Politika plynovodov: prečo má Nabucco problémy?

Dlhá sága stavby plynovodu Nabucco sa ešte neskočila. Problémy s dohodami s tranzitnými krajinami, bilaterálne spory a neistota okolo dodávok robia budúcnosť projektu stále neistou, píše Katinka Barysch, zástupkyňa riaditeľa think-tanku Centre for European Reform.

centre for european reform, cer
centre for european reform, cer

Minulý rok sa zdalo, že plány na stavbu Nabucca – pripravovaného už takmer desaťročie – konečne niekam smerujú. V marci vyčlenila EÚ 200 miliónov na prípravné práce. Európska investičná banka a Európska banka pre obnovu a rozvoj prisľúbili pomoc s financovaním nákladov 10 miliárd eur.

V júli krajiny, cez ktoré bude prechádzať 3 000 kilometrové potrubie (Rakúsko, Bulharsko, Maďarsko, Rumunsko a Turecko), podpísali dlho očakávanú medzivládnu dohodu (IGA) o podmienkach tranzitu. Ratifikácia IGA pomaly pokračovala.

Medzitým sa pokúšalo šesť energetických firiem (z tranzitných krajín a Nemecka), ktoré tvoria konzorcium Nabucco, nájsť plyn, ktorým by mohli plynovod naplniť. Dve z nich sa pokúšajú zapojiť do veľkých plynárenských projektov na severe Iraku, ďalšia v Turkmenistane. EÚ začala skúmať myšlienku agregovania európskych plynárenských kontraktov prostredníctvom „Caspian development corporation“, aby pritiahla záujem krajín ako Turkmenistan o predaj veľkých objemov plynu na západ.

Teraz sa však Nabucco opäť zasekol. Dôvodom je hádka medzi Tureckom a Azerbajdžanom. Vždy sa čakalo, že osem miliárd metrov kubických plynu pre prvú fázu Nabucca bude pochádzať z azerbajdžanského nového náleziska Shah Deniz II. Ankara a Baku sa však nevedia dohodnúť, koľko azerbajdžanského plynu má ísť do Turecka, za akú cenu a akých podmienok. Zatiaľ čo hádka pokračuje, firmy zapojené do Shah Deniz II prestali s ťažbou.

Turecko už teraz kupuje asi šesť miliárd m3 plynu z Shah Deniz I, za veľmi dobrú cenu. Polovicu z neho predáva Grécku, za omnoho vyššiu cenu. Baku trvá na tom, že pôvodnú formulu tvorby cien treba prerobiť. Turecko nesúhlasí. Pokiaľ sa problém nevyrieši, uzavretie dohody o Shah Deniz II je nepravdepodobné. Bez toho plynu si však ťažko predstaviť, ako bude Nabucco fungovať. Medzičasom začal Azerbajdžan namiesto toho predávať plyn do Ruska, a prisľúbil predať niečo do Iránu a dokonca aj Číny.

Hoci Azerbajdžan a Turecko tvrdia, že sa hádajú o energiu, fakt že ich vzťahy nie sú v týchto dňoch dobré, nepomáha. Azerbajdžan sa stal menej prístupným v rokovaniach po tom, ako Turecko minulý rok oznámilo odvážny plán normalizácie vzťahov s Arménskom. Azerbajdžan rozzúrila myšlienka, že by Turecko otvorilo hranice s Arménskom predtým, ako bude vyriešený „zmrazený“ konflikt v Náhornom Karabachu, oblasti okupovanej arménskymi jednotkami od začiatku 90. rokov. Tureckí lídri v tejto otázke nedávajú jasné signály. Premiér Erdogan povedal, že oba problémy sú prepojené. Turecký parlament zatiaľ neratifikoval dokumenty potrebné na normalizáciu vzťahov, podľa niektorých to nikdy neurobí.

Hoci šance na riešenie problému Náhorného Karabachu nie sú veľké, je pravdepodobné, že Azerbajdžan a Turecko sa nakoniec o energii dohodnú, čo uľahčí situáciu Nabuccu. Baku má strategický záujem dostať sa na európsky trh s plynom. Turecký záujem na tom, aby sa pre Európu stalo energetickou križovatkou, je podobne silný. Obe krajiny vedia, že keď raz začne cez Nabucco (alebo iný plynovod, ktorý spojí európsky trh priamo s obrovskými zásobami plynu v Kaspickej oblasti) tiecť plyn, veľké firmy budú omnoho ochotnejšie skúmať ďalšie projekty v regióne.

Keď sa konflikt medzi Tureckom a Azerbajdžanom vyrieši, EÚ by mala byť pripravená dať Nabuccu trochu politickej podpory. Európania boli príliš ochotní odmietnuť Nabucco ako „ilúziu“. Na druhej strane Rusko ho berie mimoriadne vážne. Moskva sa obáva, že Nabucco ešte viac naruší jej lukratívny a politicky výhodný monopol na transport plynu na pevninskej mase Eurázie. Pretláča konkurenčný projekt Južný tok a podpísala dohody s viacerými potenciálnymi tranzitnými krajinami, vrátane Turecka. Pokúša sa tiež skúpiť plyn, ktorý by mohol naplniť Nabucco v Azerbajdžane a Turkmenistane.

Mnoho z toho sú pózy: „Akákoľvek energetická firma, ktorá v tejto chvíli chce niečo od Ruska, sa musí podpísať pod Južný tok“, povedal jeden plynárenský expert. Memorandá o porozumení o Južnom toku ú však vágne a neobsahujú finančné záväzky. Môžu však stačiť presne na to, aby odviedli potenciálnych financovateľov Nabucca a vysali aj posledné zvyšky politickej iniciatívy, ktoré za projektom ešte sú.

Južný tok vyzerá byť drahý, technologicky komplikovaný a nepotrebný. Nabucco vyzerá relatívne realistický a v procese plánovania je ďalej. EÚ by mala odhaliť ruské blufovanie a vyzvať Gazprom, aby na transport plynu do Južnej a Strednej Európy použil Nabucco.

EÚ by sa mala viac snažiť na vytváraní väčšej koherentnosti medzi jej energetickou politikou a politických vzťahmi, ktoré buduje s potenciálnymi dodávateľmi plynu. V minulosti nekonali oddelenia pre energetiku a vonkajšie vzťahy v Komisii, pri vysokom predstaviteľovi Európskej rady, a v členských štátoch, vždy v zhode.

Lisabonská zmluva (ktorá zjednocuje mechanizmus zahraničnej politiky EÚ) by mala pomôcť. No mladá energetická diplomacia EÚ môže robiť pokroky len v prípade, že jej to vlády EÚ dovolia. Mnohí európski lídri a predstavitelia (najmä v Nemecku) sú stále presvedčení, že úlohu zabezpečenia dodávok ropy a plynu treba nechať na súkromné firmy a EÚ nemá žiadnu úlohu v rozhovoroch s producentmi energie o plynárenských kontraktoch a plynovodoch. Súčasná vysoko politizovaná diskusia o Nabuccu by ich mala pomôcť presvedčiť o opaku.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA