránilo reštrukturalizovať textilný priemysel ostrovnej monarchie. Výsledkom jeho integrácie do svetovej ekonomiky bola drastická redukcia výrobných kapacít na britskom území a presun niektorých do krajín s nižšími nákladmi. Napriek členstvu Spojeného kráľovstva v EÚ premiestňovali britské textilné podniky obyčajne svoje továrne poza hranice Starého kontinentu – najčastejšie do Ázie. Využívali tak odstraňovanie prekážok pohybu práce a kapitálu bez ohľadu na štátne a geografické hranice.

Hovoríme o procese globalizácie, ktorá rúca administratívne bariéry v podobe inštitucionálnych sústav národného, ale i skupinového druhu. O tých skupinových hovoríme v prípade ochranného systému zákonov, noriem, ciel a taríf, ktorým sa ako plotom obháňajú regionálne zoskupenia štátov. Takým je aj Európska únia, ktorá by chcela byť politickým, hospodárskym i kultúrnym i spoločenským celkom. Počas trvania studenej vojny sa riadila zásadami sociálno-trhového hospodárstva a vzájomnej solidarity. Zaviedla princíp prerozdeľovania a vyrovnávania regionálnych rozdielov. Po páde železnej opony sa práve solidarita javí v ére dospievajúcej globalizácie ako bremeno. Politické vedúce kruhy EÚ sa na svetové ekonomické súťaženie dívajú cez politickú prizmu a svet im pripadá ako aréna stretov národných a nadnárodno-regionálnych záujmov.

Ináč to chápu veľkí európski investori. Svetové hospodárstvo v ideálnom stave vnímajú ako zemskú klímu, ktorá je v neustálom pohybe a v kreatívnom chaose. Národné a supranárodné blokové delenie sa im vidí ako márna snaha, ako zväzovanie nespútateľných prírodných živlov. Európski i americkí vyznávači teórií voľného trhu s neľúbosťou pripúšťajú intervencie politických reprezentantov do chodu svetových trhov. Platí to aj o fenoméne zaplavovania európskych (i amerických) trhov čínskym textilom.

V tomto bode sa oplatí zamyslieť nad pojmami „čínsky textil“ a „čínsky vývoz textilu“. Nie sú vždy tým, čím sa zdajú. Preto sú niektorí európski politici opatrnejší pri volaní po odvete. Chápu, že ak majú ich národné textilné koncerny v Číne prevádzky, je textil vyrobený v Číne ich vlastný – a zároveň čínsky. Podobne je to pri produkcii európskeho obuvníckeho, hračkárskeho, elektrotechnického (atď.) priemyslu v závodoch v Číne. Na koho sa majú Európania potom sťažovať – na čínskych pracujúcich, alebo na ich nadnárodných zamestnávateľov? Nie všetci exportéri z Číny sú západné nadnárodné korporácie, ale je ich dosť na to, aby nabádali k obozretnosti pri rozhorčených exklamáciách.

Európski a americkí zákazníci radi kupujú čínsky textil, obuv a ďalšie produkty spotrebného priemyslu. Je lacný a nízkopríjmové vrstvy by si ho nemohli dovoliť kupovať v rovnakých množstvách, keby bol vyrobený doma a predávaný za vyššie ceny. Nie je preto trúfalé konštatovať, že lacný čínsky tovar je pre mnohých aj jediným dostupným. Obmedzenie jeho dovozu by ich zmietlo z ako-tak prijateľného postavenia chudobných na dno biedy.

Čína je od roku 2001 členom WTO. Do roku 2008 smie zvyšovať objemy exportu do ostatných členských štátov len o 7,8 % ročne. Túto hranicu však vysoko prekračuje, čím hrubo narúša rovnováhu na trhoch recipientov. Bruselu je nepríjemné obrátiť sa na WTO so sťažnosťami proti Číne. Viac by privítal samoreguláciu exportérov z Ríše stredu. Najmä tých, ktorých kontroluje čínska vláda. V Bruseli kolujú povesti, že Peking podmieňuje takýto zákrok výmenou za odvolanie zbrojného embarga EÚ proti Číne. Ak by to bola pravda a EÚ chcela ustúpiť, bola by to kontraproduktívna výmena. Čínsky textilný tovar by o niečo podražel, ale naďalej by zostal bezkonkurenčne lacný. Peking by však získal prístup k najnovším európskym zbrojným technológiám a vyprovokoval by amerických zbrojných exportérov k zostreniu tlaku na Biely dom, aby tiež uvoľnil zbrojné embargo. To už je však iná kapitola vhodná na samostatnú úvahu.


Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Ďalšie komentáre a analýzy nájdete na stránkach týždenníka Slovo

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA