Nejasný smer energetickej a geopolitickej stratégie Únie

Na jednej strane sa Únia snaží znižovať závislosť na zemnom plyne z Ruska, a na druhé strane buduje nové plynovody, ktoré privedú ruský plyn do Európy. Kde treba hľadať príčiny?

Nord Stream 2
Nord Stream 2
Zdroj:Leonid Eremeychuk / Shutterstock

Vzťah medzi energetickou a zahraničnou politikou štátov Európy je úzko prepojený. Je to spôsobené tým, že štáty Únie sú závislé na importe zemného plynu a ropy z Ruska, Nórska, Blízkeho východu či severnej Afriky. Energetická nesebestačnosť EÚ je potom v tomto ohľade jedným z  faktorov určujúcich vytváranie geopolitické stratégie EÚ. Aké sú teda hlavné výzvy, ktoré sa v tejto oblasti objavujú?

Celý proces vytvárania energetickej únie bol akcelerovaný ukrajinskou krízou a ruskou anexiou Krymu v roku 2014. V tomto okamžiku vyšli najavo slabiny energetických dohôd členských štátov EÚ. Vysoká závislosť Fínska, Bulharska či baltských štátov na ruských surovinách je spôsobená geografickou blízkosťou Rusku a historickým vývojom. Konkrétne dôsledky zhoršenia vzťahov v zahraničnej politike medzi EÚ a Ruskom napríklad predstavujú kroky Litvy vedúce k diverzifikácii energetických zdrojov. Litva sa v marci 2014 rozhodla spustiť terminál LNG Independence a vybudovať prístav na skvapalnený plyn v Klaipėdii (jediný prístav Litvy v Baltskom mori). Tým fakticky prestala byť závislá na ruskom plyne. Reakcia Kremľu, respektíve Gazpromu bola rýchla, a došlo k zníženiu ceny plynu pre Litvu o 23 %.

Ukrajina nie je v Únii, ale je dôležitou tranzitnou krajinou, cez ktorú prechádza ½ ruského plynu do Európy. Rusko sa snaží s touto skutočnosťou vysporiadať  a od roku 2019 plánuje neposielať žiadny plyn cez Ukrajinu. Pre Ukrajinu by to znamenalo stratu tranzitných poplatkov a potvrdenie zahranično politického diskurzu Moskvy voči Kyjevu. Alternatívnym plynovodom Ruska sa má stať Turkish Stream, ktorého budúcnosť je však v kontexte zhoršenia vzťahov medzi Tureckom a Ruskom neistá. Pripravuje sa aj výstavba plynovodu Nord Stream 2, ktorý by zdvojnásobil kapacitu dovážaného plynu do Nemecka. Dvojča Nord Streamu 1 je spoločným projektom Gazpromu, E. ON, Shell, BASF a ENGIE. Tu je teda vidieť, že zahraničná politika Únie voči Rusku, ktorá sa snaží byť nekompromisná v otázke sankcií, má svoje medzery v energetickom sektore.

Je to však spôsobené zlou koordináciou členských štátov zo strany Komisie, či ide o zámer presadzovaný konzorciom západných energetických spoločností? Na jednej strane sa Únia snaží znižovať závislosť na zemnom plyne z Ruska, a na druhé strane buduje nové plynovody, ktoré privedú ruský plyn do Európy. Nebolo by jednoduchšie vydať sa cestou Litvy a diverzifikovat energetický sektor tým, že sa postavia terminály na skvapalnený plyn (LNG)?

Celú analýzu v angličtine nájdete na tejto linke

Anotáciu uverejňujeme v spolupráci s think-tankom Evropské hodnoty

Ďalšie zdroje

    • SIEPS- Swedish Institute for European Policy Studies
    REKLAMA

    REKLAMA