Prečo nepotrebujeme novú fiškálnu dohodu

Navrhovaná fiškálna dohoda je zbytočná, keďže ponúka len malé zlepšenie oproti existujúcim pravidlám EÚ a nerieši aktuálne problémy finančných trhov v krátkodobom a strednodobom časovom rozsahu, tvrdí Massimiliano Marcellino.

"Nie je vhodný čas na to, aby sme tak veľa času strávili prípravou novej dohody, ktorá nedostatočne rieši najvážnejšie problémy v eurozóne. Ale predpokladajme na chvíľu, že dohodu schválili bez väčších zmien. Dokáže dohoda dosiahnuť ciele, ktoré si stanovila?

Prvou úlohou je "posilniť rozpočtovú disciplínu" a tretí paragraf návrhu zmluvy uvádza opatrenia, ktoré majú pomôcť dosiahnuť tento cieľ. Kľúčové ekonomické indikátory, ktoré používa sú: štrukturálne saldo verejných financií, ktoré by malo byť buď v rovnováhe, alebo v prebytku, a pomer vládneho dlhu k HDP, ktorý by dlhodobo nemal presiahnuť 60%, a ak predsa len presiahne, mal by byť zredukovaný priemerne o dvadsatinu ročne.

Problémom tohto cieľa z pohľadu štrukturálneho salda je, že táto premenná nie je sledovateľná. Musí byť skonštruovaná cyklickým prispôsobovaním skutočného deficitu

Ekonómovia sa nezhodli na tom, ako merať hospodársky cyklus, takže sa dajú očakávať veľmi rozlišné názory o štátoch a ich vývoji, a teda aj o zmysle a meraní "štrukturálneho salda".

Navyše, z ekonomického hľadiska nie je jasné, či by prorastové výdavky (napr. investovanie do výskumu a vzdelania) mali byť zahrnuté do výpočtov.
Rovnako problematický je pomer dlhu k HDP, ktorý mnohí považujú za hlavný fiškálny indikátor. Je to však zvláštny indikátor: čitateľ je stavová veličina (celková výška verejného dlhu) a v menovateli je HDP v  danom období, ktorý je variabilný. HDP sa tiež považuje sa ukazovateľ schopnosti vlády splatiť svoj dlh.  
Ale aby sme plne zhodnotili celkový finančný stav vlády, mali by sme sem tiež zahrnúť mieru celkových vládnych aktív. Navyše, hodnota 60% pre pomer dlh ku HDP,  ktorá vzišla z Paktu stability a rastu, nemá žiadny ekonomický základ.

Taktiež si málokto uvedomuje, že redukcia pomeru dlh ku HDP o dvadsatinu ročne by znamenalo neustále sprísňovanie fiškálnej politiky, čo by malo za následok negatívny vplyv na rast HDP, čo by v konečnom dôsledku urobilo túto politiku neefektívnou a ekonomickú situáciu v krajine by to zhoršilo.

Oveľa výhodnejšie sú teda ciele, definované v rámci skutočných deficitov, pomerov dlhu nielen k HDP, ale aj k aktívam, a ďalším konvergenčným kritériám. Hlavným problémom však je, že postupy v prípade porušenia pravidiel aj naďalej ostávajú príliš dlhé a komplikované a sankčný systém je nejasný a nepostačujúci pre prevenciu, hlavne v prípade veľkej krajiny.

Ďalším cieľom novej zmluvy je "posilniť kooridnáciu ekonomickej politiky", paragraf 9 hovorí "…zmluvné strany sa zaväzujú, že budú  spolupracovať na spoločnej hospodárskej politike a podporovať tak hladké fungovaje Hospodárskej a menovej únie a ekonomický rast prostredníctvom rozšírenej konvergencie a konkurencieschopnosti."

Za týmto účelom paragraf 11 upresňuje, že "so zreteľom na porovnávanie osvedčených postupov a práci na spoločnej hospodárskej politike, zmluvné strany zabezpečia, že všetky vedúce hospodárske reformy, ktoré majú v pláne zaviesť, budú prediskutované ex-ante, a pokiaľ to bude možné, vzájomne koordinované."

Pracovať spolu na spoločnej hospodárskej politike, to je odvážne tvrdenie. Ak by sme to brali doslovne, malo by to vážne dôsledky. Ale ako môžeme očakávať, že sú členské štáty na toto pripravené, keď v minulosti zlyhali? Znamená to, že národné parlamenty by sa mali čiastočne vzdať svojich právomocí? A čo sa stane v prípade, že sa nedohodnú? Aká je skutočná úloha európskych inštitúcií ako je Európsky parlament?

Pokiaľ ide o riadenie eurozóny, eurosummity sú vítané. Podľa ich opisu sa však javia iba ako ďalšie  diskusné fóra, a v tomto zmysle potom ich hodnota popri iných existujúcich stretnutiach nie je celkom jasná.

Nová zmluva predstavuje mierne zlepšenie s prihliadnutím na Pakt stability a rastu a obsahuje opatrenia, ktoré sú buď príliš vágne alebo neefektívne. Taktiež nerieši aktuálnu krízu.

Finančné trhy viac trápi krátko a dlhodobá solventnosť než dlhodobá udržateľnosť a koordinácia politiky. Bez  odvážnejších krokov proti rozpadnutiu eurozóny bude táto zmluva zbytočná."

Pozadie

Massimiliano Marcellino je profesor ekonomiky na Európskom univerzitnom inštitúte vo Florencii. Sústreďuje sa na ekonomické predpovede a ekonometriu.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA