Nestabilný Pakt stability

Analýza sa pozerá na možnú budúcnosť Paktu stability a rastu. Autor konštatuje, ze bol "navrhnutý tak, aby zodpovedal stavu ekonomiky počas zdravej fázy ekonomického cyklu" a všíma si niektoré návrhy na zmenu jeho pravidiel.

FES, Partner
FES, Partner

 

Pakt stability a rastu na tom v súčasnosti nie je najlepšie – rozhodne už zažil lepšie časy. Je nástrojom makroekonomickej stabilizácie ekonomík členských krajín Európskej únie. Objasnime si základné pojmy. Jednotná ekonomika v Európskej únii neexistuje. Hoci jedným z explicitných cieľov Únie je vytvorenie (v súčasnosti skôr dokončenie) jednotného trhu, na ktorom by sa voľne pohybovali tovary, služby, kapitál a pracovná sila, dokonalý jednotný trh ešte dlho nebude realitou.

Opodstatnením existencie jednotného vnútorného trhu je to isté, čo bolo prapríčinou vytvárania jednotných trhov na národnej úrovni v 19. storočí – zabezpečenie efektívneho geografického rámca pre voľný pohyb výrobných faktorov každého druhu, čo by následne umožnilo venovať sa úsporám z veľkosti, masovej výrobe a inováciám. Nástroje, ktorými sa realizuje ekonomická politika, však stále ostávajú v prevažnej miere v rukách národných vlád, teda vlád jednotlivých členských štátov Únie.

Existencia pätnástich (a dnes dvadsiatich piatich) rôznorodých ekonomických rámcov je však nekompatibilná s logikou jednotného trhu. Z toho plynie potreba doplniť opatrenia, ktoré viedli k voľnému trhu, opatreniami takého druhu, akým sa zjednocujú podmienky na celom území. To platí tak pre legislatívne, ako aj podnikateľské podmienky.

V minulosti to tak nebolo. Kým bola Európska únia len v plienkach (teda pokiaľ išlo len o Európske hospodárske spoločenstvo, Európske spoločenstvo uhlia a ocele a Európske spoločenstvo pre jadrovú energiu), integrácia sa obmedzovala len na niektoré sektory hospodárstva či časti hospodárskej politiky.

Fázy integrácie

Prvé integračné kroky vedú len k zóne voľného obchodu – odstraňujú sa prekážky zabraňujúce voľnej cirkulácii tovarov medzi členskými krajinami tejto zóny. Ani ďalší míľnik na integračnej ceste nevyžaduje veľkú námahu. Colná únia sa týka predovšetkým vzťahov s vonkajškom – s krajinami, ktoré nie sú jej členmi. Krajiny colnej únie sa dohodnú, že budú koordinovať svoju colnú politiku voči tretím krajinám.

Čo znamená tretí stupeň integrácie – voľný trh -, sme spomenuli už vyššie. V Európe sa proces na tomto mieste nezastavil. Hoci jednotný vnútorný trh ešte nefunguje naplno a pre všetkých rovnako, niektoré krajiny sa už podujali na nasledujúci krok: zastrešenie spoločného trhu jednotnou menou. Vykročili k menovej únii.

Menová únia

Tento krok (skôr skok) vpred sa nestretol s pochopením u všetkých členov spoločenstva. Niektorí si mysleli, a doteraz myslia, že sa už zašlo priďaleko, a najradšej by nechali vývoj stáť na dosiahnutej úrovni vnútorného trhu. V súčasnosti je menová únia a členstvo, resp. nečlenstvo v nej najdôležitejšou deliacou líniou medzi členskými krajinami, ktorá od väčšiny oddeľuje Dánsko, Švédsko a Veľkú Britániu. Nové členské krajiny majú v tejto otázke legislatívne jasno: Zmluvou o pristúpení prevzali na svoje plecia záväzok zaviesť jednotnú menu. Otázkou ostáva len doba načasovania.

Na vstup do menovej únie sú stanovené kritériá, ktoré musí krajina želajúca si zaviesť euro spĺňať. Ide o nasledujúcu sadu:

  • pomer rozpočtového deficitu k HDP nesmie presahovať 3 percentá alebo musí mať klesajúcu tendenciu,
  • pomer verejného dlhu k HDP nesmie presahovať 60 percent alebo musí mať klesajúcu tendenciu,
  • inflácia meny nesmie prekročiť o viac ako 1,5 percenta priemernú infláciu troch krajín s najnižšou mierou inflácie,
  • dlhodobé úrokové sadzby nesmú prevýšiť priemerné úrokové sadzby troch krajín EÚ s najnižšou infláciou o viac ako 2 percentá,
  • zotrvanie meny v stabilizačnom pásme ERM-II po dobu dvoch rokov pred zavedením jednotnej meny a jej pohybovanie sa okolo centrálne stanovenej parity nesmie devalvovať voči mene žiadneho členského štátu.

Spravovanie jednotnej meny

Na stabilitu jednotnej meny dozerá, podobe ako je to v jednotlivých členských štátoch, ústredná banka – Európska centrálna banka. Táto banka spomedzi všetkých možných sleduje jeden cieľ – cenovú stabilitu, a teda vývoj inflácie. Európska centrálna banka má tak v rukách peňažnú alebo monetárnu politiku. Druhá zložka makroekonomickej politiky – fiškálna politika – však nie je koordinovaná centrálne na európskej úrovni a ostáva v kompetencii jednotlivých vlád.

Pretože však na udržanie jednotnej meny nestačí len snaha centrálnej banky dbať na menovú stabilitu, existuje aj iný nástroj, ktorý je zameraný na stabilitu verejných financií – Pakt stability a rastu, ktorý je viac známy pod svojím skráteným názvom Pakt stability. Stanovuje kritériá, ktoré musia jednotlivé vlády pri narábaní so svojimi verejnými financiami dodržiavať:

  • verejný deficit pod úrovňou troch percent,
  • verejný dlh pod úrovňou 60 percent.

Nejde o nič viac ani menej, ako sú kritériá, stanovené pre vstup do menovej únie. V tejto podobe uvedeným požiadavkám nechýba logika – veď prečo by vstupom do menovej únie malo byť povolené porušovať pravidlá, ktoré sú stanovené ako kritériá vstupu? Problém leží inde. Dohľad nad Paktom vykonáva „strážkyňa zmlúv“, teda Európska komisia. Monitoruje stav verejných financií všetkých členských štátov a v prípade, že niektorý zo štátov nespĺňa predpísané pomery, iniciuje procedúru rozpočtového dozoru, prípadne žalobu.

Monitorovanie je rutinné, preto komisia začala bezprostredne po rozšírení monitorovať aj niektoré z nových členských krajín, ktoré nemajú verejné financie v súlade s predpismi Paktu. Týka sa to Slovenska, Českej republiky, Cypru, Maďarska a Poľska. Spomedzi členov menovej únie majú dnes problémy so spĺňaním kritérií Paktu Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Grécko, Belgicko a Taliansko.

Spory okolo Paktu

V súvislosti s Paktom stability sa sporadicky objavujú problémy. Bol totiž navrhnutý tak, aby zodpovedal stavu ekonomiky počas zdravej fázy ekonomického cyklu. Pakt sa tak počas ekonomickej krízy dostáva permanentne pod politickú paľbu. V čase, keď ekonomika prechádza otrasmi a vlády sa snažia naštartovať rast verejnými výdavkami aj na úkor vyššieho deficitu, ozve sa Komisia a žiada dodržiavať pravidlá. To znamená len dve veci: škrty v štátnom rozpočte s cieľom dosiahnuť vyrovnaný rozpočet alebo znížiť deficit, alebo opatrenia na zníženie verejného dlhu. Predmetom kritiky sú predovšetkým rozpočtové škrty, ktoré sú stotožňované predovšetkým s okresávaním výdavkov takzvaného sociálneho štátu (welfare state), čo sa však v politickom diskurze označuje ako štrukturálne reformy poistných, penzijných a zdravotníckych systémov.

Kým v nových členských štátoch, ktoré prešli desaťročím ťažkých ekonomických reforiem, keď premieňali svoje ekonomiky z plánovaných na trhové, existuje tolerancia alebo skôr návyk či apatia voči takejto terapii, v starších členských štátoch EÚ sa tieto opatrenia stretávajú s nevôľou občanov a nedostatočnou politickou vôľou politických elít.

Malé krajiny počuť málo, veľké viac. Preto sa do centra pozornosti dostali Francúzsko a Nemecko, ktoré porušili ustanovenia Paktu viacero rokov za sebou. Sympatie voči ich argumentom mal aj predseda komisie Romano Prodi, ktorý označil Pakt za „hlúpy“. Je jasné, že pakt v čase recesie neposkytuje dostatočne široký manévrovací priestor.

Na podobnej analýze sa zakladalo aj rozhodnutie ministrov financií EÚ-15 z novembra minulého roka, keď rozhodli o tom, že nenapomenú Francúzsko a Nemecko za deficitné rozpočty (aj keď treba pripomenúť, že nie všetky členské krajiny sa s ním stotožňovali, medzi veľkých kritikov patrilo napríklad Holandsko, ktoré však samotné má problémy s dodržiavaním Paktu, ako sa neskôr ukázalo.). Komisia sa zachovala principiálne a podala voči rozhodnutiu Rady ministrov žalobu na Európsky súdny dvor, ktorý by mal rozhodnúť v zrýchlenej procedúre ešte tento rok v lete. Na stranu Komisie sa postavili aj malé štáty, pre ktoré sa konanie Rady ministrov stalo ilustráciou uplatňovania „iného metra“ na veľké krajiny a „iného metra“ na malé. Ich základný argument možno zhrnúť latinským pacta sunt servanta – platné dohody treba dodržiavať.

„Uvoľnenie“ Paktu alebo zmena interpretácie?

Napriek tomu sa však začínajú množiť hlasy žiadajúce uvoľnenie ustanovení Paktu. Pakt stability a rastu by sa mal stať flexibilnejším, aby tak reflektoval rozdielne ekonomické podmienky počas rastovej a poklesovej fázy hospodárskeho cyklu. V tomto duchu sa vyjadrili tak komisár pre menové záležitosti Pedro Solbes predtým, než nastúpil na post ministra financií v novej španielske vláde, ako aj minister financií Francúzska Nicolas Sarkozy. Paktu a požiadaviek Európskej komisie voči členským krajinám sa dotýkal aj spor medzi komisárkou Schreyerovou a nemeckým spolkovým ministrom financií Hansom Eichelom. Jeho hlavnou témou bol rozpočet – Eichel Komisii vyčítal, že na jednej strane žiada rozpočtovú prísnosť a na druhej strane navršuje svoj vlastný rozpočet, čo sa Nemecku ako najväčšiemu prispievateľovi, samozrejme, nepozdávalo.

Jedným z navrhovaných riešení je sústredenie sa na inú prioritu v rámci nezmeneného Paktu. Až doposiaľ sa väčší dôraz kládol na ustanovenia týkajúce sa deficitných rozpočtov. To by sa mohlo zmeniť tak, že väčšia pozornosť by sa venovala druhému kritériu – verejnému dlhu. Zmena by to bola však len technická. Z centra pozornosti by sa stratili krajiny, ktorým sú rozpočtové deficity vytýkané, no vynorili by sa noví kandidáti na vinníkov, ktorí porušujú druhé pravidlo paktu, doteraz ponechávané bokom.


Článok je súčasťou projektu podporeného Friedrich Ebert Stiftung Slovensko

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA