Pri ochrane prostredia zaváži energetická, nie klimatická politika

Politici by mali prestať hovoriť o „klimatickej politike“. Podľa Eberharda Rheina je to energetická politika, ktorá je podstatná pre zachovanie globálnej klímy. Kým sa budú predstavitelia venovať abstraktným pojmom ako emisie, vyhýbajú sa riešeniam skutočných problémov.

Eberhard Rhein je bývalým predstaviteľom Európskej komisie pre vonkajšie vzťahy.

Klimatológovia nám presvedčivo hovoria, že ľudstvo musí prestať vypúšťať emisie skleníkových plynov dávno pred koncom storočia, aby sa na Zemi zachovali zdravé podmienky pre život. To znamená ukončiť spotrebu fosílnych palív, obzvlášť uhlia, medzi rokmi 2050 a 2100. Nie je to tak ďaleko, v rozpore s našim vnímaním. Aby sme tento cieľ dosiahli, ľudstvo musí začať už dnes a prejsť zložitým procesom prechodu, ktorý len sťažka započal.

Sektor energetiky, ktorý sa podstatne vyžíva vo fosílnych zdrojoch to považuje za nemožné dosiahnuť. Svetová energetická rada (World Energy Council), hlavná globálna energetická organizácia, očakáva, že do roku 2050 bude svetový dopyt po energii pokračovať v raste medzi 27 a 6 % a fosílne energie budú naďalej prispievať ku globálnej spotrebe energie na úrovni 50 až 77 %. Tento scenár, nech je akokoľvek vierohodný pre priemysel, je neudržateľný a tvorcovia politík by to mali otvorene povedať.

Aby sme boli kompatibilní s rýchlo rastúcimi environmentálnymi a klimatickými obmedzeniami, všetky krajiny musia formulovať energetické politiky zamerané na:

  • znižovanie dopytu po energii čo najviac je to možné;
  • uspokojenie zostávajúceho dopytu z obnoviteľných zdrojov.

Ide o úžasnú výzvu, ktorú si väčšina z nás neuvedomuje a prosperujúce krajiny z vysokými emisiami CO2 per capita majú zvláštnu zodpovednosť sa ňou zaoberať.

Šetrnejšími spotrebnými zvykmi a oveľa vyššou energetickou efektívnosťou by malo byť možné vyhnúť sa až polovici v súčasnosti spotrebovanej energie.

Energetická politika by sa preto mala zamerať na prevenciu ďalšieho zvyšovania dopytu.

USA a EÚ začali v tomto smere konať stanovením prísnejších štandardov palivovej efektívnosti/emisií pre automobily a budovy. Svoje úsilie ale musia zdvojnásobiť a nasledovať ich musia všetky krajiny, obzvlášť Čína.

Vyššia energetická účinnosť je zďaleka najlacnejšou cestou ako znížiť spotrebu energie a emisie uhlíka. Obmedzuje interné i externé náklady. Čím vyššie sú náklady na energiu, tým výnosnejšie je investovať do energetickej účinnosti.

Vysoké ceny energie sú optimálnym stimulom pre znižovanie spotreby a zvyšovanie energetickej efektívnosti. Pod tlakom biznisu a spotrebiteľov sa tvorcovia politík zdráhajú zdaniť užívanie fosílnej energie či dokonca zrušiť dotácie pre fosílne energie.

Namiesto neustáleho dožadovania sa nízkych cien energií by sa tvorcovia politík mali pozrieť do budúcna, kedy budú ceny fosílnej energie podstatne vyššie z dôvodu rastúcich produkčných nákladov a dopytu. Projektovaním oveľa vyšších cien plynu, ropy a uhlia, sa ovplyvnia očakávania zisku investorov, čo ich povzbudí k tomu, aby investovali do energetickej účinnosti omnoho viac než keď sa budú odhadovať súčasné úrovne cien.  

Obchodovanie s emisiami môže v tomto smere pomôcť, ale nie je to žiaden všeliek, ako ukazuje skúsenosť EÚ. Je efektívne len ak emisné kvóty vytvárajú prudké nedostatky. Inak budú nízke ceny uhlíka povzbudzovať k využívaniu lacného uhlia. EÚ musí urgentne prijať nutné kroky na obmedzenie objemu emisných povoleniek a smerovať trhové ceny nad 25 eur za tonu CO2 namiesto súčasných 4 eur. Nanešťastie, kvôli zabudovanej zotrvačnosti a osobným záujmom sa to ľahšie hovorí než urobí.

Obnoviteľné energie, predovšetkým vietor a slnko, sú jedinými udržateľnými energetickými zdrojmi. Počas posledných dvoch dekád dosiahli pozoruhodný pokrok v zlepšení technológie a výrazne nižších nákladoch. S tým ako dosiahnu „grid paritu“ nahradia fosílnu energiu, najprv v optimálnych polohách pre konkurenciu. Ale pri doterajšom tempe pokroku bude trvať večnosť nahradiť všetky fosílne energie, ktoré v súčasnosti pokrývajú 85 % svetového dopytu po energii.

Bez dobre navrhnutých dotačných schém existuje riziko príliš pomalého pokroku. To platí aj pre EÚ, ktorá si dala za cieľ zredukovať do polovice storočia emisie CO2 o viac ako štyri pätiny.

Všetky členské krajiny IEA by mali rozvinúť vhodné stratégie a slúžiť ako „piloti“ pre medzinárodné spoločenstvo.

To, čo je pred nami, musí byť skutočná „energetická revolúcia“. Ministerstvá pre energetiku si preto zaslúžia byť tými najprominentnejšími oddeleniami a pokrývať všetky environmentálne a klimatické témy spojené s energiou, či už ide o elektrinu, priemysel, dopravu, budovy, poľnohospodárstvo alebo energetický výskum.

Tak dlho kým sa budú tvorcovia politík naďalej sústreďovať na abstraktné pojmy ako emisie skleníkových plynov, vyhýbajú sa skutočným politickým otázkam ako postupne odstrániť spaľovanie uhlia, ropy a plynu v nasledujúcich 60 – 70 rokoch.

Preto by sme nemali očakávať veľa, ak vôbec niečo, od medzinárodnej klimatickej konferencie vo Varšave budúci mesiac alebo od medzinárodného klimatického kompaktu, ktorý sa má v roku 2015 podpísať v Paríži a od roku 2020 byť v platnosti.

Tieto masové výjavy sledujeme posledných 20 rokov bez merateľného pokroku a klimatická zmena skôr zrýchľuje než spomaľuje. Šéfovia vlád musia mať klimaticky priaznivú energetickú politiku ako svoju top prioritu. Inak budú mať budúce generácie vážne dôvody vyčítať im ich totálnu nezodpovednosť.

Ďalšie zdroje

    • EurActiv.com
    REKLAMA

    REKLAMA