Transformácia vodární a kanalizácií – Skúsenosti so súkromnými vodárenskými firmami v EÚ

Analýza hodnotí dopady privatizácie v sektore vodárenstva v EÚ. Všíma si vplyv privatizácie na spotrebiteľov i postavenie samospráv.

Priatelia Zeme - CEPA
Priatelia Zeme - CEPA

 

Súkromné vodárenské spoločnosti zásobujú vodou iba malú časť svetovej populácie. Najväčší podiel na trhu s vodou majú vo Francúzsku a Veľkej Británii, v ktorých sa vodárenské služby privatizovali za veľmi špecifických podmienok. Z týchto dvoch krajín tiež pochádzajú spoločnosti, ktoré dnes dominujú privátnemu vodárenstvu na celom svete a ktoré sa usilujú získať podiel na vodárenských spoločnostiach aj na Slovensku.

Historický kontext

Historickým vývojom, ktorý trval takmer celé storočie, došlo vo Francúzsku k tomu, že tri tamojšie súkromné spoločnosti (Suez-Lyonnaise, Vivendi a SAUR) zabezpečujú vodárenské služby pre väčšinu obyvateľov krajiny. Takýto vývoj bol vo svete ojedinelý a preto tieto tri spoločnosti predstavovali z medzinárodného hľadiska v podstate jediné súkromné firmy, ktoré sa špecializovali na vodárenské služby a súčasne mali dostatočnú ekonomickú silu a kapitálové zdroje na to, aby v mnohých krajinách využili vo svoj prospech mohutnú privatizačnú vlnu, ktorá nastúpila začiatkom osemdesiatych rokov.

Vo Veľkej Británii konzervatívna vláda z politických a ideologických dôvodov sprivatizovala v roku 1989 deväť vodárenských podnikov, čím súkromné vodárenské spoločnosti získali dlhodobé monopolné prevádzkové licencie. Aj vývoj v Británii je z európskeho pohľadu špecifický, pretože privatizácii tamojšieho vodárenského sektora predchádzala 15 rokov trvajúca reštrukturalizácia, ktorej výsledkom bolo zlúčenie všetkých britských vodárenských spoločností do niekoľkých regionálnych štátnych podnikov. Ak by k tejto reštrukturalizácii nedošlo, nebolo by možné vodárenský sektor tak jednoducho sprivatizovať.

Na rozdiel od francúzskych spoločností však britské privatizované monopoly nemuseli nikdy o vodárenské licencie medzi sebou súťažiť ani vyjednávať so samosprávami o potrebe privatizácie. Nikdy nemali ani problémy so ziskovosťou. Dosahovanie zisku sa v tom období v Británii stalo politickým imperatívom a regulačný úrad mal dokonca nariadené dohliadať na ziskovosť súkromných vodárenských spoločností.

Všade tie isté firmy

Privatizačná politika, presadzovaná a financovaná v posledných dvadsiatich rokoch medzinárodnými finančnými inštitúciami, viedla k reštrukturalizácii vodárenstva na všetkých kontinentoch. Veľká väčšina privátnych vodárenských licencií sa dostala do rúk jednej z dvoch najsilnejších francúzskych skupín – Vivendi alebo Suez-Lyonnaise. Časť, hlavne v Afrike, patrí tretej francúzskej spoločnosti – SAUR. Menší vplyv majú britské spoločnosti Thames Water, Anglian Water a United Utilities, ktoré sa v poslednom čase snažia expandovať najmä v krajinách strednej a východnej Európy.

Situácia v ďalších krajinách EÚ

Asi tretinu trhu s vodou v Španielsku kontrolujú prostredníctvom vodárenských koncesií súkromné firmy, z ktorých väčšinu úplne alebo čiastočne vlastní niektorá z francúzskych spoločností. Podobne ako vo Francúzsku, aj tu boli niektoré koncesie vydané už na začiatku storočia (napr. v Barcelone a Valencii). V poslednom čase však vzrástol počet privatizačných koncesií udelených mestami.

V Taliansku, rovnako ako aj v ostatných krajinách EÚ, sú privatizované vodárenské služby skôr výnimkou, pričom väčšinu súkromných koncesií úplne alebo čiastočne vlastní jedna z francúzskych spoločností. Privatizácia napriek očakávaniam nezaznamenala vo veľkej väčšine krajín EÚ za posledné roky žiadny podstatný nárast (pozri tiež 7. časť tohto seriálu).

Odpájanie neplatičov

Privatizácia vodární často ústí do hromadného odpájania spotrebiteľov, ktorých príjmy nie sú schopné vykrývať následný rast cien. Keď po privatizácii vodárenstva vo Veľkej Británii došlo k prudkému zvýšeniu cien, v roku 1992 bolo odpojených vyše 21 tisíc odberateľov. Odpájanie spotrebiteľov sa však stalo terčom kritiky, najmä vzhľadom na negatívne dopady na zdravie sociálne marginalizovaných rodín a kvôli prevencii chorôb. Britská lekárska asociácia dokonca požadovala, aby odpojenie od zásobovania pitnou vodou bolo vyhlásené za protizákonné. Jej úsilie zavŕšilo súdne rozhodnutie v roku 1998 a následné rozhodnutie labouristickej vlády, ktorým bolo odpájanie neplatiacich domácností, škôl a nemocníc od zdrojov pitnej vody postavené mimo zákon.

Zvyšovanie cien

Od roku 1992 cena vody vo Francúzsku každý rok rástla v priemere o 10%. K najväčšiemu rastu cien došlo v regiónoch, kde boli vodárne sprivatizované. Súkromné spoločnosti odôvodňujú zvyšovanie cien obrovskými požiadavkami na investície. Francúzsky Najvyšší kontrolný úrad vo svojej správe z roku 1997 však konštatoval, že v mnohých prípadoch zvyšovanie cien nemalo žiadnu súvislosť s vynakladanými investíciami.

V meste Egletons vo Francúzsku súkromný prevádzkovateľ cenu vody počas troch rokov po privatizácii zdvojnásobil, kapitálové investície však ostali na pleciach mestskej rady.

Situáciu vo Francúzsku skomplikovali aj mestské zastupiteľstvá, ktoré využívali koncesie ako prostriedok na zlepšenie momentálnej finančnej situácie miest. Privatizácia sa tak podľa Najvyššieho kontrolného úradu “stala premysleným spôsobom obohatenia mestských rozpočtov na úkor spotrebiteľov a daňových poplatníkov.”. Napríklad od spoločností, s ktorými podpísali kontrakt, vyberali „poplatok za uzatvorenie zmluvy“. Tento postup bol však medzičasom postavený mimo zákon.

V meste St Etienne zaplatila v roku 1990 spoločnosť Stephanoise des Eaux (ktorú vlastnia Generale des Eaux a Lyonnaise des Eaux) mestskej rade 388 mil. frankov s cieľom získať vodárenskú koncesiu. Aby potom táto súkromná spoločnosť získala svoje peniaze späť, jednoducho zvýšila poplatky za vodu, čím sa cena vyšplhala z 3,52 frankov za kubický meter v roku 1990 na 8,50 frankov v roku 1996, a podľa plánu sa mala ďalej zvýšiť až na 12 frankov. Spotrebitelia však vyhrali súdny spor a súd nariadil zastavenie týchto praktík.

Aj v Británii došlo po privatizácii k dramatickému rastu cien. Vodné a stočné počas prvých štyroch rokov vzrástli v priemere o viac ako 50%. V reálnych cenách, očistených od inflácie, predstavoval nárast za prvých 9 rokov 46%. Podľa správy Vodárenského regulačného úradu (OFWAT) za týmto nárastom bolo zvýšenie zisku súkromných spoločností.

V roku 1992 došlo k privatizácii vodární a kanalizácií aj v nemeckom Rostocku formou prevádzkovej koncesie poskytnutej na 25 rokov pre firmu Eurawasser, v ktorej mala 50% podiel francúzska spoločnosť Lyonnaise des Eaux. V priebehu dvoch rokov prudko klesla spotreba vody, čím poklesli aj príjmy firmy za vodné a stočné. Firma na tento spoločensky i ekologicky žiadúci trend zareagovala zvýšením cien vodného v nasledujúcom roku o 24% a stočného až o 30%.

Slabá vyjednávacia pozícia samospráv

Najväčším problémom samospráv pri ich rozhodovaní o prípadnej účasti súkromných firiem na prevádzkovaní vodární je vzájomná nerovnováha síl medzi oboma subjektami. Na tento fakt poukázal aj francúzsky Najvyšší kontrolný úrad. Rokovania s firmami, ktoré majú obrovskú politickú i ekonomickú silu, sú ponechané na volených zástupcoch miest, ktorí obyčajne nemajú dostatočné technické, odborné, koncepčné ani politické predpoklady na to, aby v takejto situácii obhájili verejné záujmy. Táto situácia je veľmi podobná slovenskej skutočnosti.

Budúca časť seriálu bude venovaná situácii v transformujúcich sa krajinách strednej a východnej Európy.


Ostatné analýzy venujúce sa problematike transformácie vodární a kanalizácií, rovnako ako iné analýzy, môžete nájsť na stránkach Centra pre podporu miestneho aktivizmu

REKLAMA

REKLAMA