Nová Komisia – čo od nich čakať

Analýza sa zaoberá otázkou, ako pevné bude budúce postavenie Komisie a čo sa bude pravdepodobne snažiť dosiahnuť. Konštatuje, že v prvom súboji o nezávislosť Komisie - pri rozdeľovaní portfólií - obstál Barroso dobre.

SLOVO, Partner
SLOVO, Partner

 

Počas výberu budúceho predsedu Európskej komisie sa Barroso objavil len ako „druhá najlepšia možnosť“. Pri prvom súboji o svoje politické postavenie však (v rámci svojich možností) prekvapil.

Hľadanie šéfa budúcej európskej Komisie sa dostalo koncom júna do slepej uličky. Niektorí z favoritov neboli priechodní, ďalší zas svoju nomináciu odmietol. Keď sa nakoniec ako záchrana objavilo meno vtedajšieho portugalského premiéra Barrosa, bol pre väčšinu hráčov len „druhou najlepšou možnosťou“. Z jeho pohľadu to však v sebe skrývalo aj veľkú výhodu – nikomu sa tak nemusel príliš politicky zaviazať.

Keď potom jeho nomináciu odobril Európsky parlament (počas hearingov sa Barroso ukázal ako pragmatický stratég – socialistom hovoril o sociálnej Európe, konzervatívcom a liberálom o konkurencieschopnosti a keď bolo treba, tak sa voči kritike za svoju podporu irackej vojne zaštítil vyhláseniami, že „nenávidí aroganciu a unilateralizmus“ USA), stála pred ním hneď prvá politicky zložitá úloha – postaviť tím, ktorý bude na najbližších päť rokov predstavovať exekutívu Únie. Musel pritom citlivo vyvažovať záujmy členských krajín a mať na pamäti aj jeho priechodnosť v Európskom parlamente. Prvá fáza tohto procesu nebola úplne v jeho réžii – hoci by mali členské krajiny navrhovať svojich kandidátov na komisárov v spolupráci s budúcim predsedom, a Barroso ich mohol odmietnuť, je jasné, že politicky navrch tu mali hlavné európske mestá. Druhá fáza – rozdelenie postov medzi jednotlivých komisárov – však už mala byť plne v jeho réžii. A Barroso to využil.

Ťažká úloha

Aj keď neberieme do úvahy osobné preferencie jednotlivých kandidátov, do hry vstupovalo niekoľko navzájom si konkurujúcich záujmov. Veľké členské krajiny, ktoré stratili výsadu menovať do Komisie dvoch zástupcov (Nemecko, Francúzsko, Británia, Taliansko, Španielsko), sa snažili získať kľúčové ekonomické posty (vnútorný trh, konkurencia). Tlak vychádzal hlavne od „veľkej trojky“ – Berlína, Paríža a Londýna. Nemecká vláda mala pritom špecifickú požiadavku – vytvorenie postu „superkomisára“ pre ekonomiku, ktorý by koordinoval prácu všetkých ekonomických portfólií. Jeho úlohou malo byť posilňovanie postavenia európskej ekonomiky – teda v podstate napĺňanie Lisabonskej stratégie.

Malé členské krajiny, a čiastočne s nimi sa prekrývajúca skupina nových členských krajín, sa zas obávali Európy riadenej oligarchiou veľkých krajín a žiadali silné postavenie aj pre seba. V neposlednom rade pôsobil aj ideologický konflikt – vlády uznávajúce dôležitosť prítomnosti štátu v ekonomike, či už formou ochrany sociálneho systému (Nemecko), alebo domáceho priemyslu (Francúzsko), stáli proti omnoho viac „protrhovým“. Najväčší potenciál presadiť svoje záujmy mala skupina veľkých členských krajín. Výsledné rozdelenie mandátov však ukazuje, že sa to „veľkej trojke“ nepodarilo. Okrem postoja samotného Barrosa možno vidieť tri príčiny: rozšírením EÚ na 25 členských krajín sa ich individuálny vplyv v európskej politike znížil, skupina bola nejednotná (Nemecko s Francúzskom mali iné priority ako Británia) a nakoniec, ako už bolo spomenuté, Barroso nebol žiadnemu z týchto veľkých hráčov politicky zaviazaný.

Dva posty, o ktoré bol pravdepodobne najväčší záujem (konkurencia a vnútorný trh), tak získali zástupcovia malých krajín (Neelie Kroesová z Holandska a Charlie McCreevy z Írska). Naznačuje to, že v integrujúcej sa Únii je najlepšou obranou pred „oligarchiou veľkých krajín“ nie bránenie si „národnej samostatnosti“, ale posilňovanie nezávislosti európskych inštitúcií.

Kto vyhral, kto prehral

Na prvý pohľad sa môže najspokojnejšie cítiť Gerhard Schröder. Hoci žiaden post „superkomisára“ nebol vytvorený, Günter Verheugen sa stal komisárom pre priemysel a podnikanie a viceprezidentom, ktorého úlohou je koordinovať politiku konkurencie. Tento opticky dôležitý post však prináša mnohé obmedzenia. Portfólium vnútorného trhu kontroluje Ír Charlie McCreevy a rezort konkurencie zas Holanďanka Neelie Kroesová. Obaja komisári sú ekonomickými liberálmi a to bude prípadné iniciatívy sociálneho demokrata Verheugena jednoznačne brzdiť. Jeho ďalším obmedzením je, že celkovú kontrolu nad ekonomickým programom Komisie si ponechal sám Barroso, keď za koordinátora Lisabonskej agendy určil sám seba.

Barroso – dobrá pozícia

Barrosove postavenie posilní aj pridelenie rezortu obchodu britskému kandidátovi Mendelsonovi. Blízke vzťahy Londýna s Washingtonom môžu pomôcť napraviť naštrbené obchodné vzťahy medzi oboma partnermi a medzinárodný obchod nie je zároveň oblasťou, v ktorej by sa mohol prejavovať britský euroskepticizmus.

Pravdepodobne najdôležitejším faktom je, že si Barroso ponechal koordináciu Lisabonskej agendy. Zabránil tak sporom členských krajín o dôležitý post a aj vzniku „superkomisára“, ktorý by oslaboval jeho vlastné postavenie v Komisii.

Čo však možno od predsedu Komisie pri napĺňaní Lisabonu čakať? Stratégia má dva rozmery – okrem rozvoja sociálneho kapitálu sa snaží aj o väčšiu flexibilitu práce. Je veľmi pravdepodobné, že Barrosova komisia sa zameria skôr na ten druhý – napriek jeho vyhláseniam o ochrane európskeho sociálneho modelu. „Reformy“ sociálneho systému, ktoré robil Barroso ako portugalský premiér, naznačujú jeho politické presvedčenie.

„Slovenský komisár”

Osobitnou kapitolou je slovenský zástupca v Komisii Ján Figeľ. Pôvodne mal záujem o oblasť podnikania a informačnej spoločnosti, Barroso mu však zveril vzdelávanie, kultúru a mnohojazyčnosť. Bude zaujímavé pozorovať, ako bude rozvíjať kultúrnu politiku Európskej únie, ktorá mieri aj na vytváranie európskeho občianstva.

Ján Figeľ pochádza zo strany, ktorá viac ráz vyslovila obavy pred „škodlivým vplyvom liberálnej Európy“ na slovenskú kultúru – pravdepodobne najvýraznejšie pri snahe pretlačiť parlamentom Deklaráciu o kultúrnej zvrchovanosti. Kultúrna politika EÚ má pritom dva rozmery – zachovávanie kultúrnej diverzity v Únii a budovanie spoločnej európskej kultúry. Problémy KDH s druhým cieľom sú očividné, a ani pri prvom nie je situácia jednoznačná. Hoci sa kresťanskí demokrati stavajú do úlohy ochrancu „tradičných kultúrnych hodnôt“, pravdou je, že kultúrnu diverzitu v Európe neohrozuje „bezbrehý liberalizmus“, ale komercionalizácia celej kultúrnej sféry. Bez aktívnej úlohy štátu, ktorý slovenskí kresťanskí demokrati nemajú veľmi radi, sa teda diverzita uchovať nepodarí.

Politická únia

Z jedného uhla pohľadu možno novú Komisiu hodnotiť pozitívne – u Barrosa vidno jednoznačnú snahu nepodliehať vplyvu členských krajín. Hoci bude mať jeho tím ďaleko k celoeurópskej vláde so všetkými jej kompetenciami a (a to je omnoho dôležitejšie) zodpovednosťou, ak si udrží nastolený kurz, pomôže od seba jasne oddeliť národnú a celoeurópsku úroveň politiky, čo prispeje k transparentnosti európskej politiky.

Zo zloženia novej Komisie je jasné, že politicky bude presadzovať skôr pravicovo-liberálne pohľady na riešenie problémov Únie (rovnako jasné je, že to neumlčí hlasy večných euroskeptikov či „pravoverných pravičiarov“, ktorí budú Úniu naďalej označovať za „socialistický výmysel“ či „dirigistického byrokratického molocha“). Európskej ľavici sa tak otvoria dve možnosti, ako si zvyšovať popularitu. Prvou, ľahšou, je populistická kritika „zlého Bruselu“, ktorý ohrozuje sociálne práva garantované národným štátom. Druhou, ťažšou, no z dlhodobého hľadiska perspektívnejšou stratégiou, je hľadanie hodnovernej koncepcie budovania sociálnej Európy, pre ktorú budú schopní získať ľudí, a tým aj politickú moc. Neznamená to nekritizovať konkrétnu politiku európskych inštitúcií, ale nezakrývať neschopnosť poskytnúť lepšiu víziu obracaním sa do minulosti a populizmom. Nebola by to lepšia cesta len pre európskych socialistov, ale aj pre Európu.


Ďalšie analýzy nájdete na stránkach Slova

 

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA