Plynové prepojenia na Balkáne napredujú. Borisov sa má pred Nabuccom na pozore

Pokrok vo výstavbe plynových prepojení – malých plynovodov, ktoré spoja región juhovýchodnej Európy s vyspelejšími susedmi – je sľubným znamením, že tieto krajiny sa v budúcnosti stanú menej závislé na importe plynu z Ruska, píše Theodoros Taskiris, energetický expert, pôsobiaci v Helénskom centre európskych štúdií (EKEM) a vedecký spolupracovník „Aténskej pracovnej skupiny: Transformácia Balkánu.“

Túto analýzu EurActivu exkluzívne poskytol EKEM.

„Pokrok vo výstavbe plynových prepojení, malých plynovodov, ktoré spájajú región juhovýchodnej Európy s infraštruktúrou vyspelejších susedov, je sľubným znamením, že tieto krajiny budú menej závislé na dovoze z Ruska.

Tento rozvoj by mohol priniesť ovocie v oveľa kratšom čase než sľubovali tri veľké plynovodné projekty (ITGI, TAP a Nabucco), ktoré súperia o kontrolu nad azerbajdžanským plynovým poľom Shah Deniz II.

Bulharský minister pre energetiku Traicho Traikov na medzinárodnej konferencii, ktorá sa uskutočnila 30. novembra v Sofii povedal, že grécka spoločnosť DEPA, taliansky Edison a bulharský BEH podpísali komplexnú dohodu týkajúcu sa realizácie projektu IGB (Prepojenie GréckoBulharsko) s ročnou kapacitou 3-4,5 bcm. DEPA a Edison bud prostredníctvom spoločnosti IGI Poseidon JVC, kontrolovať 50% plynovodu IGB. BEH bude vlastniť zvyšných 50%.

„Je to dôležitý krok v ústrety skutočnej diverzifikácie dodávok plynu pre Bulharsko,“ uviedol Traikov. „Očakávame, že prvý plyn by cez prepojenie mohol tiecť začiatkom roku 2013.“

IGB spojí 170km vzdialené grécke mesto Komotini s bulharským Národným systémom prenosu zemného plynu. Odhadované výška nákladov je približne 160 miliónov eur. Z toho 45 miliónov eur už bolo vyčlenených z Európskeho energetického programu pre obnovu (EEPR).

Komplexná dohoda medzi IGI Poseidon a spoločnosťou BEH obsahuje dohodu o rozvoji projektu a akcionársku dohodu. Obe strany sa dohodli urýchliť nevyhnuté kroky pre založenie komerčnej dcérskej spoločnosti JVC, ktorá bude kontrolovať kapacitu plynovodu určenú pre tretie krajiny (Third Party Access). BEH a DEPA budú riadiť po 35% komerčnej JVC, Edison 30%.

Dosiaľ sa presne nerozhodlo percento objemu plynu, ktoré budú akcionári IGB požadovať vyňať z nariadenia EÚ o prístupe tretích strán, ale je pravdepodobné, že to bude 50-70% jeho konečnej kapacity.

Tajomník gréckeho ministra energetiky Yannis Maniatis, ktorý sa po podpise dohody stretol s Traikovom, poznamenal, že IGB „prispeje k rozvoju našej krajiny v regionálnu plynovú os, ktorá bude diverzifikovať regionálne zdroje zemného plynu a trasy. Na jednej strane sa tým zvýši strategický význam širšieho projektu ITGI a geostrategická rola Grécka a tiež to prispeje k bezpečnosti dodávok energií do celého regiónu juhovýchodnej Európy.“

Traikov tiež uviedol, že Bulharsko je pripravené podpísať cestovnú mapu – ekvivalent tej, ktorú už podpísalo s Gréckom o IGB (júl 2010) a s Ruskom o Južnej vetve (november 2010) – ktorá vyburcuje ku konštrukcii projektu IBR (Prepojenie Bulharsko-Rumunsko).

IBR bude mať dĺžku 24km, cez Dunaj spojí dva národné plynovodné siete, a to medzi bulharským mestom Russe a rumunským mestom Giurgiu. Náklady sa predbežne ohodnotili na 30 miliónov eur, z toho 8,9 miliónov eur poskytne Európsky energetický program pre obnovu.

Traikov oznámil, že Bulgartransgaz, bulharský štátny prevádzkovateľ prenosovej sústavy investuje ďalších 11 miliónov eur, aby bol projekt dokončený v roku 2011. Počiatočná kapacita sa odhaduje na 1,5 bcm ročne. Očakáva sa nárast kapacity na 3bcm ročne a eventuálne na 4,5 bcm ročne, tak aby prepojenie dosiahlo rovnakú priechodnú kapacitu ako dve „susediace“ prepojenia, IGB a IRH.

Nesmieme zabudnúť ani na Srbsko, tiež môže dodávať ne-ruský plyn cez prípadné Prepojenie Bulharsko-Srbsko. Do prevádzky by malo byť uvedené v roku 2014 a tiež ho finančne podporuje Európska komisia.

IRH (Prepojenie Rumunsko-Maďarsko) bolo spustené 14. októbra 2010, a aj napriek tomu, že funguje len v jednom smere, z Maďarska do Rumunska, očakáva sa, že po tom, ako sa na rumunskej strane uskutočnia nutné technické úpravy, bude ho možné využívať oboma smermi. Má maximálnu tranzitnú kapacitu 4,5 bcm ročne a vybudovali ho maďarská spoločnosť MOL a rumunský prevádzkovateľ prenosovej sústavy Transgaz.

Jeho dĺžka je 109km – 62km na rumunskom a 47km na maďarskom území – a z 50% ho financoval EEPR grantom vo výške 68 miliónov eur.

29. novembra spoločnosť MOL podpísala dlhodobú bezúročnú pôžičku s Európskou investičnou bankou (EIB), ktorá MOL-u pomôže preplatiť účet za konštrukciu ďalšieho obojsmerného prepojenia medzi Maďarskom a Chorvátskom (ICH). Spojí dve prenosové sústavy plynu v dĺžke viac ako 294km (88km v Chorvátsku a 206km v Maďarsku).

Pôžičkou EIB vo výške 150 miliónov eur sa bude financovať výstavba maďarskej časti plynovodu z mesta Városföld až po maďarsko-chorvátske hranice. ICH by mal mať počiatočnú ročnú kapacitu 6,5 bcm, s tým že má byť schopný uspokojiť aj potreby zvýšeného objemu z budúceho terminálu LNG Adria (kapacita 10-15bcm ročne), ktorý sa momentálne stavia na ostrove Krk.

Skvapalňovací terminál Adria kontrolujú niektoré z najväčších európskych plynárenských spoločností, ako rakúske OMV, nemecký E.ON a francúzsky Total. Chorvátska firma Plinarco vlastní len 1% konzorcia terminálu Krk/Adria LNG, ktorého uvedenie do prevádzky sa podľa internetovej stránky projektu neočakáva „skôr ako pred rokom 2017.“

Medzitým je ale nejasné, kde Maďarsko a Chorvátsko nájdu dostatok plynu na komerčné prevádzkovanie potrubia pred dokončením Adria LNG. ICH bude dovtedy pravdepodobne slúžiť len ako prepojenie krízového manažmentu v prípade núdze, ak sa narušia dodávky z Ruska, podobne ako sa to stalo počas plynovej krízy v januári 2009.

To, vďaka kapacite 3,6 bcm ročne Grécko-tureckého plynovodu (ITG), neplatí pre východo-balkánske prepojenia. ITG je v prevádzke od novembra 2007 a v súčasnosti pokrýva 20% konečného dopytu Grécka.

Cez systém ITG/IGB môže Bulharsko očakávať relatívne promptný prístup k dodávkam plynu z Azerbajdžanu cez plynovod ITG. Bulharsko koncom roka 2008 podpísalo s azerbajdžanskou štátnou spoločnosťou Socar memorandum o porozumení ohľadom dovozu 1 bcm plynu ročne.

Výsledkom je, že väčšina štátov v regióne sa agresívne pokúša zabezpečiť dodávky arabského LNG zo severnej Afriky a Kataru. Počas prvej polovice roku 2009 Bulharsko podpísalo memorandá o porozumení s Egyptom a Katarom, na základe ktorých by mohlo byť zásobované cez grécky LNG terminál na ostrove Revythousa.

Grécko tiež rokovalo o vyhliadkach pre masívny dovoz LNG z Kataru do nového terminálu, ktorý by sa mal postaviť v juhozápadnej časti Grécka, blízko prístavu Astakos. Projekt ale padol 20. októbra 2010, kedy sa ho konzorcium rozhodlo opustiť, z dôvodu nedostatku komerčného záujmu Talianska, ktoré malo odoberať viac ako 70% exportu terminálu.

Bulharský premiér Bojko Borisov vyhlásil, že jeho vláda nebude schopná naplniť finančné záväzky vo výške dvoch miliárd eur voči svojich partnerom v projekte Nabucco, ak Európska komisia negarantuje Sofii výnimku z účtovných pravidiel, ktorou by mohlo Bulharsko vylúčiť Nabucco zo štátneho rozpočtu, a predovšetkým z vypočítania rozpočtového deficitu.

„Nebudem projekt zdržiavať, ale všetci musíme pochopiť že by viedol k nadmernému deficitu,“ uviedol Borisov. Jeho pozícia by nemala nikoho prekvapiť. Štáty v regióne nezískajú z výstavby troch súperiacich mega-projektov zemného plynu Nabucca, ITGI a Transjadranského plynovodu, toľko ako spotrebitelia v severnej a strednej Európe.

Tieto projekty, z ktorých len jeden bude postavený do roku 2016, podľa toho kto vyhrá v prebiehajúcom tendri o plyn zo Shah Deniz II, sú pre krízou postihnuté ekonomiky juhovýchodnej Európy príliš nákladné. Medzinárodný menový fond potvrdil, že Bulharsko a Rumunsko budú každý musieť za svoj podiel v Nabuccu zaplatiť asi 1,3 miliardy dolárov, aby získali približne rovnaké množstvo plynu, ktoré si môžu zadovážiť z medzi-regionálnych prepojení.

Na druhej strane, vyššie-uvedené prepojenia môžu byť vďaka dovozu arabského LNG schopné komerčnej prevádzky už v roku 2013 a vytvoriť najlacnejší, najrýchlejší a geopoliticky najmenej riskantný spôsob ako obmedziť závislosť na importe ruského plynu, ktorý stále zabezpečuje viac ako dve tretiny gréckeho dopytu a takmer celý dopyt Bulharska, Srbska a Bývalej juhoslovanskej republiky Macedónsko.

Energetickú diverzifikáciu v rámci regiónu je teda možné dosiahnuť, ak sa dokáže nadviazať na vybudované prepojenia a predovšetkým sa bude dodržiavať princíp, podľa ktorého získajú obe strany.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA