Dajte Východnej Európe peniaze na znižovanie emisií a zvýšte cieľ na 30%

Za brzdu, ktorá bráni posunutiu klimatického redukčného cieľa z 20% na 30% do roku 2020, považuje David Buchan, expert z Oxfordského inštitútu pre energetické štúdie, nové členské štáty. Ich odpor by sa dal však zlomiť v prípade, že by Európska únia prišla na spôsob, ako dodatočné náklady na znižovanie emisií CO2 v krajinách Strednej a Východnej Európy financovať, píše analytik v komentári poslanom redakcii EurActivu.

Nasledujúci text je prekladom anglického príspevku, ktorý David Buchan poslal EurActivu.

Ak nechcú vyspelé krajiny prísť o možnosť splniť svoj dlhodobý cieľ znížiť emisie skleníkových plynov do roku 2050 o 80%, bude musieť Európa skôr či neskôr svoj redukčný cieľ po rok 2020 zvýšiť z 20% na 30%.

Európska komisia vo svojej májovej správe zdôrazňuje, že vďaka recesii bude prechod na 30% jednoduchší a relatívne lacnejší. Za zvýšenie úniového cieľa na 30% sa tiež postavili ministri životného prostredia Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie.

Ďalej dala Komisia jasne najavo, že pokiaľ by k podobnému zvýšeniu došlo, bude najväčší príspevok k zníženiu emisií očakávať od krajín Východnej Európy a desiatky nových členských štátov označila ako štáty, ktoré majú oproti starším členským krajinám „proporcionálne vyšší potenciál“ (voči počtu obyvateľov a veľkosti ekonomík) znižovať emisie.

Nie je to nič nové. Desať nových členských štátov Strednej a Východnej Európy počas uplynulých 20 rokov urobilo z pohľadu energetickej účinnosti obrovské pokroky. Prestali byť ľahostajné k plytvaniu energiami, ktoré pre ne bolo počas 40 rokov komunizmu typické. Ceny energií začali odrážať výšku nákladov. Bez ohľadu na to sú však ich ekonomiky z pohľadu množstva energie spotrebovanej na jednotku HDP stále energeticky náročnejšie ako v krajinách Západnej Európy.

Nové členské krajiny majú navyše podľa energeticko-klimatického balíčka EÚ schváleného minulý rok úmyselne nižšie ciele v oblasti obnoviteľných zdrojov energie. Dôvodom sú vyššie náklady. Ich splnenie pritom pre východoeurópske krajiny nebude žiadny problém – polovica z nich očakáva, že svoj národný ciel dokonca prekročí.

Východoeurópske štáty nemajú prístup k moru a tým pádom nemajú toľko vetra ako štáty na pobreží Atlantiku. Majú ale rozsiahle lesy a ich farmy takisto predstavujú nevyčerpateľný potenciál pre biomasu. Krajiny na juhovýchode Európy majú zase značný potenciál pre výrobu solárnej energie.

Všetkých desať úniových nováčikov dnes protestuje proti akémukoľvek zvyšovaniu redukčného cieľa EÚ na 30% do roku 2020. Avšak na druhej strane, pokiaľ od nich niekto bude chcieť, aby k boju za zmenu klímy prispeli proporcionálne viac, majú tiež právo očakávať, že im bude poskytnutá výraznejšia finančná pomoc.

Vo svojej najnovšej štúdii pre Oxfordský inštitút pre energetické štúdie ponúkam dve možnosti, ako celú vec riešiť.

Prvou je presmerovanie štrukturálnych fondov v rámci rozpočtu EÚ. V týchto fondoch je v súčasnom programovom období 2007-2013 344 mld. eur. Väčšina týchto peňazí (ktoré tvoria takmer tretinu celkového rozpočtu EÚ) smeruje do nových členských krajín, ale na energetiku iba 10.8 mld. A pritom, čo môže byť „štrukturálnejšie“ ako trvalá transformácia na nízko-uhlíkovú ekonomiku?

Vlády krajín východnej Európy musia však zároveň zlepšiť svoje administratívne schopnosti a tým aj schopnosť tieto fondy absorbovať. A hlavne musia klásť minimálne rovnaký dôraz na financovanie v oblasti energetickej účinnosti  (ako napríklad izolácia budov alebo obnoviteľné zdroje) ako dnes dávajú na podporu projektov v oblasti energetickej bezpečnosti (ako napríklad výstavba nových prepojení alebo plynových zásobníkov).

Pre mnohých východoeurópskych politikov je ale oveľa lákavejšie nahnať politický kapitál na takých veciach ako je výstavba nových diaľnic. Svoju schopnosť získať z Bruselu veľký balík peňazí môžu vydávať za úspech skôr, ako keď zabezpečia peniaze na „neviditeľnú“ izoláciu budov.

Druhou možnosťou ako presmerovať peniaze do energetiky je „europeizácia“ národných dotácií na obnoviteľné zdroje energie. Rozsah niektorých vládnych programov pritom výrazne prevyšuje objem úniových dotácií.

Napríklad Nemecko svojich výrobcov energie z obnoviteľných zdrojov dotuje ročne sumou, ktorá zodpovedá objemu prostriedkov vyhradených na podporu energie v sedemročnom rozpočte štrukturálnych fondov. Potrebujeme vytvoriť taký systém, v ktorom budú dotácie do obnoviteľných zdrojov voľne pretekať z najbohatších štátov Západnej Európy do regiónov, kde je pre ne najväčší potenciál – a teda na východ.

Európska komisia v roku 2008 navrhla systém, podľa ktorého by sa v Európe obchodovalo so zelenými certifikátmi (potvrdzujúcimi, že vyrobená energia pochádza z obnoviteľných zdrojov) podobne, ako je dnes v rámci systému ETS obchoduje s emisnými povoleniami.

Návrh však viacero členských štátov odmietlo v obave, že stratia prehľad o riadení celého systému a o nákladoch svojich dotačných schém. Výrobcovia obnoviteľných zdrojov sa najviac obávali, že harmonizácia povedie k zníženiu objemu podpory z národných dotačných programov. K takejto harmonizácii objemu priamych podpor a taríf výkupných cien ale už de facto dochádza s tým, ako sa obnoviteľné technológie vyvíjajú a vlády si začínajú náklady na ich podporu uvedomovať.

Súčasťou tohto pochopenia by mala byť tiež ochota vlády krajín Západnej Európy presunúť časť svojich dotácií na podporu obnoviteľných zdrojov na východ. Z celoeurópskeho pohľadu by to znamenalo lepší výsledok v podobe nižších emisií.

Obavy z presunu pracovných miest na východ nie sú opodstatnené. Väčšina krajín Západnej Európy by naopak vyšší dopyt zo strany krajín Východnej Európy po veterných turbínach a solárnych paneloch získala a prejavilo by sa to aj vyššou zamestnanosťou.

Brusel však zrejme nejaké zmeny chystá. Komisár pre energetiku Günthet Oettinger nedávno naznačil, že pre účel podpory rozvoja obnoviteĺných zdrojov uvažuje o zavedení celoeurópskej harmonizácie taríf výkupných cien.

Poľská europoslankyňa Lena Kolarska-Bobinska nedávno vo svojej správe k budúcej energetickej stratégii Európskej komisie (správu predložila 13. júla parlamentnému výboru pre priemysel, výskum a energetiku) vyzýva k novému prejednaniu pôvodného návrhu Komisie k obchodovaniu s obnoviteľnými energiami.

Tieto zmeny by mohli vyústiť až k zmene národných cieľov v oblasti obnoviteľných zdrojov. Ale záleží na tom? Ako veľmi je dôležitá presná výška individuálnych cieľov (už aj tak ťažko vymáhateľných), ktoré každý z členských štátov dostal?

Jediný cieľ v oblasti obnoviteľných zdrojov, ktorým bude v budúcnosti na medzinárodnej úrovni posudzovaná dôveryhodnosť Európskej únie, je jej kolektívny cieľ zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov na celkovej spotrebe energií na 20% do roku 2020.

Najlepšou cestou k jeho dosiahnutiu však bude európsky systém obchodovania so zelenými energiami a zároveň schopnosť prepojiť finančné zdroje, ktorými disponujú krajiny Západnej Európy s prírodnými zdrojmi v krajinách Východnej Európy.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA