Plán pre energetiku do roku 2050: Tichá revolúcia

Uprostred existenčnej krízy EÚ predstavila plán v oblasti energetiky do roku 2050, ktorá je pre Úniu zriedkavou príležitosťou preukázať jednotu, víziu a líderstvo. Myslí si to Will Andrews z bruselskej konzultačnej spoločnosti.

 „Uprostred existenčnej krízy EÚ nedávno vydaná energetická cestovná mapa pre rok 2050, predstavuje vzácnu príležitosť pre blok demonštrovať jednotu, víziu a líderstvo. Určite jej nechýba ambícia: Komisiou stanovený cieľ je zredukovať celkové emisie skleníkových plynov do roku 2050 o viac ako 80 % v porovnaní s úrovňami v roku 1990. Avšak vzhľadom na nedávnu históriu energetických iniciatív EÚ je nemožné pristúpiť na cestu pred nami bez značnej úzkosti.

Iniciatíva? Tej je tam hŕba…

Pri pohľade na víziu Európskej komisie do roku 2050 si možno spomeniete na starý vtip: „Nuž, pane, keby som tam šiel, nezačínal by som odtiaľ.“ Bariéry dosiahnutia dekarbonizácie v tomto rozsahu, z ktorých niekoľko sa v cestovnej mape zvýrazňuje, sú nesmierne.

Jedna z najtŕnistejších výziev bude vylepšenie európskej neadekvátnej energetickej infraštruktúry, čo bude vyžadovať značný investičný kapitál. Komisia odhadla, že v nasledujúcej dekáde budú potrebné investície vo výške 1 bilióna eur. Z toho asi 200 miliárd sa vyžaduje na výstavbu plynovodov a elektrických sietí.

Pre uľahčenie investícií Európska komisia v októbri 2011 navrhla nové nariadenie na povzbudenie tvorby infraštruktúrnych projektov „spoločného záujmu“ pre Európu ako celok. Tieto projekty budú ťažiť z posilnených povoľovacích postupov, rovnako ako z prístupu k financovaniu EÚ v rámci Nástroja na prepojenie Európy – balíka navrhnutého poskytovať prostriedky projektom európskeho významu, ktoré by inak neboli komerčne uskutočniteľné.

V priebehu posledného roku Komisia spustila viacero iniciatív na mobilizáciu investícií od súkromného sektoru. V roku 2010 rozbehla pilotnú fázu Iniciatívy projektových bondov, alokovaním 230 miliónov eur z prostriedkov TEN a CIP pre projekty energetickej infraštruktúry, pri ktorých odhaduje, že by mohli zmobilizovať 4,6 miliardy zo súkromných investícií, so zameraním na 5-10 pilotných projektov.

Skutočne kryjú národné vlády chrbát Európskej únii?

Vzhľadom na svoju v podstate strednodobú až dlhodobú povahu týchto investícií, hlavnou výzvou, ktorú bude treba prekonať, je konflikt medzi potrebou stabilnej, dlhodobej politiky a krátkodobými tlakmi, ktorým čelia zvolené vlády. To sa ilustruje obzvlášť akútne súčasnými problémami v rokovaniach o dvoch kusoch legislatívy s dôležitými dôsledkami pre realizáciu vízie pre rok 2050.

Prvou je smernica o energetickej efektívnosti a úsporách, ktorá sa predložila v júni 2011. Obsahuje viacero ustanovení s ďalekosiahlymi dôsledkami, ako je povinnosť, aby všetci distribútori energie dosiahli ročnú úsporu energie rovnú 1,5 % objemu ich predaja energie a požiadavka, aby každoročne 3 % verejných budov prešli energeticky efektívnou renováciou.

Avšak v rokovaniach o smernici sa nedosiahol žiaden pokrok z dôvodu zásadných nezhôd medzi národnými vládami pri mnohých ustanoveniach, pričom by sme nemali zabúdať, že dosiaľ odmietali, aby sa 20 percentný cieľ energetickej efektívnosti stal do roku 2020 záväzným.

Podobne sa pokazili rokovania o revízii smernice o zdaňovaní energií. Komisia navrhla presun dôrazu zdanenia z objemu na energetický obsah a emisie oxidu uhličitého za účelom stimulovať prijatie nízkoulíkových palív. Mnoho krajín EÚ odmieta revíziu úplne, zatiaľ čo poľské predsedníctvo vyzvalo, aby sa koncept zdanenia podľa obsahu uhlíka úplne zrušil.

Fakt, že energetika zostáva národnou – skôr než EÚ – právomocou, viedol k prúdu rozhodnutí, ktoré podkopávajú snahy realizovať víziu spoločnej energetiky pre Európu, nie to ešte jediného jednotného trhu. Unilaterálne odstúpenie Nemecka od jadra predstavuje asi  najnápadnejší príklad, ale sú aj mnohé ďalšie. Rozchádzajúce sa prístupy európskych vlád k prieskumu bridlicového plynu, kde hrozí veľká hádka v Bruseli o tom ako, a či vôbec, by sa mal regulovať, sú hlavnou starosťou pre Komisiu vzhľadom na význam plynu v jej cestovnej mape.

Táto neochota vlád byť dobrými európskymi občanmi sa viac než dostatočne názorne ukázal ohlásením Komisie v septembri 2011, že zaslala formálnu výzvu veľkej väčšine členských štátov kvôli tomu, že neimplementovali zákony liberalizácie trhu podľa tretieho energetického balíčka (17 členských štátov pre pravidlá o trhu s elektrinou, 18 pre plyn).

Scvrkavajúca sa podpora verejnosti

Otázkou zostáva aj zaistenie pokračujúcej podpory verejnosti pre nevyhnutné reformy. Nové energetické zariadenia nepretržite odolávajú drahým a časovo náročným výzvam zo strany komunít, ktoré ovplyvnia. Široká verejnosť sa aspoň zdá byť technologicky neutrálna a smeruje svoj hnev s rovnakým nadšením proti veterným farmám, zariadeniam na zachytávanie a uskladnenie uhlíka i plochám ťažby bridlicového plynu.

Prieskum Eurobarometer o postojoch verejnosti  voči zachytávaniu a uskladneniu uhlíka (CCS) publikovaný v máji 2011 poskytuje odhaľujúci náhľad v tomto ohľade. Z opýtaných 13.000 občanov naprieč 12 krajinami, 60 % si myslelo, že CCS by mala byť povinná pre všetky nové elektrárne na uhlie. A predsa, v dobre známom štýle „nie na mojom dvore“  ešte väčší podiel uviedol, že by sa „trochu“ alebo „veľmi“ obávali, ak by sa zariadenie na uskladnenie CO2 nachádzalo vo vzdialenosti do 5 kilometrov od ich domu.

Nejde však o úplný obraz. Bližšia analýza odhaľuje, že čím viac oboznámení boli ľudia o technológii CCS, tým menšie mali obavy z vyhliadky bývania blízko zariadenia na skladovanie. Naopak, najväčšie obavy mali tí ľudia, ktorí neverili v efektivitu tejto technológie alebo cítili, že z toho osobne nebudú mať prospech.

To ilustruje najvyšší význam vzdelávania verejnosti a snáh získať podporu pre výstavbu rozsiahlej energetickej infraštruktúry a zvýrazňuje rozšírené zlyhanie tvorcov politiky a energetických spoločnosti robiť to efektívne.

Quo vadis

Záver cestovnej mapy, že dekarbonizácia je v dlhodobom horizonte možná aj lacnejšia než obvyklá prevádzka pozoruhodne podporuje World Energy Outlook 2011 Medzinárodnej energetickej agentúry, v ktorom sa odhaduje, že za každý $1 neinvestovaný do roku 2020, bude po roku 2020 potrebné minúť dodatočných $4,30 na kompenzáciu za vyššie emisie. Tento hlavný odkaz sa môže preukázať ako prijateľný pre lídrov členských štátov EÚ, z ktorých žiaden sa okolo roku 2050 nebude posudzovať voči tomuto cieľu.

Ale stále nie je jasné, či v čase uskromňovania sa bude Komisia schopná presvedčiť národné vlády k prijímaniu ťažkých rozhodnutí, ktoré sú potrebné v nasledujúcich 3 – 5 rokoch a koniec koncov formujú cestu Európy do roku 2050.“


Will Andrews je viceprezidentom spoločnosti FTI Consulting Brussels a riadi viacero energetických projektov v oblasti public affairs.

REKLAMA

REKLAMA