Augustové zbrane: Politické riziko spätného úderu

Po tom, čo Saudskej Arábii a Rusku napokon dôjde ropa, budú sa musieť „politicky beznádejní“ dneška stať hlavnými producentmi zajtrajška, čo prinesie celý cyklus politických rizík, ktorý bude Európa ľutovať. Myslí si to Matthew Hulbert, výskumný pracovník Centra pre bezpečnostné štúdia ETH Zurich.

„August 2011 bude nezabudnuteľným vo svete energetiky z niekoľkých dôvodov. Sýria je tlačená na okraj; Kaddáfí padol, Statoil našiel nové veľké zásoby v Severnom mori, zatiaľčo GDF-Suez ohromil pôsobivým memorandom o porozumení s Čínskou korporáciou pre investície za 2,9 miliardy eur.

Konzorcium Transjadranského plynovodu ukradlo určitú váhavú grécku pôdu konkurenčným schémam Južného koridoru; dokonca ExxonMobil vyšiel zo svojej ulity a podpísal arktickú dohodu s Rosneftom v hodnote 3,2 miliardy eur. Celkom pekná zbierka – dokonca aj pre bežne drsný a rútiaci sa svet energetiky.

Ale čo je oveľa zaujímavejšie a oveľa významnejšie, je to, čo sa (tak úplne) nestalo: veľká korekcia cien ropy. To bola tá zápalná šnúra potrebná pre zapálenie sudu s pušným prachom, na ktorom sedia svetové energetické trhy. Takisto by sa odhalili hlboko zakorenené rozpory medzi cenou a politikou v globálnom energetickom systéme dneška. Keď jeden odíde, iný naskočí.

„Veľkou korekciou“, samozrejme, myslíme výkyvy v priebehu dňa väčšie ako $10 (alebo podobne) pri Brente, ktoré prišli v tesnom závese zníženia rebríčku USA a Európy, ktorá sa ďalej prepadá do vlastnými silami vykopanej jamy eurozóny. To o čom skutočne hovorím (nateraz) je Brent ponárajúci sa na asi $80/barel – a robiac tak aj nejaký čas v budúcnu.

Takýto údaj by sa pred niekoľkými mesiacmi považoval za kacírske zmýšľanie, ale s Brentom, ktorý v polovici augusta na okamžik padol pod $100/barel, sa nad základmi rýchlo zbiehajú búrkové mraky očakávajúceho poklesu cien akcií. A kľúčovým faktorom je tu rýchlosť – keď sa špekulatívne penenie z trhu odparí, nastane to veľmi rýchlo, s absolútne žiadnymi zárukami, že sa ceny nutne usadia na $80/barel – údajne „medzný náklad“ produkcie.

Ak sa to stane, producentské štáty zostanú vážne prekvapené; a ak nič, aspoň sme mohli vidieť formujúci sa politický paradox tam, kde jedinou vecou, ktorá je podstatou cien, je zvýšená nestabilita naprieč producentskými štátmi, radšej než konvenčné obmedzenie ponuky.

„Cyklické“ by tak mohlo získať úplne novú definíciu vo svete energetiky pokiaľ ide o cenu a politickú nestabilitu – čím nižšia cena, tým väčšia nestabilita; výsledkom bude utiahnutie dodávok ropy. Možno je to pritiahnuté za vlasy, ale musíme sa aspoň zamyslieť nad tým či máme v rope vrytý samo-opravný mechanizmus „politického rizika“. A ak áno, ktoré štáty sú jednoducho nahraditeľnými časťami ozubenia navrhnutými na otáčanie kolesom a kto bude mať prospech zo „systému“ ako celku?

Zaujímavé otázky, nepríjemné odpovede – predovšetkým keď na špičke sveta ropy sedí Saudská Arábia a Rusko.

Tržné déjà-vu?

Zreteľne možno vidieť paralely s rokom 2008: máme prosperujúce trhy s komoditami uprostred finančného a ekonomického rozpadu. Avšak na rozdiel od roku 2008, kedy sa predpokladalo, že suverénne účtovné súvahy môžu pomôcť kalamitám súkromného sektoru, veci sú v tejto dobe o to horšie, že trhy priamo testujú solventnosť ECB a Fedu. (americká centrálna banka, Federálny rezervný systém-pozn. red.)

Nie je žiaden veriteľ v núdzovej situácii a žiadna záchranná sieť, do ktorej možno spadnúť, nič, čo by mohol poskytnúť niekto iný než Čínska komunistická strana, ktorá musí riešiť svoje vlastné domáce problémy aj bez toho, aby vsakovala viac dlhu USA.

Všetci vieme, čo by sa malo udiať, aby došlo k opätovnej globálnej rovnováhe (letmý pohľad na komuniké G8 alebo G20 vám to môže povedať), ale takisto vieme ako sa to odohrá: G2 zložená z USA a Číny sa len stane mikrokozmom pre rozdelenie spotreby-exportu a celoplošné schizmy nadbytku-deficitu. Dosiahlo sa tým – alebo dosiahne – len málo podstatného pokroku.

To poukazuje smerom k silnej krátkodobej pravdepodobnosti cenových korekcií spojenej so slabými základmi. Je vysoko nepravdepodobné, že sa v nejakom krátkom čase štrukturálne zafixuje dopyt; tí, ktorí sa dlho komerčne venujú rope zaujímajú pozíciu podľa toho, ako budú pôvodné výpredaje „riadených obchodníkov s peniazmi“ na burze ICE pokračovať.

Lacnejšia ropa bude vítanou úľavou rovnako pre OECD aj spotrebiteľov mimo OECD, ale je to rýchlosť týchto korekcií, ktorá by mala byť vytriezvením pre zmýšľanie producentov. Trhy s ropou v auguste letmo voľným pádom klesli po tom, čo sa ukázali trochu strmé medzery medzi cenami na papieri a fyzickou realitou – budú vyzerať ešte príkrejšie s tým, ako sa euro rúti z krízy do krízy, USA zlyháva v snahe dať dohromady svoje politické vystupovanie a v Ázii sa začínajú ozývať inflačné tlaky.

A čo je pravdepodobne ešte úžasnejšie než ropa dosahujúca v apríli $127/barel, číslo, ktoré sa nikdy v skutočnosti nezakladalo na tržnej realite, je, že producentské štáty – tak ako v roku 2008 – opäť prepadli vlastnému tlaku. Výrobcovia neúmerne zaťažili svoje pozície, stali sa chamtivými a sami sa odhalili. Teraz čelia veľmi skutočnej vyhliadke ropy výrazne pod $100/barel.

Tým zostane Rusko bez peňazí, rozpočty v Strednej Ázii sa rýchlo ochudobnia, a čo je ešte dôležitejšie, život s nepríjemným rozpätím cien pre väčšinu producentov z MENA a Západnej Afriky. Latinská Amerika na tom tiež nie je lepšie, či už ide o Venezuelu, Bolíviu alebo Ekvádor. A ani nespomínam Mexiko.

Pri tom ako každý neisto balansuje na $100/barel, štandardnou otázkou bude, kde stanovia dno Saudovia, s tým, že dopyt Číňanov poskytuje určitý ochranný náter? Vzhľadom na to, akým ťažkostiam bude čeliť Rijád kým svojej dynastickej politike nedá udržateľnejší podklad, odpovede sú značne váhavejšie ako boli v roku 2008.

Saudská Arábia sa už zaviazala utratiť na opatrenia 129 miliárd dolárov v priebehu niekoľkých rokov a hoci ropné doláre zaznamenali od 2008/09 pozoruhodný návrat, väčšina arabských štátov si nemohla dovoliť politický luxus ušetriť takéto fondy na daždivý „protivážny deň cyklu“.

OPEC len sotva vstúpi do tohto rozkolu. Kartel je v totálnom zmätku, členovia sa pravdepodobne vyjadria za objem na úkor ceny, aby zhrabli čo najviac dolárov. To platí tak pre Kuvajt, Spojené arabské emiráty a Katar, rovnako ako práve teraz pre Venezuelu, Alžírsko a Irán.

„Bohatý na hotovosť“ je relatívny pojem, dokonca aj pre monarchie v Zálive. Ak by sa mali rýchle korekcie uchytiť, nebude to dávno predtým ako začneme uvažovať, ktorí producenti predstavujú nízko visiace politické ovocie pre ďalšiu nespokojnosť a nepokoje. Následkom by bolo, že ozubenie nášho „mechanizmu politického rizika“ sa začne otáčať.

Prechod slučkou

A to je ten zaujímavý bod – ak tradičné metódy používané na nastavenie cenového dna vyzerajú pozoruhodne schátralo, ako vyzerá „plán B“? Nielen v zmysle ako nízko môže cena ísť (svet si pomaly zvyká na fakt, že vrtošivosť je novou normou danou 250-percentným kolísaním ceny v posledných dvoch rokoch), ale čo je dôležitejšie, na ako dlho než sa bude môcť opätovne zriadiť realistická cenová obruč na podopretie producentských štátov?

Niektorí povedia, že panika nie je potrebná. Iste, rozpočty bude treba pristrihnúť a utrácanie trochu osekať, ale vzhľadom na „marginálne“ náklady produkcie okolo $80/barel, ceny sa neodvážia pustiť pod takúto úroveň. To je pekný kúsok ekonomickej teórie, ktorý môže (ale nemusí) byť hodnoverným.

Ale ak prijmeme, že ropa za $127/barel bola niečo ako špekulatívna bublina, potom ceny takmer určite prebehnú do záporu po tom, čo investori opustia svoje pozície a uvoľnia likviditu. Podobne ako v roku 2008, to bude o udržaní investorov v čiernych číslach, bez uistenia, že globálna produkcia ropy (a investícia) zostane prísne morálna.

„Domnienka prahu“ vo výške $80/barel je to, čo je pre producentov tak nebezpečné. „Nedokonalé trhy“ sú s korekciami cien viac než len schopné vytvoriť politické obete, predovšetkým ak uvažujeme o tom, že väčšina producentov bojuje o prežitie pri $125/barel, nieto, že pri vyhliadke na $50/barel sa orie naprázdno a populácie sú čoraz nepoddajnejšie.

Ak naša predtucha medzi prepadnutými cenami a politickou panikou je správna, je celkom možné, že čistá cena ropy bude viac ovplyvnená politickým nepokojom, ktorý zviera produkciu, než aktívnym obmedzením ponuky.

Ako príklad nepochybne poslúži Líbya. Po tom, ako sa arabská jar rozšírila do Tripolisu, 2-percentný globálny výpadok sa premenil na 30-percentný nárast benchmarkových cien. Naopak, akonáhle sa zdalo, že Kaddáfi bol konečne vytlačený, holá vyhliadka opätovného nakvapkania líbyjského výkonu ihneď viedla k poklesu cien Brentu o $4.

Je to síce reflexívna reakcia trhu, ale aspoň s jasnou logikou: ak sa odpoja kľúčoví producenti, ceny sa typicky upevnia. A čo viac, majú tendenciu zostať offline určitú dobu keď sa veci nevydaria. Je veľmi nepravdepodobné, že sa niekedy skoro Líbya vráti k čerpaniu 1,6 milióna barelov denne; produkcia bude na úrovni pod 600.000 barelov denne.

V závislosti na tom ako sa odohrajú prechodné politiky, udržanie kresla pri stole OPEC-u bude ťažké. Egypt mal presne rovnaké optimistické cenové efekty, čo sa týka stratenej produkcie a neistôt dodávateľského reťazca spojené so Suezským kanálom a Červeným morom.

Takéto príklady sa očividne vzťahujú k politickému riziku, ktorý na vrchole trhu poháňa ceny smerom hore, ale keď sa nad tým zamyslíme, politická nestabilita už nejaký čas podopierala trh bližšie na jeho úpätí.

Úroveň produkcie v Iraku sa nikdy neobnovila na úroveň roku 1990, a takisto ani v Iráne, kde produkcia dosiahla vrchol v roku 1979. Oba národy sa podieľajú na globálnej produkcii len 3 alebo 5 percentami, napriek tomu, že každý sedí asi na 10 % svetových zásob.

Venezuela je podobným príbehom; preukázané pravdepodobné zásoby sa stále viac a viac zvyšujú, zatiaľčo produkcia zostáva na úrovni rokov 2002-03. Výkon Nigérie v priebehu 21. storočia marí občianska vojna a korupcia, pričom množstvo menších producentov trvalo funguje podpriemerne pre vyostrený nacionalizmus zdrojov a plazivú nestabilitu.

Začnite takéto druhy zásob dávať online a ceny budú jasne ešte skleslejšie ako dnes. Nesporne, politické neistoty v takýchto štátoch nepoháňala (alebo aspoň nie exkluzívne) nestálosť ceny ropy, ale pretrvávajúci (nesprávny) manažment tomu len sotva pomohol. S arabskou jarou, ktorá sa premieňa na líbyjské leto, sú producenti viac než inokedy vystavení čoraz mäkším cenám a vyššej politickej kríze.

V takomto bode je najpravdepodobnejší príchod výpadkov. Vezmite si taký Jemen, Bahrajn a Sýriu. Sami osebe sú relatívne malí, ale v kombinácii, spoločne zodpovedajú za produkciu asi 1 miliardy barelov denne.

Zlatovlasý vzorec

To, čo tu v zásade nastoľujeme je prekrútená logika, že stabilita je stále viac zlou správou pre štáty produkujúce ropy. To, čo skutočne chcete ako producent, keď sa zmierňujú ceny, je zvýšiť a roznietiť nestabilitu v ďalších režimoch producentov, čím sa pomôže stanoviť dno na strane ponuky, zatiaľčo máte bez obmedzení ekonomický zisk.

A ak budeme brutálne úprimní, spotrebitelia zdieľajú rovnakú loď. Nestabilita je nielen akceptovateľná v určitých producentských štátoch, má nesporne úžitok čo sa týka oporných cien, ktoré umožnia kľúčovú investíciu proti prúdu: investíciu, ktorá nevyhnutne podmieňuje očakávania o nakopnutí budúcej ceny.

Avšak kľúčovým slovom je „určití producenti“; to čo nikto nechce je nestabilita šíriaca sa do Saudskej Arábie alebo Ruska – dvoch kolosov sveta ropy. Ak by Rijád ukázal vážne náznaky politického nepohodlia, môžeme zabudnúť na našu dilemu cenového dna: bolo by nemožné stanoviť cenu ropy na jej vrchole. Úplne by sa stratila kontrola. IEA (a všetci ostatní) by spanikárili. USA by sa museli rozhodnúť, akú cestu drastického opatrenia bude najlepšie prijať.

Ten istý scenár sa týka 10 miliónov barelov denne ruských dodávok mimo kartelu. Moskva dlhodobo zdokonaľovala umenie uhľovodíkového klamu a zmätku k udržaniu štátu (a nedotknutých oligarchov), ale dlho pretrváva na korupcii a veľmi krátko na vierohodnej ekonomickej modernizácii. O tom, že veci v Rusku sú zlé zistíte podľa toho, ak Kremlin znovu otvorí bilaterálny dialóg s OPEC-om – duch minulosti z rokov 2008/09.

A toto, samozrejme, naráža na naše nahraditeľné ozubenie vs. „víťazov systému“. Kto sa môže nad túto šarvátku povzniesť a kto sa stane funkciou nestability cenového dna? Zoznam sa nepíše ľahko a vo svetle Líbye sa to stalo ešte oveľa ťažšie.

USA a Európa sa jasne pozerali skôr na celkové barely než zainteresované stupne, keď sa v Tripolise nepodarilo asertívne pôsobiť; zasiahol nás väčší cenový šok než by ktokoľvek predpokladal. Opustenie Líbye malo byť relatívne jednoduché, žiaľbohu, v súčasnosti vyvoláva vážne otázky o fungovaní ako je skutočný význam oblastí typu Alžírsko, Nigéria a Angola. Ak sa stále považujú len za „časti ozubenia“, sú prinajmenšom dosť dôležité ako kritickí producenti ľúbezného stupňa.

Našou druhou stranou je, že politické obete vo Venezuele, Ekvádore, Iráne, Iraku a niektorých menších producentov Zálivu ako je Katar a Omán nesporne patria na zoznam „nahraditeľných“, spolu s Kazachstanom v Strednej Ázii a niektorými menšími producentmi Strednej a Východnej Afriky. Tvrdšie ropné straty by sa dali do určitej miery tolerovať, aby pomohli určiť dno bez toho, že opustia škálu.

Ale problém s týmto zlatovlasým prístupom voči nestabilite (t.j. akurát dosť na to, aby sa ceny udržali pevné, ale nie priveľa aby sa vypustili na obežnú dráhu) je, že hrať túto hru zostáva veľmi nebezpečné. Myšlienka, že ktokoľvek môže kontrolovať tržnú cenu alebo odstupňovanie nestability, je osudovým skokom, ktorý by neboli ochotní urobiť dokonca ani najviac oligopolistickí myslitelia.

Čo sa môže zdať ako pôvodné dočasné korekcie cien sa v skutočnosti môžu stať pozoruhodne štrukturálne politickými prvkami prostredia energetiky po tom, čo producentské štáty padnú za korisť zníženým cenám. To vysvetľuje prečo kolektívny švih OPEC-u naprieč Stredným východom je mŕtvy a prečo sme všetci zostali držiac saudské bábätko.

Podobne Rusko je jediným vážnym hráčom mimo úrovne OPEC. Arabská jar nijako nerozriedi saudsko-ruskú koncentráciu na trhu, ale len zvýši jej potenciu pri tom, ako sa budú odpájať menší producenti.

Strategické (ne-)myslenie: saudsko-ruská stávka

Konečný záver je, že pokiaľ bude v hre „mechanizmus politického rizika“, neslúži to vlastne nikoho záujmu – na žiadnej strane účtovnej knihy spotrebiteľa-producenta. Áno, bude to naďalej upevňovať ceny, keď určití producenti bojujú, aby sa politicky adaptovali na rýchlo sa meniace ekonomické podmienky – ale ak ceny dokonca klesnú pod $90/barel, cenová hranica, ktorá asi nepodporí budúce politické výpadky u periférnych producentov – potom investície proti prúdu pravdepodobne vyschnú tak rýchlo ako vyprchá dôvera trhu.

Niektorí producenti pri korekcii cien získajú z nešťastia iných, ale za predpokladu, že viac a viac producentských štátov zasiahnu so zosuvom ceny politické problémy, iba stmelíme „príliš veľkých, aby padli“ u ropných veľmocí dneška, Saudskej Arábie a Ruska. Áno, sú nedotknuteľní, ale nedotknuteľní, ktorí zdieľajú vážne politické chyby.

A to je ten problém – hoci pochopíme, že ceny fluktujú, naďalej sme úplne neschopní myslieť na to – nie to ešte plánovať svety, kde $50/barel (alebo menej) na dne je celkom možné, rovnako ako je dôveryhodných takmer $250/barel na vrchole, ak by sa mali hlavní producenti politicky zrútiť.

„Voľba“, ktorej v čoraz viac politicky a finančne obmedzenom svete čelíme je teda tvrdá. Mali by sme urobiť všetko pre posilnenie energetických gigantov, Saudskej Arábie a Ruska, vo viere, že to bude dostatočné na to, aby nás videli, alebo by sme mali začať seriózne pracovať na podpore dôveryhodnej hospodárskej a finančnej reformy naprieč producentskými štátmi, aby sme zaistili, že keď sa ceny skorigujú, nenastane politická panika?

Druhá možnosť je pravdepodobne najlepšou cestou napred, nielen pre to, že pomôže na vrchole rozpustiť koncentráciu trhu, ale umožní odolnejší okraj v kolektívnom konaní pri stanovení vierohodnej cenovej obruče na dne.

Producentské štáty odpadávajúce ako politické muchy keď sa opravujú ceny, nie sú v prípade dna vhodným „riešením“, obzvlášť keďže sa to pri posilnení trhov vráti aj s odplatou. Čím viac producentov stratíme, tým viac závislejší budeme na kľúčových dodávateľoch.

Samozrejme, až kým Saudom a Rusom napokon nedôjde ropa, čo je bod, kedy sa „politicky beznádejní“ dneška budú musieť stať hlavnými producentmi zajtrajška. Je to úplne nový cyklus politického rizika v úplne nový deň; a je aj tým, ktorý by sme tiež oľutovali.“

Matthew Hulbert je výskumným pracovníkom Centra pre bezpečnostné štúdia ETH Zurich, ktorý sa venuje medzinárodnej energetickej bezpečnosti a politickému riziku. Vypracoval viaceré poradné dokumenty pre spoločnosti FTSE 100, britskú vládu, Svetovú banku, IMF a Spoločenstvo národov. Píše pre magazín European Energy Review.

REKLAMA

REKLAMA