Európske voľby vo Francúzsku – 13. jún 2004, Paríž – Lisabon

Autor hodnotí francúzsku kampaň pred voľbami do Európskeho parlamentu, predovšetkým na pozadí vývoja systému francúzskych politických strán.

 

Nedeľa, 13. jún, 22:45. Anglicko vedie nad Francúzskom od 38. minúty a naši „Nesmrteľní“, tí, ktorí vedia zvrátiť aj tú najbeznádejnejšiu situáciu už viac ako šesť rokov, sú v situácii, keď môžu prehrať svoj prvý zápas na Euro 2004. 22:46, drobná anglická chyba z 20 metrov, lopta tesne minie pravú žŕdku. Posledná šanca. Zidane, náš geniálny Z .Z., muž Francúzmi najviac milovaný (a nielen nimi), sa pripravuje na priamy kop. Preráža „Calamity“ Jamesa, brankára Jej veličenstva. Česť je zachránená. Francúzsko v súboji s Anglickom neprehrá. V krajine sa dvíha vlna radosti. 22:47, tí, ktorí aj na zápas Anglicko – Francúzsko pozabudli, zapínajú televízor. Práve včas, aby nezmeškali moment, keď spätnú prihrávku Stevena Gerrarda, stredného anglického obrancu, prekazí Henry rútiaci sa na bránu, až kým ho nezrazí James. Penalta. Z. Z. posiela „raketu“ do ľavého rohu bránky. Lopta ešte chvíľu ostáva zachytená v sieti nešťastných Angličanov. Nemožné sa stalo skutočnosťou. Ako pred štyrmi rokmi v Rotterdame, Modrí vyhrali tisíckrát prehraté stretnutie. Sú neporaziteľní.

To bol „ozajstný zápas“ 13. júna.

Aj iný zápas sa skončil o 20:00: vládna strana vychádza so zvesenou hlavou zo zápasu, ktorý ani nehrala. Francúzski socialisti (PS) pokračujú vo svojej ceste. Všetko tak bude možné vo veľkom finále 2007 – prezidentských voľbách. PS bez toho, aby naozaj hrala, rovnako bez toho, aby pokúšala šťastie, stala sa víťazom. Vskutku po druhý raz počas menej ako troch mesiacov, Únia ľudového hnutia (UMP) prezidenta Chiraca, veľké pravicové zoskupenie, ktoré prebralo model Španiela Aznara, utrpela v európskych voľbách ťažkú porážku. Navyše, zvíťazila Francúzska socialistická strana a dosiahla svoj historicky najlepší výsledok v európskych voľbách.

Biedna kampaň

Spôsob hlasovania sa od roku 1999 zmenil. Bolo vytvorených osem veľkých, úplne neprirodzených regiónov, aby nahradili jeden spoločný národný volebný obvod. Zdôvodnenie premiéra Raffarina, veľkého prívrženca „blízkosti“: potreba zmenšiť vzdialenosť medzi voličom a zvoleným. Nesmiať sa, prosím. Cieľ bol veľmi prozaický: eliminovať úspech „malých“ kandidátok: komunistov, Zelených, ale najmä Únie pre francúzsku demokraciu (UDF), strany, ktorá nechcela pochopiť, že UMP prezidenta Chiraca vyžaduje vo svojich radoch ticho a nechce vidieť nič než jedného šéfa, a teda len jeden výsledok. Neúspech.

Volebná kampaň bola, rovnako ako inde, čiastočne trápna. Okrem Zelených zľava (7,4 %, 6 mandátov) alebo UDF (11,95 %, 11 mandátov) sa žiadna strana nesnažila prezentovať väčšie európske témy. Socialistická strana ( 29,89 %, 31 mandátov) sa o to pokúšala, ale iba nepríjemnou tendenciou nasmerovať debatu na vnútornú politiku, pričom zdôrazňovala potrebu „protestného hlasu“ oproti vláde Raffarina. Čo sa týka UMP, vyľakaná novou volebnou fackou vôbec nevyzdvihovala dôležitosť európskych volieb; jej výsledok (16,63 %, 17 mandátov) nie je taký zlý, ako sa niektorí obávali, jednako však svedčí o neúspechu stratégie, ktorá mohla definitívne zabiť centristickú zložku francúzskej politickej scény. UDF Francoisa Bayroua, ktorý hlasoval za dôveru vláde, no už dva roky ju neprestáva kritizovať, vyšla z týchto volieb posilnená. Pomer síl vnútri parlamentnej pravice ostáva taký, aký bol vždy, a cieľ zničiť UDF je odsunutý na neskôr…

Francúzski socialisti naberajú na sile

Francúzska socialistická strana využila komplex ľavicového elektorátu z 21. apríla 2002 vo svoj prospech. V tomto pamätnom dni skončil L. Jospin, kvôli rozptylu ľavicových hlasov najmä medzi kandidátov krajnej ľavice, na treťom mieste za J. Chiracom a J.-M. Le Penom. Ľavicoví voliči volili „menšie zlo“. Tento fenomén a najmä porážka Sociálnej demokratickej strany Nemecka (SPD) a Labouristov posilnili stranu F. Hollanda. PS tak bude najdôležitejšou časťou frakcie Strany európskych socialistov. Francúzske strany, ktoré pre dovtedajšiu roztrieštenosť nemali veľkú moc, majú teraz možnosť zavážiť v parlamentných rozpravách oveľa viac.

Krajná ľavica bola odstránená. PS docielila veľmi slušný výsledok (na stranu, od ktorej sa už 15 rokov očakával oficiálny úmrtný list). Ale ak vylúčime niekoľko starých ortodoxných nostalgických brežnevizmov, strana sa už neodváži vystatovať svojimi komunistickými referenciami a nový dizajn je skôr „občiansky a ľudový“. Ani trotskisti neobhájili svoje postavenie v Európskom parlamente.

Zelení, jediná ľavicová formácia, ktorá mala naozaj kampaň na európske témy, sú na miernom ústupe oproti roku 1999 (mínus 1,5 %). Je možné, že nedávna iniciatíva jedného zo šéfov ich radov Noela Mamerea sobášiť homosexuálne páry (téma ostro diskutovaná v máji a začiatkom júna) poškvrnila posolstvo ekologickej strany. Ani prítomnosť výnimočnej osobnosti Zelených, francúzsko-nemeckého Daniela Cohn-Bendita, veľkej postavy mája 68 a pozoruhodného diskutéra, v kampani nestačila.

Pravica rozdelená na troje

Podoba francúzskej pravice nikdy nebola taká nejasná ako teraz. Rozdelená na tri prúdy (suverenisti, presvedčení eurofili a agnostici) neprestala sa zaoberať otázkou budovania Európy. Suverenisti vyšli z volieb porazení. Hoci P. de Villiers posiela poslancov do Štrasburgu, v porovnaní s rokom 1999 stratil polovicu hlasov. Po úprimnej a veľmi európskej kampani eurofilná UDF ešte viac odoláva hegemónii UMP. Táto strana sa už len vzdialene podobá na veľkú pravicovú formáciu, ktorú chcel prezident Chirac vytvoriť pred dvoma rokmi. A zbiera porážky tak, ako iní zbierajú perly. 16 % podpory zo 42 % hlasujúcich je pomerne málo pre stranu, ktorá sa vystatuje podporou „Francúzska zdola“. Tento slogan stratil na váhe vtedy, keď vláda Raffarina prišla o svoj kredit. Čo teda vyvodiť z týchto výsledkov? Totálne hluchí reprezentanti UMP neváhali sčítať hlasy suverenistov, UDF a UMP, aby dokázali, že francúzska pravica je približne na rovnakej úrovni ako ľavica (v pomere 42 % a 38 %). Toto je drzosť, ktorá nemá oporu ani u nich samotných. Kto vyhral? Kto prehral? Prečo? Ako? Bol to skrátka pekný 13. jún.

Zatiaľ čo naša politická trieda diskutovala o 58-percentnej neúčasti a iných detailoch, bolo 22:47 a Francúzi pozerali, šťastní ako malé deti, na 11 malých modrých mužov tancujúcich v Lisabone.


Ďalšie analýzy môžete nájsť na stránkach SLOVA o Európskej únii

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA